Korunovácia posledného maďarského kráľa


30. decembra 1916 sa v rámci pompéznych osláv uskutočnila korunovácia Karola IV. a jeho manželky Zity za maďarského/uhorského kráľa a kráľovnú v Matyášovom chráme (Mátyás templom) v Budíne. Vtedy ešte nikto netušil, že na tróne vidia posledný kráľovský pár Uhorska/Magyarország.

„Niet pochýb o tom, že najväčšia atrakcia, ktorú môže smrteľník vidieť na tejto Zemi, je korunovácia maďarského/uhorského kráľa. Väčšia skúška pre vnímanie zmyslov neexistuje“ – píše sa v jednom z dobových týždenníkov.

Korunovácia Karola IV. a kráľovnej Zity bola skutočne mimoriadnou udalosťou. Kráľovský pár totiž zasvätili v ten istý deň, čo bolo v maďarských dejinách bezprecedentné (výnimku tvorí korunovácia Františka Jozefa a jeho manželky Alžbety-Sissi).

Karol Habsburský a kráľovná Zita spoločne s ich synčekom, korunným princom Ottom prišli do Budapešti 27. decembra 1916. Trojdňový akt si vyžadoval od kráľovského páru mimoriadnu výdrž a vytrvalosť počas ktorého nemali takmer žiaden čas na oddych. Samotný grandiózny akt korunovácie zas musel byť mimoriadne namáhavý, no Karol a jeho manželka zvládli dlhý a bohatý program bez najmenšieho náznaku únavy.

Kráľovský pár odetý v maďarskom slávnostnom šľachtickom odeve

Korunovačný plášť Svätého Štefana podľa tradície vyšívala jeho manželka kráľovná Gizela. Počas stoviek rokov každá maďarská/uhorská kráľovná – medzi nimi aj Alžbeta (Sissi) – bola povinná pri príležitosti korunovácie vyšiť pár stehov do tejto tkaniny, aby aj týmto preukázala svoju obratnosť a zároveň šikovnosť v domácich prácach. 28. decembra v súlade s tisícročnou tradíciou kráľovná Zita vyšila niekoľko stehov do tkaniny korunovačného plášťa.

Takisto v tento deň odovzdali dámy – príslušníčky maďarskej aristokracie – novej kráľovnej maďarský slávnostný šľachtický odev tzv. díszmagyar. Na tento odev spotrebovali tridsať metrov atlasu (lesklá tkanina-pozn.red.), na podšívku tridsať metrov taftu, rovnaké množstvo flanelu a osemnásť kilogramov zlata. Zložitý čipkovaný závoj bol ušitý z vena ženských príslušníkov rodiny Esterházy.

Pre korunného princa Otta pripravili odev pážaťa. Slávny kostým Gyulu Benczúra bol jedným z veľkých senzácii korunovácie. Ľudia na oslavách boli nadchnutý výzorom malého korunného princa so zlatými kučierkami. Jeho šaty boli vyrobené zo zlatého hodvábu lemované hermelínom, pod ním tradičný šnurovaný atilla bielej farby (atilla – krátky zdobený šnurovaný kabát pomenovaný po kráľovi Hunov, Attilovi. Kabát bol súčasťou maďarského slávnostného šľachtického odevu – pozn-red.). Podľa tradície mal Karol IV. počas korunovácie oblečenú maďarskú uniformu husárskeho generála.

Korunovačné oslavy

Slávnostný korunovačný ceremoniál bol vytýčený na 30. decembra 1916. V tento deň bolo celé okolie Budínskeho hradu oblečené do pompéznej podoby. Budovy boli ozdobené zástavami, borovicovými girlandami, na uliciach boli vztýčené ozdobené stĺpy. Výklad obchodov, ktoré sa nachádzali v tejto časti, boli už vopred prenajaté za obrovské ceny. Mnohí obetovali priam majetok za to, aby mohli zblízka vidieť túto výnimočnú udalosť.

Pri korunovačnom pahorku sa zhromaždil obrovský dav. Bolo počuť rinčanie mečov a cvendžanie ostrohami. Ľudia priam v extáze očakávali príchod korunovačného sprievodu. V tom sa objavili veľkňazi a štátnici na koňoch. Kone boli nádherne vyzdobené a ťahali zlaté koče s baldachýnom. Každý sa zachvel pri pohľade na sprievod. V tomto farebnom spektre, prepychu a jase sa ukrýva uplynulých tisíc rokov, všetko bohatstvo, viera, sláva a zbožnosť jedného národa – písali o tejto výnimočnej udalosti dobové noviny.

Na začiatku pochodu kráčali husári (honvédhuszár), nasledovala delegácia hlavného mesta, dvorní páni, práporčíci a palácové dámy. Ožila tak stáročná stredoveká tradícia. Po rade dvorných kočov nasledoval prekrásny hintov kráľovského páru z 18. storočia, ktorý ťahalo osem bielych koňov. Kráľ a kráľovná vošli do chrámu v sprievode dunenia kanónov a rozozvučenia všetkých mestských zvonov.

