András Csókay: „Potrebujem Boha k tomu, aby som bol dobrým lekárom“ (2. časť)

CsokayAndrasFotoThalerTamas

Je výnimočným okamihom v živote novinára, ak sa mu naskytne príležitosť urobiť rozhovor s človekom, s ktorým sa rád porozpráva i tak bez diktafónu, a s ktorým je cťou sedieť pri jednom stole. Maďarský neurochirurg MUDr. András Csókay je presne takýmto človekom. Odborného lekára spoznalo Maďarsko ako jedného z vedúcich neurochirurgov maďarského lekárskeho tímu, ktorí úspešne oddelili siamské dvojčatá z Bangladéša, ktoré boli zrastené hlavami. V nasledujúcom rozhovore medzi inými o sile Boha a modlitby.

V poriadku, prijímam. Avšak musím sa spýtať, ako vznikne napokon z modlitby neurochirurgia?

Modlitba vytvára kreatívne nápady, z kreatívnych nápadov zas vznikajú nové chirurgické zákroky. Mám dokonca dve takéto nápady, ktoré boli ocenené medzinárodnými cenami, a ktoré som vymyslel pri modlení sa ruženca. Za tieto nevďačím sebe. Dovoľte mi porozprávať príbeh. Asi pred 16 rokmi prišiel jeden pacient na moju kliniku. Mal vážny, zhubný nádor na zlom mieste, ktorý sa obnovil. Očakávalo sa, že operácia sem alebo tam, no pacient pravdepodobne zomrie. On by ale bol potreboval ešte mesiace, aby vybavil určité veci po sebe. Z iných miest ho poslali preč s tým, že nezačnú takýto heroický zákrok z dôvodu, že mu dokážu život predĺžiť pravdepodobne len o tri mesiace.

Ja som v tom čase nebol z mikrochirurgického hľadiska vhodný na tento zákrok, nepôsobil som v tomto smere. Zaoberal som sa neurotraumou, poraneniami chrbta a lebky. Počas toho, ako som sa modlil k Panne Márii som dostal vnuknutie, aby som šiel precvičovať do pitevnej miestnosti. Skrze čerstvo zosnulých som sa pripravoval na operáciu a odvtedy neprejde snáď deň, aby som neprecvičoval. Pred operáciou bangladéšskych dvojčiat som absolvoval tristo takýchto praktických operácií v pitevnej miestnosti. Spolu mám za sebou približne päťtisíc podobných zákrokov.

Načo to bolo potrebné? Už samotné toto číslo je ohromujúce.

Podstatou neurochirurgie je, že takým spôsobom pracujeme v mozgu, aby sa ten nepoškodil. Na to je potrebné obrovské množstvo praxe. Klasický patologický postup spočíva v tom, že sa mozog rozreže na kúsky, aby sa preskúmal. Ja v porovnaním s tým s neporušeným mozgom nerobím nič invazívne. Rozoberiem brázdy, zarežem mikrocievy a napokon ich zošijem predtým, ako by ich patológ rozkúskoval.

Aj cieľom operácie je práve toto: takým spôsobom sa dostať do hĺbky mozgu, aby sme sa ho pritom nedotkli. Ja som sa vlastne vďake svojim zosnulým bratom a sestrám vedel stať lepším lekárom. Za jeden rok zastihne jedného lekára približne 4-5 extrémne ťažkých prípadov. Tým, že ja takéto situácie precvičujem každý deň, viem sa na nich lepšie pripraviť. V Európe toto nie je bohužiaľ vôbec zaužívané. Lekári nechodia do pitevnej miestnosti precvičovať.

Zmenil sa náš vzťah k smrti?

Vidíte to veľmi dobre. Stratili sme kresťanské základy, nevieme ako nakladať so smrťou. Vojsť do pitevnej miestnosti nie je nič príjemné, to uznávam, ale ako to povedal jeden z mojich veľkých predchodcov: pitevná miestnosť je v podstate miesto, kde sa smrť s radosťou ponáhľa na pomoc živým. Namiesto toho Európa „precvičuje“ na živých. Také je školenie, prijímam, ale na základe toho je veľmi vysoký podiel komplikácií.

Ak pri operácii srdca (bypass) zle prišijú koronárnu tepnu, príde hlavný lekár a koriguje. Takto to neprebieha v neurochirurgii. Mozgové nervy, tenké, malé cievy nie sú také. Stačí jedna maličká chyba a je koniec.

