István? Nie, Štefan!


V Leviciach chcú postaviť pamätnú tabuľu dvom významným historickým osobnostiam. Problémy nastali vtedy, keď vysvitlo, že levická samospráva plánuje uviesť mená týchto osobností na pamätnej tabuli len v slovenskej podobe, pričom ide o významných dejateľov s maďarskými koreňmi a maďarským menom.

Prvým z nich je István Dobó (cca. 1502-1572), významný jágerský hrdina a majiteľ Levického hradu a panstva; druhým je Menyhért Balassa (cca. 1511-1568), hontiansky a tekovský župan, obranca Levického hradu, ktorý sa preslávil vyhnaním tureckých vojsk. Ide o významných dejateľov s maďarskými koreňmi (Balassa pochádza zo starobylej maďarskej rodiny), ktorí za svojho života používali svoje mená buď v maďarskej alebo v latinskej podobe, ale určite nie v slovenskom (či slovanskom) tvare. Napriek tomu sa levická samospráva rozhodla uverejniť pamätnú tabuľu, kde by mali figurovať mená týchto historických osobností len v slovenskej podobe ako „Štefan Dobó“ a „Melichar Balaša“.

Na poslednom zasadnutí levickej samosprávy predložil zástupca primátora Ján Krtík pozmeňujúci návrh, týkajúci sa zmeny tvaru mien historických osobností na pamätnej tabuli. Podľa jeho slov sa po rokovaniach s pracovníkmi Tekovského múzea v Leviciach a Štátneho archívu v Nitre dohodli na tom, aby sa na pamätnej tabuli uviedlo meno Istvána Dobóa v slovenskej podobe ako „Štefan Dobó“ a meno Menyhérta Balassiho ako „Melichar Balaša“. Pamätná tabuľa jágerského hrdinu Istvána Dobóa by mala byť umiestnená na stenu múzea v Levickom hrade; pamätná tabuľa Balassiho zas na tzv. Balassiho bráne (Balassa-kapu).

Jenő Wirth, predseda Združenia Reviczky (Reviczky Társulás) nesúhlasí s pozmeňujúcim návrhom Jána Krtíka, teda s tým, aby sa na pamätnej tabuli uviedli mená týchto historických osôb len v slovenskej podobe. Samospráva zatiaľ schválila len umiestnenie tabule, otvoreným ostáva ešte otázka, či tabuľa bude obsahovať text len v štátnom jazyku, alebo pôjde o viacjazyčný nápis.

Historička a archeologička Margaréta Novák, spolupracovníčka Tekovského múzea v Leviciach uviedla, že mená spomínaných historických osobností figurujú v slovenskej podobe aj v monografii mesta. Musel sa totiž brať ohľad na s tým spojený návrh bratislavského Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra.

Na základe návrhu z roku 1980 vypracovanom komisiou pre historickú terminológiu sa meno a priezvisko každej historickej osobnosti pochádzajúcej spred roku 1918 musí poslovenčiť a písať v slovenskej podobe. Táto prax sa užíva dodnes a to aj napriek tomu, že ide o dávno prekonaný názor, keďže v modernej viacjazyčnej európskej spoločnosti – teda ani na Slovensku, by nemalo robiť problém vyslovenie či napísanie mena a priezviska cudzieho (v tomto prípade maďarského, nemeckého) pôvodu. Tento pravopisný problém dodnes plodí rôzne nejasnosti, mená historických osobností sa v slovenských textoch často transformujú do nespoznateľných a ťažko identifikovateľných foriem (napr. Gyula Andrássy-„Július Andráši“; Lajos Kossuth-„Ľudovít Košut“; Zichy-„Ziči“; Illésházy-„Ilešházi“; Ghyczy-„Gici“; Szentiványi, Kubínyi, Palugyai-„Svätojánsky, Kubínsky, Palucký“ atď.).

Margaréta Novák uviedla, že zhruba pred 10 rokmi vznikla v Leviciach komisia na osadenie pamätných tabúľ. Medzi členmi komisie boli pracovníci archívu, múzea, knihovník, novinár, zberateľ umeleckých predmetov, ako aj členovia Združenia Reviczky. Členovia komisie vypracovali konkrétne návrhy ohľadom toho, ktoré historického osobnosti by mali dostať pamätnú tabuľu v meste, na ktoré by sa umiestnili texty v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku. Podané návrhy väčšinou neboli prijaté pozitívne na Mestskom úrade v Leviciach.