Čo sa stalo po bitke pri rieke Lech? (2. časť)

2017-08-09_10-33

V prípade bitky pri rieke Lech neexistuje zhoda ohľadom určenia presného miesta bitky a táto otázka je dodnes najdôležitejším predmetom sporu nielen medzi historikmi ale aj miestnymi obyvateľmi. V danom regióne sa totiž v troch komunitách traduje, že práve pri ich sídlach prebehla táto známa zrážka. Presnú geografickú lokalizáciu bitky sťažuje zároveň aj to, že medzičasom rieka Lech zmenila svoje koryto, a tak územie Lechfeldu (pole Lech), ktoré daná rieka ohraničovala, už nie je dnes tým územím, ktorým bolo pred tisíc rokmi.

O počte nemeckých vojenských síl máme k dispozícii len jediný istý údaj a to síce v spojení s Čechmi, ktorých počet dobové pramene udávajú na tisíc osôb. Ohľadom počtu bojovníkov nemeckých vojenských síl sa odhady pohybujú medzi 3000 až 20 000 osôb, zatiaľ čo v prípade maďarských vojenských síl sa udáva počet medzi 4000 a 40 000 bojovníkov. Mnísi-kronikári, ktorí sa nikdy nezúčastnili vojenskej služby, hovoria o státisícových armádach, avšak ich číselné údaje sa môžu vnímať maximálne ako akási forma pre porovnanie. Odborná literatúra ako aj väčšina historických prameňov sa však zhoduje v tom, že Maďari boli počas tejto bitky v presile.

Kráľ Otto I. Veľký sa poučil z predošlých porážok, a tak so svojou armádou vytiahol na ťažko prístupný a nerovný terén, aby takýmto spôsobom sťažil pohyb nepriateľským maďarským lukostrelcom. Maďarské hlavné vojsko sa umiestnilo oproti vojsku Otta, kým maďarský náčelník Bulcsú časť vojska poslal proti nepriateľskému táboru a to obchádzajúc Nemcov. Nemci prenechali batožinu obrneným českým légiám, ktorých však zaskočil maďarský útok. Za krátky čas nielen Česi, ale aj v ich blízkosti sa nachádzajúce dve švábske légie sa dali na bezhlavý útek. Medzitým maďarské hlavné vojsko ostalo nehybné, a tak kráľ Otto poslal franskú légiu na čele s Konrádom Červeným k táboru, ktorý plienili Maďari. Konrád Červený úspešne odohnal Maďarov a tak kráľ doplnený o triumfujúcich Frankov zahájil útok proti maďarskému vojsku.

Nemci útočiaci v zovretých radoch nadobudli prevahu počas bojov zblízka, ale nápomocným sa im stal tiež ranný dážď, kvôli ktorému Ottovu armádu už neohrozovala spŕška maďarských šípov. Maďarskú armádu zmietlo nemecké jazdectvo. Augsburčania sprvu ani nevedeli čo si počať s tým, keď zbadali, že ešte nedávno obliehajúci maďarskí bojovníci teraz hromadne prechádzajú na pravý breh rieky Lech.

augsburg2

Lehelov roh (Jász Museum; Jászberény).

Na druhý deň, 11. augusta, kráľ Otto I. utŕžil ďalšiu porážku na ustupujúcich Maďarov. Potom ako obsadil maďarský tábor, získal od Maďarov späť korisť, ktorú zhromažďovali takmer viac ako rok, a vyslobodil aj zajatcov. Následne poslal svojich vojakov na okolité cesty, aby čo najmenej Maďarov dokázalo utiecť: začala sa honba na Maďarov, k čomu sa pripojilo aj okolité obyvateľstvo.
Podľa kronikára Šimona z Kézy maďarskí náčelníci Bulcsú, Lehel a Súr (vyslov „Šúr“) chceli ujsť cez rieku Dunaj, keď ich zajali pri Regensburgu, podľa iných správ ich zajali už skôr a potom ich odviezli do tohto mesta. Istým však je, že všetci traja maďarskí náčelníci boli v Regensburgu 15. augusta obesení. Kráľ Otto I. odmietol vyjednávať o výkupnom a neurobilo na neho dojem ani to, že maďarský náčelník Bulcsú bol už kresťanom východného obradu.

Zvyšku porazenej maďarskej armády sa podarilo dostať sa za hranicu rieky Enža, nachádzajúcu sa v bezpečnej vzdialenosti asi 300 kilometrov, ktorá už poskytovala dostatočnú ochranu. S bitkou pri rieke Lech sa v maďarskom povedomí spájajú dve významné maďarské povesti: povesť o tzv. „smútočných Maďaroch“ (gyászmagyarok) a povesť o Lehelovom rohu (text povesti je uverejnená v 1. časti článku). Podľa dobových kroník po bitke pri rieke Lech nechali víťazi nažive len siedmych maďarských bojovníkov, ktorým odrezali uši a iným spôsobom ich zmrzačili, aby odniesli domov správu o ich porážke. Keď ich ostatní Maďari uvideli, vzplanuli hnevom nad ich strachom zomrieť spolu s ostatnými na bojisku, zbavili ich preto všetkého majetku, odsúdili na život vo večnom otroctve a dali im rôzne nepekné prezývky. Avšak nielen oni, ale aj ich deti a vnuci museli žiť v chudobe, chodiac žobrať o jedlo, kým sa napokon nad nimi zľutoval Svätý Štefan a umiestnil ich do kláštora Sv. Lazára v Ostrihome. Odvtedy smútočných Maďarov označovali ako bedárov Svätého Lazára.

