„Je nesporné, že ste maďarskej národnosti…” (2. časť)

2017-04-20_13-19

„Je nesporné, že ste maďarskej národnosti” – s týmto odôvodnením dostali po máji 1945 desaťtisíce Maďarov oficiálne upovedomenie od československej vlády. Prvé takéto rozhodnutia mohli prebrať maďarské a nemecké rodiny v Bratislave, ktoré po doručení upovedomenia odviezli s približne 20 kilogramovou batožinou do Petržalky (Pozsonyligetfalu), do internačných táborov na Patrónke (Patrongyár) a na Vajnorskej ulici (Vajnori út). Išlo dokopy o 6217 osôb.

Pre Československo sa aj výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom ukončila výbornými hospodárskymi výsledkami. Potom ako sa na Postupimskej konferencii nediskutovalo o československo-maďarskej otázke, čím bolo v podstate odmietnuté odsunutie československých Maďarov z Československa, ako riešenie pre túto otázku pokladanú za vnútornú záležitosť týchto dvoch štátov sa navrhla obojstranná zmluva. Na rokovaniach sa stretli na jednej strane Maďarsko s úplne zdevastovanou ekonomikou a len ako tak usporiadanou politickou situáciou, oproti nemu československá delegácia, ktorá sa z pozície víťaza snažila diktovať podmienky.

45148Rokovania viedol na československej strane štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí, protimaďarsky orientovaný Vladimír Clementis, čo nepredpokladalo nič dobrého pre československých Maďarov. Maďarsko si bolo vedomé svojej situácie, a tak na vybalansovanie československých snáh týkajúcich sa totálneho odsunutia maďarského obyvateľstva z územia Československa podpísalo 27. februára 1946 dohodu o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Túto dohodu pokladala maďarská diplomacia za vynútené „zloženie zbraní“, ale podpísala ju v tej domnienke, že v nasledujúcich mesiacoch – po posilnení vnútropolitickej a hospodárskej situácie v Maďarsku – môže dosiahnuť také zmeny, ktoré poslúžia záujmom československých Maďarov určených na deportáciu.

V dohode o výmene obyvateľstva československá strana nadobudla právo na priam nekontrolovateľnú možnosť propagácie a náboru v kruhu Slovákov v Maďarsku, naopak v prípade československých Maďarov osoby určené na odsunutie vyznačovali pracovníci slovenského Osídľovacieho úradu a to na základe veľkosti majetku ako aj spoločenského a hospodárskeho vplyvu danej osoby v krajine. Zároveň Osídľovací úrad po dohode s predsedníctvom Slovenskej národnej rady uskutočnil v prípade Maďarov výber osôb na tej báze, aby sa obce/mestá s prevahou maďarského obyvateľstva a predstavujúce hlavné kultúrne a hospodárske centrá Maďarov tak oslabili, aby dosídlení Slováci dokázali poslovenčiť nielen samotnú obec či mesto, ale aj celé okolie (dôkazom toho je veľmi rýchla a radikálna etnická premena územia južného Slovenska, kde predtým maďarské sídla sa dosídľovaním Slovákov stali na dnes takmer úplne slovenskými – pozn. red.).

Podľa plánov československej vlády, Slovenskej národnej rady a slovenského Osídľovacieho úradu sa malo v rámci dohody vysídliť okolo 180 000 Maďarov, toto číslo sa však neskôr znížilo na 105 000. V počiatočnej fáze náboru sa skupina Slovákov v Maďarsku, ktorí sa prihlásili na výmenu, dá rozdeliť na dva typy. Prvú skupinu tvorili uvedomelí Slováci, kým v druhej skupine boli takí Slováci, ktorí v presídlení videli hlavne ekonomické výhody. Oni neboli v každom prípade slovenskej národnosti, a aj preto sa mohlo stať, že sa ich počet po zlepšení ekonomickej situácie Maďarska neustále znižoval.

