Pi, 29. marca 2024.
István Kollai

Kollai: Slovenskí a maďarskí historici sa nezhodnú najmä pri téme zakladania Uhorska

Čo najvýraznejšie ovplyvňuje naše historické vedomie? Ako by sa mal vyučovať dejepis, aby ním žiaci získali nielen vedomosti, ale aj hodnoty? Nasleduje rozhovor s maďarským historikom Istvánom Kollaim.

Do akej miery je rozdielna slovenská a maďarská historická spoločnosť? Nájdu sa ešte neuralgické body, teda také miesta, v ktorých sa názory oboch strán značne odlišujú?

Možno by som vedel povedať jedno takéto miesto, a je zaujímavé, že to nie je 19. a 20. storočie, kedy sa uskutočnili veľmi veľké úsilia o spoločný dialóg a sebareflexiu, najmä čo sa týka mladšej generácie historikov. Ak sa pozrieme do slovenských a maďarských učebníc dejepisu, nenájdeme antagonistické (t.j. protichodné) rozdiely pri takých témach akými sú obdobie dualizmu, Trianon, či Benešove dekréty, ale v téme týkajúcej sa oveľa skoršieho obdobia a tou je zakladanie Uhorského štátu. Dá sa povedať, že obdobie zakladania Uhorského štátu (maď. államalapítás) je z hľadiska spoločného historického dialógu značne zanedbanou, pritom ale veľmi antagonistickou oblasťou.

Prečo?

Lebo slovenskí a maďarskí historici vidia túto tému úplne odlišne. U slovenských kolegov je charakteristické, že toto obdobie nevnímajú ako obdobie založenia maďarského štátu, ale ako zakladanie akéhosi multietnického kráľovstva, kde elita starých Maďarov tvorila len malú časť popri Nemcoch a Slovanoch. Toto maďarská profesionálna historiografia – myslím si právom, popiera. Slovenskí historici totiž jednoducho neberú na ohľad také elementy, ktoré boli už v 11. storočí vážnymi inštitucionálnymi a kultúrnymi produktmi tohto štátu a spájajú sa jednoznačne s Árpádovcami. Zo slovenskej strany toto všetko udusil mýtus o Veľkej Morave, ktorý nepopiera ani taká publikácia akou sú „Mýty naše slovenské“, snažiace sa vysvetliť to, v čom sa obsahy mýtov rozchádzajú s výsledkami výskumov. Tak sa v slovenských učebniciach dejepisu môžeme stretnúť napríklad s takými názormi, že uhorský župný systém má veľkomoravské základy, na toto tvrdenie však ale dnes nevidím dôkazy. V učebniciach nevidím zároveň ani odkazy na to písomníctvo, zákonodarské aktivity, organizáciu štátu, ako aj diplomatickú činnosť, ktoré boli pre Uhorsko v 11. storočí charakteristické. Myslím si, že argumenty maďarských historikov sú v tomto spore skutočne závažné, kým zo slovenskej strany je rezonancia na tieto názory veľmi slabá. Z toho pramení potom viacero spomínaných kultúrnych kódov, hovoriace, že Maďari sa v podstate „na nás usadili“, že toto bolo na začiatku spoločných štátom, ktorý si neskôr Maďari privlastnili. Čo v zásade nie je pravda, a je to téma, ktorej by sa oplatilo v blízkej budúcnosti venovať.

Ak sa ale držíme toho názoru, že Uhorsko bolo štátom Maďarov, Slováci sa budú cítiť opäť vylúčení.

Nebol to len maďarský štát! Historická spoločnosť by mala byť schopná rozlišovania. Čo mne osobne veľmi chýba zo strany slovenských historikov, to je používanie takých slov ako „možné, pravdepodobné, na základe niektorých prameňov“. Toto sú veľmi užitočné slová, ktoré sa môžu kľudne používať.

Môže sa pre deti takýmto spôsobom vyučovať dejepis, teda používaním výrazov ako „možno, pravdepodobne“?

Áno. Alebo sa má povedať, „nevieme, nemáme na to dostatočné dôkazy, existujú také a také teórie“. Nie je predpísané stavať vzdušné zámky a pri veľkomoravskej narrácii je táto línia veľmi zreteľná.

Toto by ale prinieslo veľkú zmenu čo sa týka vyučovania dejepisu, lebo tento predmet je dodnes vnímaný ako exaktná veda (t.j. vedecky presná disciplína).

Našťastie som si všimol aj pri slovenských ako aj pri maďarských učebniciach dejepisu tendenciu, ktorá je charakteristická pre západnú Európu, a to je používanie historických prameňov. To znamená, že deti sa učia sami interpretovať a porovnávať konkrétne historické pramene. Toto je veľmi dobrá cesta aj preto, lebo deti učí kritike historických prameňov. Pokladám za veľmi dôležité, aby si učitelia dejepisu uvedomili, že dejepis do takých hĺbok ako ich, zaujíma len veľmi málo ľudí. Bežný človek si z toho dokáže ponechať len akýsi pocit, a preto by bolo dobré, ak by tieto kódy posilňovali demokratickú mentalitu a citlivosť voči susedným národom. V tomto má vyučovanie dejepisu veľmi dôležitú úlohu.

Pokračovanie nasleduje!

Článok bol preložený z originálu: Czajlik Katalin: Kotleba a történelemtanítás kudarca. (Új Szó, 11. máj. 2016).