Desiate prikázanie – Maďari pred pekelnými bránami


Literatúra spracúvajúca deportácie Maďarov z Československa bola nedávno obohatená o mimoriadne hodnotnú publikáciu. Ide o dielo s názvom „Desiate prikázanie – Maďari pred pekelnými bránami” od autorky Erzsébet Sághy.

Erzsébet Sághy sa narodila v obci Mliečno (Tejfalu) pri Šamoríne. Trpké a chaotické obdobie po 2. svetovej vojne prežila ako mladučká dvadsaťročná dievčina. Vo svojej knihe medzi inými opisuje obdobie, kedy Maďari na území Československa čakali na list informujúci o tom, kedy musia opustiť svoje domovy.

Krst knihy, ktorá je vlastne spracovaním osobného denníka autorky z roku 1947 sa uskutočnil v šamorínskej knižnici dňa 16. apríla. Hlavnými hosťami boli historik Árpád Popély, sociológ László Végh, publicista Tihamér Lacza, bývalý starosta Šamorína Gábor Bárdos a riaditeľ Maďarského osvetového inštitútu na Slovensku (Szlovákiai Magyar Művelődési Intézet) László Huszár.

Autorka Erzsébet Sághy opisuje tragédiu Žitnoostrovčanov veľmi detailne. Napriek krutým podmienkam však podáva príbeh svojich krajanov na úrovni krásnej literatúry.

V tomto historickom období postihovali dotknuté osoby mimo ľudskej zloby aj prírodné katastrofy. Erzsébet napríklad v denníku opisuje 14. marca 1947 to, ako sa celé dni  ozývajú výbuchy, keďže lietadlá bombardovali ľad na Dunaji. V Bratislave boli už v tom čase celé ulice pod vodou. Do mesta sa nedalo dostať ani vlakom a ani autobusom.

Čítajúc tento denník sa môžeme stretnúť s príbehmi a emóciami, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou nenájdeme na stránkach učebníc dejepisu. Čitateľ bude naplnený nádejou, pocíti atmosféru doby a zároveň precíti vnímanie týchto udalostí zo strany československých Maďarov.

Maďari boli totiž v tých časoch pevne presvedčení o tom, že sa územie Žitného ostrova vráti Maďarsku a že bude spravodlivejší mier. Neverili tomu, že je možné vysídliť toľko občanov maďarskej národnosti z územia Československa. Ako sa však neskôr ukázalo, vysídliť vedeli hocijaké množstvo ľudí z krajiny. Maďari teda márne čakali na spravodlivosť.

Erzsébet Sághy sa už v mladom veku chystala na spisovateľskú dráhu. Osud ale zasiahol a deportáciám nemohla uniknúť ani jej rodina. Boli vysídlení do obce Császártöltés na území južného Maďarska. Erzsébet tu vo veľmi mladom veku ovdovela a zostala sama so štyrmi dcérami.

Svoj denník začala písať ako 15-ročná a to od roku 1938. Zaznamenala medzi inými obdobie prvej viedenskej arbitráže, kedy bolo územie dnešného južného Slovenska vrátené Maďarsku, ďalej hrôzy vojnového obdobia ako aj „oslobodenie” krajiny sovietskymi vojakmi.

Úryvok z knihy:

„Moderný trh s otrokmi v Európe v polovici 20. storočia – tak budú jedného dňa spomínať na tieto udalosti a odsúdia ich. Dnes im ale dávajú voľný priebeh, prizerajú sa, pomáhajú, pridávajú sa, alebo to jednoducho ignorujú. Neveria tomu, že sa to deje a že sa to deje takýmto spôsobom…..

Preložené z originálu: Búss Attila: Magyarok a pokol kapujában