Benešove dekréty: Môže sa otvorená rana niekedy zahojiť? (1. časť)

Pred 70 rokmi, koncom marca roku 1945 v Moskve už rokovali zástupcovia československej exilovej vlády v Londýne, Slovenskej národnej rady a Komunistickej strany ČSR v Moskve o konkrétnych veciach ohľadom povojnového Československa, budúceho vládneho programu a jeho zložení. Potom sa už priebeh udalostí urýchlil.

3. apríla v sprievode vymenovaných členov vlády pricestoval do Košíc Edvard Beneš. 4. apríla vymenuje novú československú vládu na čele so Zdenkom Fierlingerom, ktorá už 5. apríla zverejňuje Košický vládny program. Vo vládnom programe sa osobitné kapitoly venujú odňatiu občianstva občanom maďarskej a nemeckej národnosti, odňatiu ich volebného práva, konfiškácii majetkov, poľnohospodárskeho imania, zatvoreniu škôl, a toto všetko na základe princípu kolektívnej viny. Je to začiatok tzv. obdobia bezprávneho stavu (maď. jogfosztottság évei), kedy sa organizujú vysídlenia na nútené práce, výmena obyvateľstva, a reslovakizácia. Rozprávali sme sa s 87-ročnou predsedníčkou maďarských historikov na Slovensku PhDr. Katalin Vadkerty, CSc., ktorá spracovala v trojzväzkovej knižnej publikácii udalosti a fakty spomínaného obdobia (dostupné v maďarskom aj v slovenskom jazyku.)

Rozdelenie Rakúsko-Uhorska na „národné štáty” po 1. svetovej vojne (v prípade Československa, Rumunska územie štátu nebolo v zhode aj s etnickými hranicami, čo dodnes vedie k etnickým sporom na danom území).

Nech je východiskovým bodom nášho rozhovoru december 1943, kedy sa londýnska exilová vláda pod vedením Edvarda Beneša a komunistickí politici podporovaní Moskvou zišli v sovietskom hlavnom meste preto, aby prijali hlavnú zásadu ohľadom vytvorenia národného štátu, ktorej predpokladom bolo povojnové vysídlenie neslovanského obyvateľstva z územia Československa. Ako najstaršia členka skupiny maďarských historikov na Slovensku, ako vidíte nasledovnú otázku, ktorá po uplynutí niekoľkých desaťročí je viacnásobne odôvodnená: Benešovci v Londýne, Gottwaldovci v Moskve boli už toho času takí „prezieraví“ ohľadom „konečného riešenia“ maďarskej a nemeckej otázky?

Beneš a jeho spoločníci si už v roku 1943 chceli pre seba zabezpečiť miesto na strane budúcich víťazov. Na jednej strane si takto chceli garantovať vlastné prežitie, na strane druhej, garantovať si aj predpoklad na vytvorenie národného štátu. Anglická diplomacia ich totiž už od roku 1941 sústavne, aj písomne upozorňovala na to, že medzi Maďarmi a Nemcami sa šablónovite nemôže vkladať znamienko rovnosti.

Keďže už aj v Londýne bolo na exilovej československej vláde jasne badateľné, že sa snažila vštepovať do vedomia západných veľmocí nielen vlastné plány ohľadom povojnového územného usporiadania. Tiež sa snažila i o to, aby keď niekto v tamojších diplomatických kruhoch spomenie Nemcov, nech sa automaticky ako analógia objavia v rozhovore aj Maďari. Toto bola veľmi dôsledne a premyslene uskutočnená metóda, sledujúca a nanútiaca štátne záujmy. V rámci toho to bola aj politika, ktorá vedome podnecovala protimaďarskú náladu. V tejto súvislosti je zrejmé, že Košický vládny program prijatý roku 1945 a jeho kapitoly o kolektívnej vine sú už „len“ nariadenia zhrňujúce všetko to, čo už oveľa skoršie Benešovci v Londýne a Gottwaldovci v Moskve vytýčili za cieľ ako „povojnové riešenie“.

Do akej miery a do akej hĺbky zbavili Maďarov v Československu ich verejnej a duchovnej bezpečnosti v nasledujúcich obdobiach prohibičné nariadenia z apríla roku 1945?