2014-04-28_13-20Na základe súhrnnej správy slovenského Osídľovacieho úradu z 22. decembra 1948 prišlo z Maďarska na územie Slovenska 73 223 osôb. Statok, ktorí zanechali Slováci  v Maďarsku bol veľkosti 38 748 katastrálnych akrov, čo predstavovalo len 36,5% toho majetku, ktorí zanechali Maďari na území Československa. Z územia Československa vysídlili 89 660 Maďarov, z nich 57 414 osôb bolo vysídlených v rámci výmeny obyvateľstva. Ich statky boli veľkosti 109 294 katastrálnych akrov, do Maďarskej národnej banky zaplatili 321 206 925 korún. Veľkosť hnuteľného majetku vysídlených Maďarov a dosídlených Slovákov bol v podobnom pomere.


78% vysídlených Maďarov pochádzalo z územia dnešného južného Slovenska, tým v podstate v týchto regiónoch došlo k rozdrobeniu stáročnej maďarskej etnicity.

Následkom výmeny obyvateľstva (ako aj ďalších iných protimaďarských opatrení) sa predtým čisto maďarské regióny stali územiami so miešaným slovensko-maďarským obyvateľstvom.

2014-04-28_13-26Reslovakizácia, ktorá sa navonok zdala byť „najľudskejšou” formou asimilácie maďarského obyvateľstva na území Československa, zanechala trvalé stopy na tunajšom maďarskom etniku. Túto možnosť, utajovanú na českých zemiach, zverejnili slovenské orgány ani nie v podobe nariadenia, len v podobe oznámenia VI. odboru Povereníctva vnútra. Podstatou bolo dobrovoľné prihlásenie sa k slovenskej národnosti v prípade, ak v rodine danej osoby sa nachádzal aspoň jeden taký člen, ktorý bol slovenskej národnosti. Kto prijme slovenskú národnosť, na toho sa nebudú vzťahovať diskriminačné opatrenia československej vlády: nebude vysídlený, nebude deportovaný na nútené práce do Česka, nebude mu skonfiškovaný majetok, do jeho domov nebudú nasťahovaní slovenskí osadníci atď., čiže môže získať všetky výhody vyplývajúce z príslušenstva k slovenskej národnosti.

44323Počas reslovakizačného procesu došlo k súpisu obyvateľstva, kedy komisári vo vojenských rovnošatách vyhľadali jednotlivé rodiny, čo bola toho času jedna z oficiálnych foriem nabudenia strachu v ľuďoch. Aj napriek tomu mnohí maďarskí občania sa otvorene postavili proti tejto novej forme asimilácie a letákmi či otvoreným prejavom vyjadrovali svoj nesúhlas s počínaním československej vlády. Na základe súpisu obyvateľstva, ktorý vykonali komisári, v 25 maďarských okresoch južného Slovenska sa zo 727 832 obyvateľov hlásilo 544 444 k maďarskej národnosti.

Značná časť Maďarov, v kruhu ktorých všeobecne panoval strach z deportácií, pokladala reslovakizáciu za únikovú cestu. Do 1. júla 1946 sa celoštátne viac ako 350 000 Maďarov (medzi nimi 342 942 Maďarov z „dosídľovacej zóny” na území dnešného južného Slovenska), požiadalo o slovenskú národnosť. V druhej fáze tohto procesu toto číslo už prevýšilo 450 000. Slovenský Osídľovací úrad však počas určovania osôb na deportáciu v rámci výmeny obyvateľstva nebral ohľad na žiadosť o reslovakizáciu, stávalo sa, že neprihliadali ani na samotné uznesenie.

Veľká časť sklamaných Maďarov v priebehu 1950-tich rokov prijala naspäť pôvodnú maďarskú národnosť, avšak svojich potomkov už chceli uchrániť od prežitých negatívnych skúseností, života v neustálom strachu a v stavoch úzkosti. Mnoho z týchto Maďarov si volilo cestu asimilácie a poslovenčenia, predovšetkým tí, ktorí svoje deti zapísali do slovenských škôl. Reslovakizácia tak na území Slovenska značne prispela k nútenej asimilácii maďarského obyvateľstva.

Ďalšie autentické dokumenty: Benešove dekréty v praxi – autentické dokumenty

Preložené z originálu: „Je nesporné, že ste maďarskej národnosti…”