Benešove dekréty: Môže sa otvorená rana niekedy zahojiť? (2. časť)

Pred 70 rokmi, koncom marca roku 1945 v Moskve už rokovali zástupcovia československej exilovej vlády v Londýne, Slovenskej národnej rady a Komunistickej strany ČSR v Moskve o konkrétnych veciach ohľadom povojnového Československa, budúceho vládneho programu a jeho zložení. Potom sa už priebeh udalostí urýchlil.

Táto idea bola už zrejme diktovaná na základe vyhlásenia Edvarda Beneša 9. mája 1945, ktoré odznelo v rádiu. Podľa toho v obnovenom Československu nemôžu byť menšinové práva v duchu éry po prvej svetovej vojne.

Je potrebné si uvedomiť, že to, čo Beneš vo svojich verejných prejavoch povedal, či podpísal v dokumentoch, nebolo len jeho názorom, ale aj názorom jeho podporovateľov z radov politikov ako aj názorom vládnucich politických strán. Beneš pravdepodobne už „len“ sťažil situácii tým, že bol presvedčený hungarofób. Týmto chcem poukázať na to, že v súčasnosti sa v tlači či v dokumentoch adresovaných Bruselu zakaždým objavuje len meno Beneša, ako jedinej osoby zodpovednej za tieto udalosti. Popritom tu je reč o nenávisti jedného kompletného štátneho a politického vedenia a o ich úsilí vládnuť.

Za takýchto okolností sa samozrejme Maďari, obvinení z kolektívnej viny, nemohli brániť. Faktom ale je, že aj keď menej viditeľne, ale i v tom období existoval v kruhu bezprávnych Maďarov odpor. Nevie sa prečo, ale nasledujúce generácie sa o tom dodnes nejako málo zmieňujú. Napríklad o Demokratickom ľudovom zväze Maďarov v Československu (maď. Csehszlovákiai Magyar Demokratikus Népi Szövetség), ktorý vznikol na jeseň roku 1945.

Skutočne, iba úzka skupina Maďarov zo Slovenska má vedomosť o tomto ľudovom zväze, ktorý fungoval tajne, hlavne ako organizácia katolíckej inteligencie. Zväz vznikol predovšetkým s cieľom zdokumentovať krivdy napáchané na maďarskej menšine, na spísanie protestných zoznamov, a na informovanie Maďarska ako aj zahraničia. Jeho vedúcou osobnosťou bol László A. Arany.

Osoby, o ktorých sa predsa len viac hovorí, sú Rezső Szalatnai a Rezső Peéry. Oni boli tí, ktorí v listoch adresovaných vládnym kruhom a vedúcim politikom žiadajú o zmiernenie situácie, ako aj upozorňujú na neľudskosti, ktorými sa porušuje humánnosť.

Ako miestni a demokraticky zmýšľajúci Maďari chceli vedome dosiahnuť to, aby aj po roku 1945 mali československí Maďari tie občianske práva, aké im patrili už počas prvej republiky.

Všetko to, čo sa odohralo v tzv. období bezprávneho stavu sa teda udialo z čistej nenávisti?

Podľa mňa skôr dôsledkom výchovy, ktorá sa vpila do génov. Najmä myslenie slovenskej inteligencie od konca 1700-tich rokov sa rozvíjalo v tom duchu, že Slováci začali seba vkladať do opozície voči Maďarom. Toto videnie malo svoj pôvod v slovenskej cirkvi. Oplatí sa pozrieť na to, že do dnešných čias kto je jedným zo základných podporovateľov hungarofóbie. Napriek tomu, že som silne veriaca katolíčka musím povedať, že je to slovenská katolícka cirkev. Ďalšou charakteristikou obdobia po roku 1945 je aj to, že Okáli, Clementis, Husák, Novomeský (ako aj mnohí ďalší) zistili, že toto je jednou z možností na ich uplatnenie sa.

Politika Československa v roku 1945 ohlásila aj svoje tendencie na „nápravu 1000 ročného jarma“?

Vyslovene až tak nie. Skôr takpovediac brali zadosťučinenie za to, že Slovákov vraj Maďari vytlačili do hôr. To je však nezmysel, pretože sebavedomá národná identita (či už slovenská alebo maďarská) sa v Strednej Európe vytvorila až o niekoľko storočí. Dovtedy obývali a chránili Uhorsko, a kým jeden rozprával po slovensky a putoval na sever, druhý rozprával po maďarsky a putoval smerom na juh. Slováci ešte aj v roku 1848 chránili Uhorsko najprv pred cisárskymi, neskôr pred ruskými vojskami (V slovenskej interpretácii dejín rokov 1848-49 sa tento fakt spomína len málo a zdôrazňuje sa protimaďarský postoj Ľ. Štúra a jeho prívržencov. Skutočnosť je však taká, že Štúr mal medzi svojimi len málo podporovateľov, lebo väčšina Slovákov bojovala na strane Maďarov proti cisárskym vojskám. Viac čítaj tu – pozn. red.).

Šovinistická éra tzv. bezprávneho obdobia, podporovaná vtedajšou verejnou mienkou, kompenzovala stratu Slovenského štátu?

Benešovci a Gottwaldovci sa už vopred dohodli, že Slovákov chcú vohnať späť do spoločného československého národného štátu. Avšak po Slovenskom národnom povstaní sa už neodvážili spochybniť existenciu nezávislého slovenského národa. Preto pod „opatrovníctvom“ Prahy ponechali Slovenskej národnej rade legislatívne a presadzovacie právo, a to aj napriek tomu, že Tisov režim bol do poslednej minúty Hitlerovým sluhom. Slováci získali za čias Tisa najprv majetky Židov, neskôr vďaka Benešovi dostali aj majetky Maďarov. Aj keď treba povedať, že existovala časť Slovákov, ktorá prijímala s nesúhlasom postupné narastanie krívd napáchaných na menšinách.

Čo zanechalo v československých Maďaroch väčšiu ranu medzi rokmi 1945-1948: vysídlenie na nútené práce do Čiech alebo výmena obyvateľstva?

Výmena obyvateľstva. Lebo sa nevzťahovala len na dané osoby, ale sa dotýkala aj nás. Generácia, ktorá sa narodila po tých, ktorých vysídlili, bola už pre nás takisto stratená. Na ich miesta prišli takí, ktorí priniesli vo svojom jazyku a zvykoch niečo úplne odlišné. Z tých však, ktorí boli deportovaní na nútené práce len maximálne 5% ostalo v Čechách, ostatní sa vrátili. A akonáhle dostali možnosť, vychovávali svoje deti aj vnúčatá v maďarskom duchu.

Katalin Vadkerty

(1928-) historička, kandidát historických vied. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií vyučovala medzi rokmi 1953-1958 na Pedagogickej univerzite v Bratislave. Medzi rokmi 1960-1987 je vedeckou pracovníčkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Predmetom jej výskumu sú hospodárske dejiny územia dnešného Slovenska (historický Felvidék) medzi rokmi 1848-1918, ako aj história Maďarov v Československu medzi rokmi 1945-1948. Výsledky svojich výskumov zhrnula v trilógii, ktorá je najucelenejšia vedecky spracovaná publikácia o histórii Maďarov po skončení 2. svetovej vojny: Reszlovakizáció (1993), Deportálások (1996), a A belső telepítések és a lakosságcsere (1999).

Preložené z originálu: Miklósi Péter: Beheged(t)-e a nyitott seb? (www.ujszo.com)
FOTO: www.vecseshirek.hu