Následne nasledoval samotný akt korunovácie. Kráľ si kľakol a pobozkajúc evanjelium zložil prísahu spravodlivosti a mieru. Vzápätí bol pomazaný sväteným olejom na zlatom podnose, obliekli ho do korunného plášťa Svätého Štefana a opásali mečom. Kráľ sa obrátil smerom ku zhromaždeniu v kostole, vytiahol meč a urobil obvyklé švihnutia mečom. Vzápätí vonku zazneli kanóny a salva. Následne si Karol kľakol pred oltár, kedy ho korunovali Svätou korunou ministerský predseda a vicepalatín István Tisza spolu s kardinálom Jánosom Csernochom. Potom kráľovi odovzdali žezlo a krajinské jablko. „Éljen a király!“ (Nech žije kráľ! ) – zvolal István Tisza a v celom kostole zaznelo hlasné „Éljen!“.

Vzápätí nasledovala korunovácia kráľovnej. Kráľovnú Zitu viedol za ruku jej hlavný dvormajster, gróf Sándor Esterházy. Jej vlečku niesli kňažná Irma Esterházy a grófka Alexandra Esterházy (manželka grófa Sándora Apponyiho).

Po korunovácii kráľovná Zita spolu so svojím synčekom opustili kostol. Kráľ zas predniesol tradičný ceremoniál pasovania vitézov zlatej ostrohy za rytierov, ktorí boli na žiadosť Karola vybraní spomedzi najzaslúžilejších vojakov. Napokon na korunovačnom pahorku nový kráľ ukázal mečom na všetky svetové strany, čím symbolicky prisľúbil ochranu svojmu kráľovstvu.

V kráľovskom paláci uskutočnili slávnostný korunovačný obed, ktorý bol posledný akt ceremónie. Samotný obed bol však len symbolický. Jednotlivých chodov sa kráľovský pár nedotkol a posielali ich zraneným vojakom či do mestských nemocníc. Pre chudobných zas v tento deň rozdávali obedy.

Dobové noviny písali o očarujúcom úsmeve kráľovnej Zity a o jej hlbokých a iskrivých očiach. Osobitne zdôrazňujúc to, že ďakovnú reč v maďarskom jazyku, ktorú adresovala svojim verným Maďarom, kráľovná nečítala z papiera, ale hovorila ju spamäti jasným a zvučným hlasom. Maďari to privítali takým hlasným  „Éljen!“, že pevné mramorové steny Budínskeho hradu sa takmer prelomili. Boli cítiť, že kráľ aj kráľovná hovoria úprimne zo srdca.

Karol rozprával dokonalou maďarčinou. Výslovnosť kráľovnej ešte nebola úplne dokonalá, ale „z jej hlasu vyžarovala tak veľká túžba, a z jej očí tak vrúcna a úprimná radosť vidiac svojich nadšených Maďarov, že za krátky čas si maďarský jazyk určite osvojí“– písali dobové noviny.

Posledná promenáda maďarských šľachtických odevov

Korunovácia Karola IV. a jeho manželky Zity bola posledná veľká príležitosť na promenádu výnimočne krásnych maďarských slávnostných šľachtických odevov a na vystúpenie maďarskej aristokracie. Maďarské dámy sa pokúsili vybrať svoje šaty z rodinného dedičstva. Mnohé z nich dali prerobiť staré róby z 18. či 19. storočia. Veľkú väčšinu odevov mal na starosti József Girardi.

Girardi, ktorý toho času vlastnil najprominentnejší maďarský módny salón, vo svojich memoároch spomína, že u neho bolo objednaných 163 maďarských šľachtických odevov (díszmagyar), na ktorých vo dne v noci pracovalo spolu 320 pracovníkov a pracovníčok v dvoch smenách.

Na prípravu korunovačnej róby kráľovnej Zity dostal aj vzor, a to slávnostný odev z čias Márie Terézie, ktorý vlastnila rodina Pálffy-Esterházy. Giraldi mal pripraviť reprodukciu tohto odevu. Podľa svedectiev kráľovná Zita považovala tento deň sa svoj najšťastnejší v živote, a nikdy ešte nevidela prekrásnejšie šaty od svojej korunovačnej róby.

Čo sa týka oblečenia mužov, väčšina pánov si nedala ušiť nové odevy na korunováciu, keďže mali svoje vlastné maďarské šľachtické odevy. Stávalo sa však, že si tiež obliekli nejaký výnimočnejší kus od svojich predkov.

Počas korunovácie Karola IV. a kráľovnej Zity „sme mohli poslednýkrát vidieť žiariť Svätoštefanskú korunu vo svojej plnej kráse, a naposledy sme videli v úplnej a pevnej jednote celý svätoštefanský národ“ – napísal neskôr jeden z pamätníkov. V roku 1918 totiž nasledovalo rozdrobenie tisícročného Maďarského/Uhorského kráľovstva.

Kráľovná Zita do poslednej chvíle ostro protestovala proti tomu, aby sa jej manžel vzal trónu. Nevedela sa s týmto rozhodnutím zmieriť. „Panovník sa nikdy nemôže vzdať trónu! Radšej skonám spolu s tebou, ale potom príde Otto. A keď aj všetci musíme pomrieť, nájde sa ešte dosť Habsburgovcov“ – povedala kráľovná pred podpísaním rezignácie. Svojho syna, Otta vychovala ako korunného princa. Ona sama sa nikdy nevzdala rakúskeho a maďarského trónu.

Preložené z originálu: Anita Radi: Az utolsó magyar király koronázása (IN: Magyar7, 2019/č.51-52)