Multikultúrna spoločnosť Rakúsko-Uhorskej monarchie bola domovom mnohých národov. Rozsiahle historické teritórium monarchie zahrňovalo územie dnešného Rakúska, Maďarska, Česka, Slovenska, Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, ako aj jednotlivé časti dnešného Rumunska, Čiernej hory, Poľska, Ukrajiny, Srbska a Talianska. Cisár František Jozef I. je považovaný za zakladateľa konštitučnej monarchie (trvala od 8. júna 1867 do 31. októbra 1918), potom ako roku 1867 nastalo vyrovnanie medzi cisárom a Maďarmi, ktorých zastupoval Ferenc Deák (1803-1876; jeden z najvýznamnejších maďarských politikov 19. storočia, titulovaný za mudrca národa/a haza bölcse).
František Jozef si roku 1854 zobral za manželku dcéru bavorského vojvodu Maximiliána Jozefa Alžbetu Amáliu Eugéniu, ktorá bola verejnosti známa hlavne pod prezývkou Sissi. Prepychová svadba mladého páru sa uskutočnila v Augustiánskom kostole vo Viedni. Počas vlády cisára a zároveň uhorského kráľa sa na cisárskom dvore vyformoval nový typ gastronómie, ktorá bola podrobená rôznym vplyvom. Po prvé bola značne ovplyvnená kuchyňou jednotlivých krajín patriacich k monarchii. Po druhé, cisársky pár počas svojich ciest priniesli na cisársky dvor nové druhy receptúr a spoznali nové druhy prísad. Rozmanitá kuchyňa Rakúšanov dodnes nesie v sebe stopy po bývalej monarchii.
Z významných špecialít maďarskej kuchyne si Sissi a František Jozef veľmi obľúbili predovšetkým „fogaš” (fogas; pripravené zo zubáča), kurča na paprike (paprikáš csirke), „halászlé”, lečo (lecsó), a perkelt (pörkölt). Zo sladkostí sú to predovšetkým Dobošove rezy (Dobos-torta), zároveň cisársky pár si veľmi obľúbil aj vynikajúce druhy tokajských vín. Mimo toho najznámejšie a najbohatšie šľachtické rodiny krajiny udržiavali dobré vzťahy s grófskou rodinou Esterházy z Galanty. Tzv. „Esterházy-rostélyos” (Pečienka Esterházy) je dodnes pevnou súčasťou viedenskej kuchyne.
Česká kuchyňa (alebo ako ju dlho nazývali „kuchyňa z Bohémie‘) mala takisto značný vplyv na cisársku gastronómiu. Typické české pečivá zohrali kľúčovú rolu počas pôstnych období, a napomáhali katolícke „bezmäsité” dni urobiť krajšími. Z českých jedál treba vyzdvihnúť škubánky s makom, vdolky, buchty, rôzne druhy koláčov ako aj vynikajúcu vianočku. Česko je zároveň tou krajinou, kde sa veľmi pekne vyformovali recepty na rôzne druhy sladkostí s makom (napr. makovník). Aj tieto typické české jedlá sa dostali na jedálny lístok cisárskeho páru. Knedle (alebo tzv. Pállfyho knedle), ktoré sa pôvodne pripravovali z kysnutého cesta, sú takisto známym prvkom českej kuchyne.
Ajvar (čalamáda, pripravovaná predovšetkým z červených paprík s baklažánom, cesnakom a chilli), a tzv. Güveç (zeleninové alebo mäsové jedlá s ryžou, pečené v rúre v kameninových miskách; názov pochádza z tureckého slova „Güveç”) sa dostali medzi obľúbené recepty cisárskeho páry z Balkánu.
Mimo toho zohrala dôležitú úlohu aj talianska kuchyňa. Najznámejšie talianske jedlá, ktoré prebrala aj rakúska gastronómia sú frittata (talianska omeleta), risipisi (ryža s hrachom), crema (vanilkový krém), finocchio (fenikel), trpký pomaranč, a tzv. Costoletta milanese (Milánsky rezeň). Recept na spomenutý rezeň vraj priniesol so sebou do cisárskeho mesta kuchár maršala Radetzkyho, z neho sa postupne vyformoval aj známy „Wiener Schnitzel” (Viedenský rezeň).
Preložené z originálu: Typical Dishes of the Imperial and Royal Cuisine from Various Regions.
Hlavný obrázok – www.keptar.oszk.hu
