Cholerová epidémia v Uhorsku si vyžiadala 1 milión obetí

2017-01-19_12-47

Ničivá epidémia cholery má pravdepodobne pôvod na Indickom subkontinente. Spočiatku sa objavovala epidemicky v Bengálsku medzi rokmi 1816–1826 (tzv. 1. pandémia cholery). Smrteľné ochorenie sa však neskôr rozšírilo pozdĺž obchodných ciest a skrze paroplavbu sa dostalo aj do ďalších oblastí – najprv do Ruska a odtiaľ do iných častí sveta. Okolo roku 1830 vstúpila cholera aj do Európy medzi inými aj na územie historického Uhorska.

Toto nákazlivé ochorenie sa veľmi ľahko šírilo, keďže v tomto období neboli dodržané ani základné hygienické požiadavky medzi obyvateľmi, ako napríklad umývanie rúk, každodenná výmena bielizne, dezinfekcia, či preváranie a čistenie zdrojov pitnej vody.

Cholera je nebezpečná hnačková infekčná choroba, ktorej pôvodcom je gramnegatívna baktéria Vibrio cholerae. Zdrojom nákazy je výhradne človek – chorý alebo prenášač. Človek sa infikuje alimentárnou cestou – pitnou vodou znečistenou výkalmi alebo kontaminovanými potravinami (najčastejšie nedostatočne tepelne upravenými rybami). Infekcia sa len zriedkavo prenáša priamo z človeka na človeka.
Po krátkej inkubačnej dobe (niekoľko hodín až päť dní) sa ochorenie začína nevoľnosťou, zvracaním a hnačkami. Vylúčené množstvá tekutín môžu dosiahnuť 25-50 litrov denne až sa vyvinie dehydratácia (exsikóza). Ďalšie symptómy siahajú od nevoľnosti, zachrípnutia a svalových kŕčov až ku zlyhaniu obličiek. Smrť môže nastať v priebehu niekoľkých hodín, a to najmä u oslabených jedincov a detí.

Toho času viac ako 70% obyvateľstva v Uhorsku pilo nefiltrovanú vodu, verejné priestory boli špinavé, zároveň neexistovala ani moderná forma kanalizácie. Veľkým problémom sa ukázala byť aj neinformovanosť a nevedomosť ľudí o príčinách tejto choroby ako aj o možnostiach prevencie. Ľudia napríklad verili tomu, že užitím cesnaku či borievkových bobúľ namočených v pálenke môžu predísť tomuto závažnému ochoreniu. Situáciu zhoršoval fakt, že ešte aj osvietená absolutistická moc sa snažila znížiť mieru úmrtnosti ľudí jedine zavadzaním rôznych (neúčinných) predpisov, ako napríklad zavedením karantény, vyslaním vojenských oddielov na hranice, či izoláciou postihnutých dedín zákopmi, ktoré nariadenia však jednoznačne nepomáhali pri potlačení tejto rýchlo sa šíriacej choroby.

320px-Cholera

Obraz smrteľnej cholery v Le Petit Journal.

Ako bolo spomenuté, epidémia cholery vypukla prvýkrát v Bengálsku (v oblasti súčasného štátu Bangladéš a východnej Indie) v roku 1817, a do roku 1830 sa dostala aj na územie Habsburskej monarchie. Prvý prípad cholery v Uhorsku zaznamenali 13. júna 1831 a to v Ugočskej župe.

Maďarské orgány v decembri dali zriadiť na hraniciach vojenský kordón, aby takýmto spôsobom zabránili rozšíreniu epidémie, lenže karanténu príliš skoro zrušili. Chorela sa tak objavila aj na území Uhorska a nákaza sa nezastaviteľne šírila po celej krajine. Márne boli zriadené blokády, a márne sa snažili všemožnými prostriedkami vyliečiť chorých pacientov, všetko sa ukázalo byť neúčinným.

Cholera mala veľmi rýchly priebeh. O osude pacientov bolo zvyčajne rozhodnuté v priebehu 24 hodín. Nie zriedka sa stávalo, že ľudia v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia zomierali už po siedmich, desiatich alebo dvanástich hodinách. Málokedy cholera trvala dlhšie ako dva dni. Smrteľnej epidémii podľahlo viac ako polovica nakazených, číselne je to okolo 250 000 ľudí. Najviac postihnutý bol predovšetkým vidiek a príslušníci chudobnejších vrstiev obyvateľstva, žijúci v zlých hygienických podmienkach. Cholera sa totiž prenáša prostredníctvom výkalov, v ktorých sa kumulujú choroboplodné zárodky.