Približne 5 rokov sa usilujem o to, aby sme zmenili túto prax, doteraz len s malým úspechom. Mal som také obdobie, keď aj pre mňa bolo mimoriadne ťažké pitvať. Pociťoval som k tomu všetkému nechuť. Raz som počas modlitby dostal otázku, či by som podobnú nechuť pociťoval aj voči Kristovmu telu, ktoré bolo zosnímané z kríža na Veľký piatok, lebo aj ono vyzeralo presne takto. Následne sa vo mne veci usporiadali. Je to veľmi pekný príklad toho, akú obrovskú pomoc môže poskytnúť vede viera v Krista.

Často sa zmieňujete o vzťahu vedy a náboženstva. Na Univerzite Semmelweis v Budapešti máte na túto tému aj hodiny. Dajú sa vôbec tieto dve veci zlúčiť? 

Austrálsky vedec Sir John Eccles dostal Nobelovu cenu za objav iónového mechanizmu membrány nervových buniek. Práve on povedal, že myšlienka nemôže byť produktom nervových buniek, a to preto, lebo bunky pozostávajú z neživých látok, atómov, organických a anorganických molekúl. Akoby vedeli tieto vyžarovať lásku, odpustenie a slobodnú vôľu? Poviem vám: Nijako! Boh vytvára našu osobnú osobnosť. Jeden môj priateľ, jezuita často hovorí: „Neviem, či Boh existuje, viem iba to, že ak prosím, vždy mi pomôže.“ Ja a mne podobní to asi nehlásame dostatočne múdro či príliš nahlas.

Nechcel som o tom hovoriť, ale keď ste už sám spomenuli…O tragédii vášho synčeka sa rozprávate s mimoriadnou otvorenosťou, čo mnohých prekvapuje.

Marciho sme stratili pred piatimi rokmi, v deň jeho narodenín. V súvislosti s jeho smrťou som veľa premýšľal o posolstve poslednej večere. Tritisíc náboženstiev hlása nesmrteľnosť duše, ale v tomto biblickom príbehu sa hovorí o vzkriesení tela. Toto je príbeh o našej budúcnosti, s nami sa udeje to isté. Objímeme zosnulého otca, naše deti, priateľov. Presne tak, ako Ježiša objímu, keď vstúpi do miestnosti večere.

Preto o tom hovoríte na verejnosti? Chceli by ste ľuďom pomôcť spracovať smrť?

Presne tak. Za pomoci Ježiša môže každý pochopiť elementárnu silu odkazu, že pre tých, ktorí milujú Boha, všetko slúži na úžitok. Dokonca aj tie najväčšie tragédie. Len pomyslime na Jóba, chudák naozaj toho dostal veľa.

Verte mi, pomôže, ak človek nebude nahnevaný na Boha, ale si uvedomí, že Boh ho miluje viac, ako on sám seba. Neviem, prečo musel zomrieť môj synček, ale určite to nechcel ani Boh, lebo Boh nikdy netrestá. Zázraky nemôžeme ovplyvňovať, iba Boh vie, kedy sú potrebné.  Popri modlitbe je pravdaže dôležité aj pokánie, ktoré vždy pozdvihne a treba si ho premyslieť. V tomto smere som dostal veľmi veľa spätnej väzby.

Časť nášho vnútra však vždy umrie po smrti našich milovaných.   

Áno, je to veľmi dôležitá otázka. Prečo sme zlomení, keď nás zastihne takáto ťažkosť? Myslím si, že preto, lebo srdcom nevidíme, neprežívame podstatu kontemplatívnej modlitby, podstatu hlbokej modlitby. Tieto nás zavedú do takých hĺbok, kde môžeme okúsiť Boha. Osem mesiacov po smrti môjho syna som počul Ježišove slová. Povedal: A či nevieš, že je so mnou?

Je to základ kresťanskej viery. Napriek tomu nás to nenapadne, a neuvedomíme si, že samozrejme kde inde by bol?! Ak sa nám to podarí, môžeme ísť s úsmevom ďalej. Vieme vyžarovať radosť, pozitívny prístup, lebo ten prameň už žblnkotá hlboko v našej duši.

Preložené z originálu: Krisztián Pomichal: Szükségem van Istenre ahhoz, hogy jó orvos legyek (In: Magyar7,  2019/37.)