Do takej miery, že v podstate toto vplýva na náladu Maďarov dodnes. V týchto obdobiach žili Maďari v neskutočnom strachu. Strach bol až tak veľký, že väčšinou sa báli vyjsť aj do ulíc. Vzťahy udržiavali len s najbližšími členmi rodiny a priateľmi. Najohromujúcejšie bolo, že trojčlenné vysťahovacie komando, ktoré chodilo z domu do domu, tvorili niekedy aj miestni maďarskí mladíci. Vtedy v podstate tu žijúcich Maďarov deptal strach z nemožnosti existovať. Totiž už v polovici apríla zodpovedné vnútorné orgány vypracovali podrobný plán o vysťahovaní Nemcov a Maďarov. Začiatkom mája začína v Bratislave vysťahovanie a internácia Maďarov a Nemcov z ich domovov. Nariadenie zakazovalo zamestnať občanov maďarskej a nemeckej národnosti v štátnej a verejnej správe, zakazovalo čerpanie ich dôchodkov, zrušili sa nemecké a maďarské spolky a združenia. Vtedajšia politická moc vyvolaním strachu v ľuďoch chcela dokázať, že môže udrieť vtedy, kedy chce, a to takou silou, akou chce, a akým spôsobom chce. A tento strach, táto obava, dodnes zanechala stopy v Maďaroch na Slovensku. Na túto vašu otázku teda prvýkrát vo svojom živote formulujem odpoveď v takejto forme. Lebo ten des žije v našich žilách. V opačnom prípade by sme v súčasnosti dôslednejšie skúmali to, čo súvisí s naším bytím, čo nám pomôže preniesť sa z minulosti do našej budúcnosti. Napríklad nestačí poznať len suché číselné dáta o počte Maďarov na Slovensku. Mali by sme vedieť aj to, aké je spoločenské rozvrstvenie tejto skupiny Maďarov. Aké sú naše reálne hospodárske možnosti? Aká je reálna možnosť na posilnenie strednej vrstvy Maďarov, ktorá sa zaoberá poľnohospodárstvom? Prehĺbením sebapoznania by sme posilnili nielen svoju oprávnenosť, ale aj svoj pocit bezpečia. A môžem povedať ešte niečo? Keď si sadneme, dodnes sa neradi rozprávame medzi sebou o tých 4-5 rokoch, ktoré nasledovali po roku 1945. Sú takí, ktorí o určitých veciach dodnes nerozprávajú. Ani teraz, keď máme možnosť slobodne sa rozprávať o hocičom, a môžu sa objaviť aj dobové dokumenty.

Môže to znamenať oslobodenie pre súčasnú strednú generáciu ako aj od nich mladších, že vedia veľmi málo o ťažkostiach ich rodičov, prarodičov po roku 1945, ako aj o povojnovej kalvárii Maďarov?

Ak oslobodenie aj nie, ale môže to byť poľahčujúcou okolnosťou. Veď po zmene režimu sa môžeme pýtať bez väčších rizík, ako aj iniciovať zmysluplné konverzácie. V súčasnosti sa môže, mohlo by sa, na základe známych faktov a údajov objektívne vyjasniť, čo všetko prežili tí Maďari zo Slovenska, ktorých osud spravil na určité obdobie bezdomovcami. Rovnako ako nikdy nebolo preskúmané v kruhu tunajších Maďarov, ako vplývali obavy a strach po roku 1945 na potomkov dotknutých dedinských komunít. Veď v hojnom počte boli na Slovensku obce, kde 90% mužskej populácie nad 15 rokov (starého otca, jeho syna aj vnuka) povolali ako vojnových zločincov. A keď z nich väčšinu skôr alebo neskôr aj pustili domov, do akej miery bolo badateľné zdesenie, a dokedy to trvalo v tejto dedine? Čo táto dedina dokázala v 50-60-tych rokoch (prípadne dodnes) v porovnaní s takými šťastnejšími dedinami, kde sa neodohralo toto zastrašovanie. Ivan Kamenec, vynikajúci slovenský historik, už roku 2008 upozorňoval na kvalitných verejných fórach na to, že vtedajšie procesy pramenili rovno z cinických politických záujmov. Bola zneužitá skutočná alebo umelo vytvorená historická nespravodlivosť, sváry, nepochopenia, ktoré chceli napraviť ďalšou nespravodlivosťou. Väčšinou v znamení kolektívnej viny a kolektívnej pomsty. Podľa českého historika Karla Kaplana dôsledkom protimaďarskej politiky Československa sa maďarské obyvateľstvo do roku 1948 dostalo „do stavu predchádzajúci genocídu“. Podľa jedného dobového prieskumu sa v roku 1948 polovica opýtaných z územia Slovenska stotožnila s „riešením“ maďarskej otázky, a bola proti tomu, aby miestnemu maďarskému obyvateľstvu boli vrátené politické a občianske práva.

Katalin Vadkerty

(1928-) historička, kandidát historických vied. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií vyučovala medzi rokmi 1953-1958 na Pedagogickej univerzite v Bratislave. Medzi rokmi 1960-1987 je vedeckou pracovníčkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Predmetom jej výskumu sú hospodárske dejiny územia dnešného Slovenska (historický Felvidék) medzi rokmi 1848-1918, ako aj história Maďarov v Československu medzi rokmi 1945-1948. Výsledky svojich výskumov zhrnula v trilógii, ktorá je najucelenejšia vedecky spracovaná publikácia o histórii Maďarov po skončení 2. svetovej vojny: Reszlovakizáció (1993), Deportálások (1996), a A belső telepítések és a lakosságcsere (1999).

Pokračovanie

Preložené z originálu: Miklósi Péter: Beheged(t)-e a nyitott seb? (www.ujszo.com)