Čo sa stalo po bitke pri rieke Lech?

Rok 955 teda prebehol podľa plánov kráľa Otta: porazil povstanie, ukončil dobrodružné výpravy Maďarov, a porazil aj Slovanov pri Rechnitze a to dva mesiace potom ako porazil Maďarov. Práve aj jeho triumf pri Augsburgu prispel k tomu, že získal prímenie „Veľký”. Otto I., ktorý bol v roku 962 korunovaný za cisára, sa stal jedným z najväčších postáv nemeckej histórie. Postaviac sa nad samotnú cirkev založil viac ako osem storočí existujúci štátny útvar Rímsko-nemecké cisárstvo.
Porážka pri rieke Lech ovplyvnila aj vnútorné vzťahy v maďarskom kmeňovom zväze. Koniec panovania Fajsza, náčelníka hlavného maďarského kmeňa, sa totiž spája s menovanou porážkou a jednotlivé historické pramene vedú k záveru, že sám Taksony (vyslov „Takšoň“; od roku 955 náčelník hlavného maďarského kmeňa) bojoval pri Augsburgu, ale mal väčšie šťastie ako traja popravení náčelníci.

Povesť o Botondovi

800px-Chronicon_Pictum_P036_Botond_monda

Porážka pri rieke Lech v roku 955 ukončila koristnícke výpravy Maďarov smerom na západ, odvtedy sa vojenské ťaženia Maďarov začali orientovať skôr južným smerom a to predovšetkým do Byzantskej ríše. 14. apríla 958 stálo už maďarské vojsko pri Konštantínopole. O tejto udalosti sa v Obrázkovej kronike zachovala známa maďarská legenda o Botondovi:

„päť rokov sa ani nepohli (t.j. Maďari), napokon cez Bulharsko sa dostali do Idropolis, a keď videli, že neprichádza proti nim vojsko, odišli do Konštantínopolu pod jeho hradby. Vtedy vyšlú obrovského Gréka, ktorý žiada, aby dvaja Maďari s ním zápasili, a keď ich nezrazí k zemi, tak Grécko musí vzdať hold Maďarom zaplatením daní. Onen Grék nahneval maďarské vojsko, a tak Maďar menom Botond sa rozhodol zápasiť s ním. Potom ako sa miesto pre zápasenie pripravilo, chytiac sekeru, ktorú nosil zvyčajne pri sebe, bežal k medenej bráne mesta a svojou sekerou vyrazil na nej takú veľkú dieru, že Gréci nechceli túto bránu opraviť, lebo ju považovali za údiv. Následne potom sa Botond postavil na miesto zápasu neozbrojený, Maďari na koňoch, Gréci sa zas z bášt kamenného múru prizerali na boj. Keď Grék vyšiel z mesta na miesto zápasu, vidí, že Botond tu stojí sám pripravený na boj a tak ne neho kričí: Prečo si nezoberieš na pomoc druhého Maďara? Vtedy sa Botond vyrútil na neho a tak ho zlapil, že prešlo len málo času, a Grék bol tak zrazený k zemi, že sa už nijakým spôsobom nedokázal postaviť. Uvidiac to grécky cisár a ďalší významní Gréci, cisárovná so vznešenými dámami opustili hradby a vrátili sa do svojich palácov, pokladajúc za veľkú hanbu to, čo sa stalo. I keď zrazený Grék prežil so zlomenou rukou, aj tak sa tento zápas stal jeho smrťou. Maďari teda po tomto triumfe poslali vyslancov ku Grékom, aby vyžiadali zaplatenie daní, hovorí sa, že maďarským vyslancom cisár s úsmevom nepovedal ani slovo. Vtedy Maďari poradiac sa so svojim náčelníkom Taksonyom, vyraziac z tohto miesta začali plieniť Grécko a Bulharsko, odkiaľ ulúpili zlato, perly, drahokamy, a nespočetné množstvo väzňov a dobytka, a takto šťastne sa potom vrátili do Panónie. Toto bola totiž posledná lúpež, ktorú uskutočnili pohanskí Maďari.“ (Obrázková kronika/Chronicon Pictum; okolo roku 1358).

Nie je však pravdou, že by porážka pri rieke Lech ukončila koristnícke výpravy Maďarov, tie sa totiž zastavili len smerom na západ. V roku 959 už Maďari plienili na území Byzancie, o čom svedčí aj veľmi známa maďarská legenda o Botondovi. Ťaženie však bolo potlačené, podobne ako aj neskoršia výprava organizovaná dva roky na to. Maďarský kmeňový zväz mohol zaznamenať posledné úspešné vojenské ťaženia v roku 968. Dobrodružné výpravy Maďarov sa na území Východorímskej (Byzantskej) ríše ukončili v roku 970 bitkou pri Arkadiopole (dnes Lüleburgaz, Turecko), kedy boli spojenecké rusko-pečenežsko-maďarské vojská porazené.

Maďarskú moc v Karpatskej kotline však nijako zvlášť neohromil ani nemecký a ani neskorší grécky úspech. Trebalo si počkať až do roku 1030, kým nemecká armáda dokázala opäť prekročiť maďarské hranice, avšak armáda rímsko-nemeckého cisára Konráda II. (pravnuk Konráda Červeného, ktorý padol v bitke pri rieke Lech) si nedokázala poradiť s vojenskou taktikou maďarského kráľa Svätého Štefana.

Preložené z originálu: Szilveszter Csernus: Nem értek véget a kalandozások Augsburgnál