Na Slovensku aj v nemocniciach len po slovensky!


Kto už sprevádzal na vyšetrenie do našich slovenských nemocníc vyľakaného starého človeka hovoriaceho len po maďarsky, prípadne navštívil v nemocnici osobu, ktorá ťažko rozprávala po slovensky, určite mal podobný „zážitok“ z prístupu našich slovenských lekárov prípadne zdravotného personálu k pacientom.  

Nasledovný list poslal do redakcie maďarského denníka Új Szó ustarostený a rozhorčený otec:

„Vážená redakcia,

Obraciam sa na vás ako zúfalý rodič, ktorého chcú poúčať o tom, že zle vychováva svoje dieťa, a dotyční vraj majú ukázať tú správnu cestu. Našu dvanásťročnú dcéru od 9. do 12. januára liečili na vírusové črevné ochorenie na infektologickom oddelení jednej z bratislavských nemocníc. Už počas prijatia do nemocnice jedna mladá slovenská lekárka viackrát poukázala na nedostatočnú znalosť slovenského jazyka pacientky. Pre moju dcéru bolo náročné už vôbec to, že musela zostať s vysokou horúčkou v nemocnici, a nie to odpovedať na takéto otázky.

Dcéra sa zúčastnila integrovaného vzdelania, keďže má viacero porúch učenia, v cudzom prostredí je veľmi neistá. Síce rozpráva po slovensky, no zo strachu z nástupu do nemocnice bola úplne zmrazená. Každý deň sme chodili na návštevu ku nej, a nemocničný personál nám každý deň pripomenul, nech sa dcéra naučí poriadne po slovensky.

Raz, keď som bol akurát pri nej, jej priniesli jedlo a niečo sa jej spýtali. Namiesto nej som odpovedal ja, keďže som jej zákonný zástupca. Vzápätí sa na mňa zdravotná sestra osopila slovami: „Neodpovedajte za ňu!”. V prvých dňoch sa dcéra celá triasla, a po večeroch plakala. Myslím si, že prvoradou úlohou jednej nemocnice je to, aby liečila chorých, a nie to, aby pacientov testovala zo znalosti štátneho jazyka. Bohužiaľ celé menované infektologické oddelenie bolo infikované týmto správaním. Pohár trpezlivosti u mňa pretiekol vtedy, keď dcéru mali prepustiť. Primárka, a hore spomínaná mladá lekárka prišli spoločne odovzdať záverečnú správu. Celú ich komunikáciu doslovne citujem:

-Nech sa dievča naučí poriadne po slovensky. Ak ku nám príde aj nabudúce, nech už ovláda slovenčinu – povedala primárka.

-Veď žijeme v Európskej Únii – odpovedal som.

-Nie. Na Slovensku – poznamenala.

-Vašou úlohou je, aby ste na ňu prihliadali ako na pacienta, a nie aby ste sa zameriavali na jej materinský jazyk.

-My sme Slováci.

-My zas Maďari. – poznamenala moja manželka.

-Toto hovorím len v jej záujme. – poúčala nás.

Počas rozhovoru sme nevedeli pohotovo argumentovať. Mali sme sa spýtať, ktorý zákon sme porušili. Píšem Vám z dôvodu, že obťažovanie sa nezačalo u nás. Medzitým do susednej izby prijali ďalšiu mladú maďarskú pacientku, som presvedčený o tom, že aj s ňou zohrajú to isté. Chcel by som sa spýtať na to, či je takéto správanie prijateľné zo strany lekárov a personálu?“

Odpoveď redakcie Új Szó

List sme uverejnili v celom rozsahu z dôvodu, že nejde o ojedinelý prípad. Kto už raz sprevádzal na vyšetrenie do našich slovenských nemocníc vyľakaného starého človeka s maďarským materinským jazykom, prípadne navštívil v nemocnici osobu, ktorá ťažko rozprávala po slovensky, určite mal podobný „zážitok“ z prístupu našich slovenských lekárov, prípadne personálu. Bohužiaľ na Slovensku sa takmer v každej nemocnice stáva, že popri (alebo namiesto) liečenia chorého skúšajú aj jeho znalosti zo štátneho jazyka. Nevidia tak v ňom bezmocného a trpiaceho chorého človeka, ale osobu maďarskej národnosti, ktorá neovláda slovenčinu.

Z ľudskosti by dostali nedostatočnú

Tento postoj by len vtedy vymizol z našich zdravotníckych inštitúcii, ak by to vedenie, prípadne ministerstvo zdravotníctva vyslovene zakázalo, prípadne aj trestalo. No my na Slovensku sme od toho ešte veľmi ďaleko. Momentálne sa podobné správanie u nás ani neodsudzuje, radšej sa popiera, znáša, ba čo viac – človek má niekedy pocit, že sa to vyslovene aj podporuje.

Pritom dnes už majú lekári k dispozícii také exaktné výsledky vyšetrovaní, že takmer nemusia komunikovať s pacientmi, a kvôli nedostatku času to ani neveľmi robia. Zároveň pacienti, ktorí po slovensky nevedia, prichádzajú vo väčšine prípadov so sprievodom, ktorý slovenčinu ovláda a od tohto momentu je všetko len otázkou ľudskosti a empatie.

Citlivý prístup

Ani nie pred rokom povedal György Kovács, vtedajší riaditeľ Univerzitnej nemocnice v Bratislave v rozhovore pre týždenník Vasárnap nasledovné: „Prial by som si, aby maďarsky hovoriaci nemocniční zamestnanci nemali strach sa ozvať po maďarsky k pacientom, aj toto totiž patrí k tým prirodzeným gestám, ktoré nás nič nestoja, pre pacienta však môžu znamenať veľa”. Dodávame, že v inštitúcii, kde môžu maďarsky hovoriaci zamestnanci komunikovať bez obáv s pacientmi aj po maďarsky, nevznikajú konflikty ani so Slovákmi.

