Benešove dekréty – kostlivec v skrini na Slovensku (2. časť)

2015-08-05_13-25

Je to už sedemdesiat rokov čo nedoriešená téma Benešových dekrétov neustále narúša už aj tak napäté slovensko-maďarské vzťahy. Pýtali sme sa dvoch maďarských historikov zo Slovenska na najznámejšie klišé, bludy a prekrúcanie dejín, ktoré odznievajú na oboch stranách, ako aj na možnosť na prípadnú vzájomnú dohodu.

Žiadne ospravedlnenie

Szarka upozornil, že čo sa týka Židov a slovenských Nemcov, zo slovenskej strany sa už voči nim uskutočnilo ospravedlnenie. Česko zas spolu s Nemeckom prijalo spoločné vyhlásenie o zmierení. Slovenský parlament najprv roku 1990, a potom roku 1991 v rámci vyhlásenia vyjadrilo ľútosť nad deportáciou Židov, ako aj nad vysídlením Nemcov z územia dnešného Slovenska po skončení svetovej vojny. „Odsudzujeme princíp kolektívnej viny, nech by sa zdôvodňoval akýmikoľvek argumentmi. Uvedomujeme si, že evakuáciou a následným vyhnaním nemeckých spoluobčanov Slovensko stratilo etnickú skupinu, ktorá po stáročia tvorila súčasť spoločného civilizačného úsilia a významne sa podieľala na pestrosti kultúrneho koloritu našej krajiny.“ (Vyhlásenie Slovenskej národnej rady k odsunu slovenských Nemcov z 12. februára 1991).

V podobnom duchu vzniklo roku 1997 aj vyhlásenie o česko-nemeckom zmierení, kde Nemecko medzi inými priznalo zodpovednosť za nacistické zločiny a ospravedlnilo sa za utrpenia spôsobené Čechom. Česko súčasne vyjadrilo ľútosť za to bezprávie, ktoré spôsobilo vysídlením sudetských Nemcov nevinným ľuďom. Tohto roku aj Brno vydalo osobitné vyhlásenie, že roku 1945 „na základe princípu kolektívnej viny a na základe používaného jazyka prinútili tisícky ľudí opustiť mesto“. 30. mája sa konal v Brne aj spomienkový deň obetiam spomínaného historického obdobia.

To, že zo slovenskej strany je zatiaľ šanca na podobné gesto voči Maďarom minimálna má niekoľko príčin, tvrdí Popély. Prvá príčina je, že keby sa uznala nespravodlivosť zavedených opatrení voči Maďarom, to by uviedlo do iného svetla aj ďalšie iné veľmi citlivé historické otázky. Napríklad problematiku Slovenska ako činiteľa zodpovedného za vojnu. „Slovensko vyšlo z druhej svetovej vojny v lepšej pozícii, ako by to zdôvodňovala jeho úloha počas vojny“, vysvetľuje Popély. „Tisov Slovenský štát do konca vojny bojoval na strane hitlerovského Nemecka, napriek tomu Slovensko ako súčasť obnoveného Československa, vyšlo na strane víťazov 2. svetovej vojny. Ako napísal Zoltán Fábry, Slováci v podstate zachránili seba pred zodpovednosťou za vojnové zločiny tým, že obetovali iných. Čiže predovšetkým Maďarov sa snažili prezentovať ako vojnových zločincov, kým seba ukazovali ako obete vojny.

Maďari tak dodnes vystupujú v slovenskom vedomí ako tí, ktorí popri Nemcoch sú najväčšmi zodpovední za rozbitie Československa roku 1938-39. Hoci v rozbití Československa zohrala oveľa dôležitejšiu rolu Hlinkova Slovenská ľudová strana ako maďarská menšina. Toto všetko sú také otázky, ktoré keby sme začali rozoberať do hĺbky, veľa iných vecí by sme uvideli v inom svetle. Z podobných príčin sa slovenská strana uzavrela aj pred rehabilitáciou Jánosa Esterházyho. Odsúdením Esterházyho sa slovenská strana snažila dokázať previnenie maďarskej menšiny. Keby teraz rehabilitovali Esterházyho, naskytla by sa otázka, či bolo skutočne správne označiť Maďarov za vojnových zločincov.“

Podľa Popélya českí historici ako aj česká verejnosť všeobecne oveľa otvorenejšie a dospelejšie pristupuje k otázke povojnových skutkov. Zároveň Česi ukazujú oveľa väčšiu ochotu na sebareflexiu ako slovenská strana. „K tomu samozrejme prispieva aj fakt, že z Česka vysídlili takmer celú nemeckú menšinu a tak je ľahšie ospravedlniť sa tomu, kto už tu nie je. Nehrozí nebezpečenstvo, žeby dané osoby žiadali naspäť svoje majetky. Veľká časť Maďarov ale zostala na území dnešného Slovenska, kde stále na nás prihliadajú ako na nejaký zdroj nebezpečenstva“, tvrdí Popély.

„Otvorenie témy by mohlo mať aj obrovské finančné následky, keby sa objavila otázka prípadného odškodnenia, alebo návratu skonfiškovaného majetku. Síce sa do dnešnej doby presne nestanovilo, aká bola hodnota skonfiškovaných majetkov, ale táto suma môže byť evidentne vyjadrená len v miliardách“, povedal Popély.

Podľa Szarku pritom spoločné uzavretie otázky odškodnenia, ako aj vydanie deklarácie podľa vzoru česko-nemeckého zmierenia by dnes už nemalo hlboké majetkové či právne následky. Na Slovensku ale mnohí zastávajú názor, že takýmto spoločným vyhlásením „by sa mali potom uzavrieť aj iné historické udalosti, kedy nastala nejaká ujma jednej či druhej strane, počnúc od prvej viedenskej arbitráže, podľa iných od čias rakúsko-maďarského vyrovnania, či ešte z oveľa skorších období. Toto ale už spravili katolícke, ako aj evanjelické cirkvi oboch krajín“, povedal historik.

László Szarka (1953) je maďarský historik na Slovensku, dekan Pedagogickej fakulty Univerzity J. Selyeho v Komárne. Zaoberá sa otázkami dejín národných hnutí v habsburskej monarchii, slovensko-maďarských vzťahov v 19. – 20. storočí a dejinami maďarských menšín v 20. storočí.

Árpád Popély (1970) je maďarský historik na Slovensku, vysokoškolský učiteľ, pracovník Fórum inštitútu pre výskum menšín. Zaoberá sa predovšetkým históriou Maďarov na území dnešného Slovenska po 2. svetovej vojne. V rámci toho sa zameriava na menšinovú politiku Československa, výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, deportácie Maďarov do Čiech, ako aj na históriu reslovakizácie.

Preložené z originálu:
Krisztián Kacsinecz: Csontváz a szekrényben: a Beneš-dekrétumok hetven éves átka.