„Je nesporné, že ste maďarskej národnosti…” (1. časť)

2017-04-12_13-26

„Je nesporné, že ste maďarskej národnosti” – s týmto odôvodnením dostali po máji 1945 desaťtisíce Maďarov oficiálne upovedomenie od československej vlády. Prvé takéto rozhodnutia mohli prebrať maďarské a nemecké rodiny v Bratislave, ktoré po doručení upovedomenia odviezli s približne 20 kilogramovou batožinou do Petržalky (Pozsonyligetfalu), do internačných táborov na Patrónke (Patrongyár) a na Vajnorskej ulici (Vajnori út). Išlo dokopy o 6217 osôb.

12. apríl je od roku 2012 pamätným dňom Maďarov vysťahovaných na základe Benešových dekrétov z územia Československa medzi rokmi 1947-49. Presne 12. apríla 1947 sa totiž začalo vysťahovanie obyvateľov maďarskej národnosti z územia dnešného južného Slovenska. V slovenskej spoločnosti sa aj kvôli osobitej interpretácii dejín dodnes nezafixovalo a nezískalo pozornosť menované historické obdobie a pamiatku na tieto udalosti uchovávajú jedine rodiny tu žijúcich Maďarov.

Podobné internačné tábory boli zriadené aj v Nových Zámkoch (Érsekújvár), v Leviciach (Léva), v Košiciach (Kassa) ako aj v ďalších iných mestách, vtedy ešte s prevahou maďarského obyvateľstva. Po spomínaných osobách nasledovali obyvatelia žijúci na území dnešného južného Slovenska, ktoré územie bolo po Prvej viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 vrátené Maďarsku (išlo o územia, kde žilo 86,4% Maďarov). Tieto osoby odviezli k československo-maďarským hraniciam na základe príkazu Povereníctva vnútra a to len s menšou príručnou batožinou a s policajným sprievodom. V Bratislave hnuteľný a nehnuteľný majetok internovaných osôb a vyhostených tzv. „aňášov“ („anyások“ boli Maďari z dnešného Maďarska, ktorí prišli na územie dnešného južného Slovenska po Prvej viedenskej arbitráži, potom ako bolo toto územie znovu pričlenené k Maďarsku) pridelili „prílivu“ slovenských úradníkov a robotníkov. V prípade menších miest bol tento hnuteľný majetok poroznášaný v podstate ešte za oveľa kratší čas.

Československá emigračná vláda ešte pred skončením 2. svetovej vojny dostala povolenie od antifašistických veľmocí na to, aby mohla „z dôvodu zaistenia bezpečnosti krajiny“ vysídliť obyvateľov nemeckej národnosti. Tento zámer – aj napriek všetkým československým diplomatickým snahám – v prípade obyvateľov maďarskej národnosti veľmoci odmietli. Napríklad anglická diplomacia už v roku 1943 uviedla, že „Maďari nie sú Nemci“. Práve z tohto dôvodu sa české a slovenské politické vedenie rozhodlo o tom, aby kolektívnu vinu Maďarov deklarovali v Košickom vládnom programe 5. apríla 1945. Spomínaný vládny program sa stal v podstate základom násilného vysídlenia a odsunutia obyvateľov maďarskej národnosti z územia Československa. Na základe vládneho programu sa v lete 1945 objavili v krajine protimaďarské opatrenia. V priebehu mája a júna 1945 boli s okamžitou platnosťou prepustení maďarskí štátni úradníci a následne aj maďarskí súkromní zamestnanci, v prípade Maďarov sa zastavilo vyplatenie ich dôchodkov, peňažných odmien, ako aj dávok. Týmto československá vláda pripravila vlastných občanov o ich platy a mzdy, respektíve o samotné živobytie. Tieto opatrenia sa týkali predovšetkým mestského obyvateľstva. Podľa rozpomienky súčasníkov práve z tohto dôvodu bol v Bratislave takmer každý týždeň pochovaný jeden taký Maďar, ktorý následkom týchto udalostí spáchal samovraždu.

V tomto období panoval zákaz používania maďarského jazyka nielen vo verejnom živote, ale aj v živote náboženskom. Bolo zakázané alebo prerušené vzdelávanie v maďarskom jazyku, maďarské združenia boli rozpustené a ich hnuteľný a nehnuteľný majetok skonfiškovaný, zároveň boli zničené písomné materiály a knižnice maďarských organizácií.

20130701-benedekretumok-benesdekretumok-felvideki-magyarok-kitelepitese-1947ben12

Vysídlenie Maďarov zo Slovenska v roku 1947 (FOTO: Origo).

Do stavu úplnej bezmocnosti priviedol Maďarov dekrét č. 33/1945 československého prezidenta Edvarda Beneša, ktorý Maďarov zbavil československého občianstva. Stali sa tak v podstate občanmi bez domova. Túto príležitosť využilo predsedníctvo Slovenskej národnej rady a slovenský Osídľovací úrad, keď prezidentský dekrét č. 88/1945 o všeobecnej pracovnej povinnosti (pôvodne neobsahoval národné spojitosti) doplnili o represívne opatrenia týkajúce sa občanov maďarskej národnosti. V rozpore s pôvodným nariadením nové nariadenie prikazovalo pre všetkých členov maďarských rodín všeobecnú pracovnú povinnosť na českých a moravských územiach. V ukrutnej zime medzi 19. novembrom 1946 a 28. februárom 1947 v sídlach vyznačených Osídľovacím úradom väčšinou skorých ranných hodinách vojaci obkľúčili, pozbierali a poslali na nútené práce všetkých maďarských hospodárov ako aj členov ich rodín, ktorí disponovali maximálne 5 katastrálnymi jutrami.  Kvôli neľudskému spôsobu vysídlenia a transportu týchto ľudí sa celá akcia označovala v zahraničnej tlači slovom deportácia. Podľa oficiálnych výkazov v menovaný čas (podľa súpisu z 21. januára 1949) odvliekli zo svojich domov 11 568 „hospodárskych jednotiek”, 43 546 osôb, medzi nimi 1489 dobrovoľníkov. Počet detí mladších ako 6 rokov bol 5422, t.j. 13,5% z celkového počtu vysídlených osôb. Domy, pozemky, poľnohospodárske vybavenie, vrátane hospodárskych zvierat vysídlených Maďarov pridelili slovenským osadníkom a miestnym slovenským žiadateľom.  

