Moja bitka pri rieke Don


Pozerám si diár, čo som tak robila 12. januára. Vstala som skoro. Počasie bolo hmlisté. Po raňajkách (teda po zvyčajnej ovsenej kaši s veľkou dávkou jabĺk a orechov) som sa vybrala do Nitry. Autobus šoférovala vodička, jemne, ale pritom razantne, ak sa také niečo dá povedať o šoférovaní autobusu a o technike jazdy jemnej, ale pritom ráznej malej ženy, ženy, ktorá sa nakloní z okna a zakričí na muža prechádzajúceho sa cez cestu na nesprávnom mieste: „Pane, vy nikdy nezvyknete používať priechod pre chodcov?” Moje srdce je natešené z tohto štýlu!

Text bol preložený z maďarského originálu:

Lampl Zsuzsanna: Az én Don-kanyarom

Následne prídem do Nitry – hrdého mesta, do tunajšej univerzity, aby som preskúšala niekoľko študentov. Skúšky prebehnú dobre – moje srdce je opäť natešené, možno ešte viac, ako srdce dotknutých študentov. Potom som čo-to porobila a vrátila sa domov. Najedla som sa. Čítala som. Robila som si poznámky. Odpovedala som jednému novinárovi. Analyzovala som údaje. Chcela som si pozrieť nejaký film. Ukázalo sa, že firma Orange vybrala tento kanál z môjho predplateného maďarského balíčka. Bola som nahnevaná. Kričala som – ako keby to malo zmysel, pritom nemalo, lebo služby sú do desiatej hodiny večer, zmiznutie televízneho kanálu som si však všimla po desiatej hodine. Čítala som. Išla som spať. Jednoduchý deň. Nič zvláštne. Pre mňa.

Avšak pred 75 rokmi bol tento deň hrozným dňom. 12. januára 1943 sa začali udalosti, ktoré dnes v maďarčine poznáme pod menom „Don-kanyar” (pri Done). Pre mňa to nie je história, ale tragédia mladého páru. Niekoľko mesiacov po ich svadbe bol 23-ročný manžel odvedený na vojnu. Smer ruský front. 23-ročná manželka 12. januára, v ranných hodinách, kedy sa začal ruský prelom, možno spí, ale možno už práve miesi cesto na chlieb. Je ale v podstate jedno čo práve robí, lebo nemôže nič, len dúfať a čakať na svojho Bélu. Oveľa neskôr prichádzajú prvé správy z Donu. Postarší muži, ktorí vojnu prežili, len potriasajú hlavou. Odtiaľ už niet návratu. Vojna je strašná, hovoria tí, ktorí to vedia najlepšie. A tam bola ukrutná zima, a my sme ani nemali poriadny odev, a unikajúci Nemci bili na ruky maďarských vojakov pažbou pušiek, keď sa títo chceli vydriapať na ich autá – počulo sa neskôr od tých, ktorí sa zachránili a vrátili domov. Ale Magdika sa modlí ďalej, verí, dúfa. Márne.

A ja dodnes prežívam jej bôľ. Ide totiž o moju mamičku a o jej prvého manžela. „Navštívila som dokonca aj veštkyňu, ale keď povedala, že vidí hroby, vybehla som von a celou cestou domov som plakala”, rozprávala mi mamka po mnohých rokoch. Aké zvláštne: ja som preto, lebo Béla nie je. Keby bol, nebola by som ja, alebo by som bola niekto celkom iný. Nepoznala som ho, ale mám ho vo svojom vnútri, v mojom srdci. Každý deň sa za neho modlím. Už len ja.

Existuje menný zoznam, ale jeho som tam nenašla. Béla Vasi zo Zemianskej Olče. Odpočívaj v pokoji spolu s desaťtisícami svojich druhov.

 

Zsuzsanna Lampl