Št, 28. marca 2024.

László Szarka: Povolebná situácia na Slovensku (2. časť)

Katalóg krívd z minulosti u Maďarov a Slovákov je veľmi bohatý. Vieme ale nájsť spoločnú reč? Dá sa „uzavrieť“ dohoda medzi týmito dvomi národmi? Na naše otázky odpovedá maďarský historik zo Slovenska László Szarka.

V Maďarsku dnes prevláda nejednotný obraz o Slovákoch. Niektorí, a to na základe výsledkov volieb, vyzdvihujú sympatie slovenského obyvateľstva k extrémistom, iní zdôrazňujú to, že Slováci sú národom „bez histórie“.

V Európe je dnes už viacero takých štátotvorných národov, ktoré nedisponujú stáročia existujúcim štátom. Bolo by veľkou chybou, ak by sme o všetkých týchto európskych národoch rozmýšľali podobným spôsobom ako to robíme aj u Slovákoch, že teda „nemajú vlasť“, hlásajúc tak maďarskú kultúrnu nadradenosť. Maďarskú históriu len ochudobňuje ten, kto si neprizná, že Slováci mali vždy svoju vlasť. Táto vlasť bola do roku 1918 (tisíc rokov) – spoločnou vlasťou Maďarov, Nemcov, Čechov a ďalších iných národností.

Môžeme stretnúť podobné javy aj na Slovensku?

V slovenskej historickej pamäti predpokladajú existenciu národnej, akejsi polo-štátnej autonómie aj v takých historických obdobiach, kde to v skutočnosti nie je reálne. Napríklad v stredovekom nitrianskom kniežatstve vidia prežitie Veľkej Moravy, a dôkaz moravsko-slovenskej kontinuity, pritom sa ale neberie ohľad na to, že v Uhorsku za Arpádovcov existovalo viacero iných kniežatstiev. Podľa ďalších názorov sa nie náhodou sústreďovala právomoc ostrihomskej arcidiecézy do severných častí Uhorska, domnievajú sa totiž, že existencia arcidiecézy má svoje korene v slovansko-kresťanskom predobraze, existujúcom pred príchodom starých Maďarov. Musíme dodať aj fakt, že sa často objavuje i slovenský nápad, aby sme nenazývali Maďarskom viacjazyčné Uhorské kráľovstvo. Toto je ale absurdná požiadavka, pri ktorom sa neberie ohľad na to, že väčšina európskych štátov niesla meno väčšinového národa, ako je to aj v prípade Slovenska.

Od konca 18. storočia nachádzame medzi dvomi národno-buditeľskými nacionalizmami hlavne nárazové body. Môže takýmto spôsobom vzniknúť z dejín dvoch národov jedna spoločná história?

Do obdobia na konci 18. storočia, kedy sa objavujú nacionalistické hnutia, máme v podstate spoločnú históriu. Čo sa týka jazykových bojov za čias Jozefa II. máme dodnes obrovský a vzájomný „katalóg sťažností”. Jeden z dôvodov je, že nemáme odpoveď na jednu z najväčších otázok 19.storočia: po stavovskom obraze natio hungarica sa nepodarilo všetkých uhorských občanov zrovnoprávniť v rámci maďarského politického národa.

Myšlienka zrovnoprávnenia jednotlivých národov nebola súčasťou ani zmýšľania väčšiny politickej elity v období po rakúsko-maďarskom vyrovnaní…

Ferenc Deák a József Eötvös – dve veľké osobnosti, ktorí sformulovali národnostný zákon z roku 1868, dobre vedeli, ako Maďari, vytvárajúci len relatívnu väčšinu v Karpatskej kotline, nutne potrebujú vyrovnanie sa aj s ďalšími národmi. Snaha vyjadrená v podobe zákona, ktorý sa mimochodom pokladá vo svojej dobe za veľmi dôležitý jazykový zákon, neumožňoval „slobodný rozvoj národov“. Maďarská elita z obdobia dualizmu pokladala za jedinú možnú cestu etnickú homogenizáciu. Zatvorila sa Matica Slovenská, jediná štátna kultúrno-vedecká inštitúcia slovenského národa, a podobný osud postihol aj dve evanjelické, a jedno katolícke slovenské gymnázium.

Ako to všetko prežívali Slováci a kedy môžeme hovoriť o šťastnom mierovom období v slovenskej historickej pamäti?

Maďarizácia, ktorou sa preblesla vízia smrti slovenského národa, sa masovo prejavovala predovšetkým v mestách a v tých regiónoch, kde Slováci žili spolu s Maďarmi (napr. na Dolnej zemi/ Alföld
a na jazykových hraniciach). V evanjelickom meste Nyíregyháza sa za 30 rokov stala zo slovenskej väčšiny menšina. Podobne to bolo aj v prípade miest ako Békešská Čaba (Békéscsaba), Sarvaš (Szarvas), a Slovenský Komlóš (Tótkomlós). V Budapešti a v jej okolí sa asimilovalo okolo 100 000 Slovákov. Vieme, že liptovskí, zvolenskí, gemerskí a trenčianski murári a poľnohospodári, budovali prvú podzemnú železnicu v Európe a dunajské nábrežie. Odtiaľ pochádza ďalší slovenský mýtus, ktorý sformuloval ešte Vladimír Mináč: „vybudovali sme tri hlavné mestá – Viedeň, Budapešť, Prahu – ani jedna nie je naša; dali sme svetu dvoch astronautov, jeden sa stal Čechom, druhý Američanom. Podľa Mináča slovenský národ stáročia slúžil iným. Tento romanticko-plebejský prístup je podobný falošnému mýtu o „tisícročnom maďarskom útlaku“.

Preložené z originálu: Trianon és a szlovák nemzethalál.
FOTO: rpy

Pokračovanie nasleduje!

    Related Posts

    Ivan Korčok: „Slovensko nie je Felvidék!“
    Korčok, Kövér a odpustenie
    Slávnostne otvorili zrekonštruovaný Rákócziho kaštieľ v Borši