Podľa prieskumov slovenského Osídľovacieho úradu sa hodnota majetku vysídlených Maďarov pohybovala okolo 550 miliónov korún. Keďže po návrate na územie Slovenska sa Maďari už nemohli nasťahovať späť do svojich domov, a nevrátili im ani ich skonfiškované poľnohospodárske vybavenie a hospodárske zvieratá, vláda vyhlásila všeobecné odškodnenie dotknutých osôb. Podľa rozhodnutia Správnej rady z 12. septembra 1949 majú ostať „pozemky deportovaných vo vlastníctve slovenských osadníkov“ a môžu dostať späť len tie pozemky, ktoré ešte neboli obsadené Slovákmi. Vláda zaviazala povereníka pre poľnohospodárstvo, aby do 1. februára 1945 predložil svoj návrh na odškodnenie týchto občanov. Jeden návrh nasledoval druhý, ale v skutočnosti sa nič nezmenilo. Maďarskí poľnohospodári sa preto obrátili na súd, a tak 14. júla 1950 došlo k odblokovaniu zablokovaných bankových účtov deportovaných osôb. Odškodnenie sa stalo sociálne motivovaným od augusta 1950: bolo nutné požiadať o odškodnenie, na tento proces od 28. februára 1951 dozeralo podľa stanoveného vzoru Povereníctvo financií.

V čase, keď sa cena dobytku pohybovala okolo 12-18 000 korún, zaplatili Maďarom odškodné len vo výške 3500-8000 korún. Zároveň od roku 1952 mohli získať túto sumu už len „súkromní poľnohospodári, ktorí splnili dodávanie, ďalej členovia družstva a vidiecki poľnohospodári pracujúci v družstve ako nádenníci“. Odškodnenie sa ukončilo 31. marca 1953. Na základe toho medzi rokmi 1951-53 si mohlo zobrať 7127 rodín 31,5 miliónov korún, to znamená, že je to takmer o 470 miliónov korún menej, na akú sumu československé úrady odhadli skonfiškované majetky Maďarov.

Československá vláda a slovenská politická elita sa nikdy netajila tým, že vyriešenie maďarskej otázky je v ich ponímaní mimo jej národného charakteru paralelne aj ekonomickým záujmom pre Československo. Doboví politici si snažili získať masy podporovateľov (ktorí predtým už zbohatli zhabaním majetku židovských občanov) konfrontovaním bohatých Maďarov a chudobných Slovákov. Konfiškácia majetku Maďarov (a to nielen bohatých maďarských občanov) bola zaistená rôznymi nariadeniami. Na prvé miesto sa dostala otázka pozemkov a pôdy, a s tým spojené dosídľovanie slovenského obyvateľstva do sídiel na území dnešného južného Slovenska s prevahou maďarského obyvateľstva. Prezidentský dekrét č. 12/1945 (Dekret prezidenta o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel českého a slovenského národa) hovorí o tom, že budú zhabané pozemky maďarských a nemeckých statkárov a zradcov republiky, a budú odovzdané českým a slovenským roľníkom.

Prezidenta republiky predstihla Slovenská národná rada svojím nariadením č. 4/1945 zo dňa 27. februára 1945, ktorým sa konfiškovali s okamžitou platnosťou všetky pozemky tých osôb, ktoré pred 1. novembrom 1938 nemali československú štátnu príslušnosť. Následne nariadením č. 104/1945 s okamžitou platnosťou a bez náhrady sa konfiškoval pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve Maďarov, Nemcov, zradcov a nepriateľov slovenského národa akejkoľvek národnosti. Proti konfiškácii sa nebolo možné odvolať.

Československý prezident ako aj Slovenská národná rada následne vyhlásili, že zhabané pozemky sa môžu dostať do vlastníctva jedine osôb slovenskej/slovanskej národnosti. Na Slovensku a to na územiach s prevahou slovanských etník sa na základe oficiálnej propagandy mohli slovenské rodiny prihlásiť a dostať pozemok určitej veľkosti. Jednotlivé slovenské rodiny tak mohli získať statok veľkosti 8-12 hektárov, kým väčšie rodiny 10-15 hektárov. Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 64/1946 hovorí o urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Československé úrady po podpísaní dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom určili na vysídlenie predovšetkým takých Maďarov, ktorí boli vlastníkmi nehnuteľností a hlavne úrodnej pôdy.

Na základe oficiálnych československých výkazov vieme, že na území, ktoré bolo v novembri 1938 pričlenené naspäť k Maďarsku, zhabala československá vláda od Maďarov 236 891 hektárov poľnohospodárskej pôdy, ale z dôvodu zabezpečenia verejného zásobovania obyvateľstva približne 60 000 hektárov pôdy ponechali vo vlastníctve maďarským poľnohospodárom. V tejto zóne pridelili dosídleným slovenským osadníckym rodinám 95 611 hektárov pôdy, miestnym slovenským žiadateľom okolo 15 323 hektárov – spolu teda išlo o 110 934 hektárov pridelenej pôdy.

Pokračovanie nasleduje!

Preložené z originálu: „Je nesporné, že ste maďarskej národnosti…”