V roku 1831 vypukla cholerová epidémia aj v Zemplínskej župe, kde sa jej obeťou stal významný maďarský básnik, spisovateľ a jazykovedec Ferenc Kazinczy, ktorý 23. augusta 1831 smrteľnej nákaze podľahol.

Roľnícke cholerové povstanie v roku 1831

Dôsledkom cholerovej epidémie vypuklo na území severovýchodného Uhorska v lete roku 1831 roľnícke cholerové povstanie (maď. koleralázadás). Cholerová epidémia sa preniesla z južného Ruska do Poľska Haliče. Prinieslo ju ruské vojsko v čase poľského povstania. Aj napriek opatreniam kvôli jej zamedzeniu sa dostala aj na územie dnešného východného Slovenska a šírila sa ďalej po krajine. Postihnuté boli predovšetkým chudobné a zaostalé regióny na území dnešného Slovenska s prevahou slovenského a rusínskeho obyvateľstva. Títo ľudia žili predovšetkým zo sezónnych prác, lenže nariadená karanténa ich odrezala od práce, kraje začali bojovať s nedostatkom potravín, zároveň sa rozšírili aj fámy o tom, že vrchná moc a zemepáni sa v skutočnosti nesnažia uchrániť svojich poddaných, ale naopak, chcú ich priotráviť. Stalo sa to aj kvôli tomu, že maďarská vláda síce nariadila nápadné, avšak neúčinné opatrenia voči šíreniu cholerovej epidémie, ako napríklad dezinfekciu studní, či naordinovanie bizmutového prášku ako lieku proti nákaze. Obyvatelia z dedín sa nesmeli vzdialiť ani do susedného chotára. Proticholerové komisie na ochranu jednotlivých oblastí postavili medzi obcami a okolím stráže, zrušili sa trhy, zakázali ľuďom zbierať úrodu z polí, či odísť za obživou do južných krajov.

Kolera kórház VU1892

Liečenie pacientov infikovaných cholerou v nemocnici v Budapešti.

Prvé nepokoje vypukli 17. júla v Budíne a v Pešti, tieto však boli ešte v ten deň potlačené vládou. Samotné povstanie začalo koncom júla, a v auguste sa rozšírilo aj do oblastí severovýchodného Uhorska. Počas povstania chudobní sedliaci, ktorých počet sa pohyboval okolo 45 000, rozvrátili viacero kaštieľov a kúrií. Rozzúrení poddaní prepadávali zdravotných komisárov, župných úradníkov, zemepánov, kňazov i Židov.

Odplata sa dostavila čoskoro. Šarišský župan Ignác Eötvös bol vymenovaný za kráľovského komisára s plnou mocou, ktorý na konci augusta nasadením vojska zlikvidoval roľnícke povstanie. Bolo popravených 119 povstalcov, a bolo uväznených a potrestaných rôznymi telesnými trestami takmer 4000 účastníkov povstania.

Posledná veľká cholerová epidémia v Uhorsku

Posledná veľká epidémia cholery vypukla na území Uhorska 14. septembra 1872 a trvala dva roky. V dejinách Uhorska to bola najzávažnejšia epidémia všetkých čias. V 19. storočí dosiahol počet obetí cholery 1 milión. Po jej potlačení bolo potrebných šesť rokov na to, aby sa obnovil pôvodný počet obyvateľstva Uhorska. Počas epidémie v roku 1831 ochorelo okolo 536 000 ľudí, z nich polovica chorobe podľahla. V čase druhej vlny smrteľnej epidémie medzi rokmi 1872-1873 bolo infikovaných 431 000 ľudí, z ktorých nákaze podľahlo 181 672. Iné pramene uvádzajú, že počet smrteľných obetí prekročilo 250 000.

Cholerovú epidémiu napokon potlačilo čistenie vôd a zlepšenie hygienických podmienok v krajine. Choroba však nezmizla úplne, v prípade prírodnej katastrofy, ktorú by sprevádzal aj kolaps čistoty verejných priestranstiev, sa môže predpokladať jej znovuobjavenie. Epidémii sa dá všeobecne predísť chlórovaním vody, a pri liečení nakazeného pacienta treba chorého uchrániť pred vysychaním.

Preložené z originálu: Emese Horváth: A szörnyű betegség, amely egymillió embert ölt meg Magyarországon

Odporúčame:

Anton Liška: Masový vrah – cholera v Uhorsku v roku 1831

Agnesa Žifčáková: Východoslovenské roľnícke povstanie v roku 1831