List čitateľa: Slovenská vlastiveda a sebapoznanie pre dospelých

2017-03-27_09-51

„Naši predkovia Slovania žili v kmeňoch“ – tvrdí to mylne pani učiteľka, ktorá niekde na Slovensku v niektorej vidieckej málotriedke s vyučovacím jazykom maďarským učí vlastivedu pre deti maďarskej národnosti.

Nechcem veriť svojim ušiam, keď mi moje dieťa prečíta to, čo jej mimochodom veľmi milá a priateľská pani učiteľka nadiktovala. „Naši predkovia Slovania…“ – čítam v jeho zošite. Nie dieťa sa pomýlilo, toto je tam skutočne napísané v takejto forme! Môžem sa teda upokojiť, môj sluch a zrak je v úplnom poriadku. S touto milou a dobromyseľnou pani učiteľkou by nebol problém, akurát toľko, že musela byť „trochu“ nepozorná. Na druhý deň totiž žiačik žiadal opravu a aj dostal: vysvitlo, že predkovia Maďarov predsa neboli Slováci.

Toto je výhra! Pomysleli by sme si, že si môžeme vydýchnuť, že veci sa dostali do správnych koľají. Avšak veta „naši predkovia Slovania…“ naďalej nevymazateľne „žiari“ v zošite. Predtým ako by ale niekto začal obviňovať pani učiteľku, pozrime sa chvíľku do seba. Pozrime sa na to, že my ostatní, do akej miery sme vinní v tom, že sa také niečo mohlo prihodiť na škole s vyučovacím jazykom maďarským? Zároveň nemôžeme si byť istí ani v tom, či sa podobné niečo nestalo aj na niektorej inej škole. Milí rodičia, prosím, zoberte si do rúk knihu vlastivedy z ktorej sa učí vaše dieťa a prelistujte ju!

Začína hodina vlastivedy. Ak otvoríme knihu, približne v jej polovici nájdeme nasledujúce nadpisy: Svätopluk a jeho sláva; Ako vznikol slovenský jazyk; Ako vznikla slovenská hymna; Prečo cestoval tak veľa Milan Rastislav Štefánik. Aj Vy ste si všimli, že na základe nadpisov sa maďarské dieťa z tejto učebnice nemá ani šancu naučiť niečo o svojich vlastných predkoch, o maďarskom jazyku či maďarskej hymne? Naopak môže spoznať legendu o Svätoplukovi, národobuditeľskú činnosť Bernoláka či Štúra, ako aj osobnosť Janka Matušku a Štefánika. To by bolo aj v poriadku, veď nech dieťa spozná slovenskú vlasť  – a citujúc ústavu – aj „štátotvorný“ národ. Avšak človek má pocit, akoby v tejto vlasti nebolo po nás, Maďaroch, ani stopy. Akoby v tejto vlasti ani neexistovali predkovia, jazyk, či hymna maďarských detí. Ba dokonca na str. 43. sa môže po vedomostiach bažiace malé dieťa, ako aj Vy rodičia, dozvedieť „Ako žili naši slovanskí predkovia“ – toto je citát z knihy. A je to napísané v tej domnienke, akoby skutočne išlo o predkov toho dieťaťa, ktoré práve listuje túto knihu. Nie je to náhoda, táto kniha bola totiž pôvodne napísaná v slovenskom jazyku a bola určená pre slovenské deti. V učebniciach preložených do maďarského jazyka by táto otázka mala byť správne preložená spôsobom: Ako žili predkovia Slovanov (Slovákov). Asi sa zhodneme na tom, že táto formulácia je jednoznačnejšia a menej zavádzajúca? Možno aj práve preto sa pani učiteľka pomýlila. Ktovie. Môže byť.

Ale toto ešte nie je všetko. O niekoľko strán ďalej musí maďarský žiak ubrániť slovenský jazyk napísaním podobenstiev. Nie je to groteskné? Maďarské dieťa patriace medzi národnostnú menšinu má ubrániť slovenský jazyk v takom štáte, kde je slovenský jazyk popri hrozbe uloženia finančnej pokuty navyše chránený zákonom; v takom štáte, kde názvy železničných staníc musia byť vypísané naďalej len v slovenskom jazyku; kde obec Pered, aj napriek žiadosti svojich občanov, musí ostať Tešedíkovom, a tak ďalej.

Problém predstavený vyššie je smutnou vizitkou nielen tohto malého štátu, Slovenska, „štátotvorného” národa, jeho politického vedenia a politického zastúpenia Maďarov, ale aj ministerstva, učiteľov, nás rodičov, ktorí s nezáujmom, či zmierení s týmto stavom tolerujeme už viac ako 23 rokov túto situáciu. Ani toľko času nestačilo, aby malá krajina, ktorá vznikla a osamostatnila sa v roku 1993, zaručila tu žijúcim menšinám to základné ľudské právo, aby ich deti na školách s výučbou v materinskom jazyku mohli spoznať vlastných predkov a vlastnú históriu.

Odpoveďou na otázku, položenú na začiatku článku je teda to, že všetci sme vinní, lebo tolerujeme, zmierili sme sa a len mávneme rukou, lebo chlieb ešte kvôli tomu nebude lacnejší, lebo správny učiteľ aj tak nebude vyučovať z tejto knihy, a tak sa vykašleme na to všetko, lebo pre mnohých z nás je toto ten najpohodlnejší spôsob. Pozbierajme teda sily, milí rodičia, vážení učitelia, a pre dobro našich detí žiadajme také učebnice od ministerstva, z ktorých bude každému jasné, že naši predkovia, starí Maďari (ktorí nie sú Slovania) žili v kmeňoch.

László Tasziló

Preložené z originálu: Tasziló László: OLVASÓI LEVÉL: Honismeret – önismeret – felnőtteknek