Denník Új Szó sa na základe sťažnosti maďarského rodiča obrátil aj na hovorcu menovanej nemocnice. Opýtali sa do akej miery súvisí so zdravotnou starostlivosťou to, aby vyžadovali od pacientov dokonalú znalosť slovenského jazyka, a čo oprávňuje nemocničný personál k podobnému správaniu? V odpovedi nemocnice sa píše, že vedúci lekár oddelenia ubezpečil menovanú osobu, že v žiadnom prípade neposudzovali chorú pacientku na základe jej národnosti a materinského jazyka. Práve naopak: pristupovali k nej citlivo, a pokúšali sa s ňou komunikovať po maďarsky.

„Na infektologickom oddelení aj počas pobytu v nemocnici chodia deti do školy, a pedagógovia sa s nimi individuálne zaoberajú. Pobyt v nemocnici sa im snažia spríjemniť púšťaním filmov, rozprávok. V tomto prípade zabezpečil nemocničný personál DVD prehrávač pre pacientku, aby si mohla púšťať rozprávky. Počas výučby sme vzali do úvahy jej nedostatočnú znalosť štátneho jazyka, a usporiadali sme pre ňu také aktivity, kde to nebol problém, napr. kreslenie či matematika. Boli to hravé akcie, ktoré prebehli v dobrej nálade, dieťa bolo veselé a spolupracujúce” – píše nemocnica vo svojej odpovedi (ide o slovenský preklad maďarského textu, nie o pôvodný dokument – pozn.red.)

 Klamú a popierajú

Pritom je dôležité poznamenať, že rodičia sa nesťažovali na osobu vychovávateľa, ale na prístup lekárov a zdravotných sestier. „Správajú sa ako naši politici. Klamú, klamú a klamú” – reagoval otec na odpoveď nemocnice. „Musím uznať, že vychovávateľka bola slušná a milá dáma. Pripravila s dcérou aj záložku do knihy, na ktorú napísali spoločne po maďarsky aj po slovensky: Nezabúdaj, že každý deň máš dôvod sa usmievať”. Hrali sa spolu logické hry a navliekali korálky. Ako ju ale mohla učiť, keď vychovávateľka nevedela po maďarsky. Navrhol som, aby ju neučili, a ja potvrdím výučbu. DVD prehrávač sme jej priniesli my, mala ju na izbe, a aj rozprávky sme jej zabezpečili my a nie oni. V spoločnej televízii vysielali len slovenské a české rozprávky. Nežiadali sme to od nich, stačilo by, ak by ju neobťažovali kvôli znalosti slovenčiny” – povedal otec a dodal, pred šiestimi rokmi mali v tej istej nemocnici podobné skúsenosti.

„Nebolo to také hrubé a primitívne, lebo s dcérou bola vtedy na izbe aj moja manželka. My sme sa  tiež dôrazne nebránili, lebo sme sa báli dôsledkov, že nebudeme môcť ostať s ňou, čo by sťažovalo jej vyliečenie“.

Ľudia znášajú urážky a ostávajú ticho

Situácia je taká, že vo väčšine prípadov ľudia prehltnú urážku, znesú ponižovanie, lebo sú vydaní napospas lekárom. Mali by sme sa však v takýchto prípadoch slušne a inteligentným spôsobom ozvať, pritom ale rázne a rozhodne, ako to spravila jedna čitateľka, ktorej 86-ročného otca poúčali v nitrianskej nemocnici o tom, že mal dostatok času na to, aby sa naučil po slovensky:

„Chudák je nedoslýchavý, volal mi z nemocničnej izby čo mu mám priniesť, a pritom aj on rozprával veľmi hlasno po maďarsky. Keď som ku nemu došla, vystrašene mi rozprával, ako mu vynadala zdravotná sestra. Nie kvôli telefonovaniu, ale kvôli tomu, že bedáka v tejto barbarskej reči. Nasledujúci deň som vyhľadala vedúceho oddelenia, a vysvetlila som mu, že môj otec nemal čas ani možnosť sa po slovensky naučiť, ale nemal to ani za potreby, keďže počas svojho života v podstate len málokedy opustil svoju dedinu. Zaslúži si rešpekt, lebo vychoval päť detí, počas celého svojho života ťažko pracoval, a preto žiadam, aby mu tento rešpekt aj dali. Na vyšetrenia ho osobne sprevádzam, a toľko porozumie po slovensky, aby si zobral lieky, alebo sa obrátil na posteli. Viac od neho nežiadajte, nechajte mu pokoj, lebo je to mierumilovný a pokojný pacient. Lekár sa priam zapýril od hanby, ospravedlnil sa a odvtedy môjmu otcovi neublížili” – rozprávala čitateľka Katalin.

Bohužiaľ sa však stáva, že ak sa niekto v tejto veci ozve, prileje tým len olej do ohňa, a ešte viac sťaží situáciu pacientovi. V takýchto prípadoch je len jedna možnosť: označiť to celé za hlúpe správanie nemocničného personálu. Empatia sa totiž nerozdáva spolu s lekárskymi a zdravotníckymi diplomami. Pritom je tak isto dôležitá v lekárskej praxi ako kvalitné vedomosti.

Preložené z originálu: Vrabec Mária: Kórházi nyelvvizsga.