Síce v období po rakúsko-maďarskom vyrovnaní nosili už muži na Západe frak, na území historického Uhorska si však páni ešte stále odievali tradičný maďarský slávnostný šľachtický odev tzv. „díszmagyar“. Samozrejme aj dámy a mladé dievčatá pochádzajúce zo vznešených rodín nosili oslňujúco krásne maďarské šľachtické odevy. V týchto prekrásnych módnych kreáciách sa totiž miešal hlboký pocit vlastenectva, záľuba v pompéznosti, dobové módne trendy ako aj pocit historickej nostalgie. Maďarský slávnostný šľachtický odev „díszmagyar“ nosili však nielen vlastenecké Maďarky, ale aj samotní členovia Habsburskej rodiny a to nielen počas korunovácie cisára Františka Jozefa a jeho manželky Alžbety-Sissi v roku 1867, ale aj počas posledných korunovačných osláv v roku 1916. Práve cisárovná Alžbeta-Sissi sa pokladá za jednu z najvýznamnejších nositeliek maďarského šľachtického odevu.
Slávnostný odev „díszmagyar“ bol príležitostným odevom vhodným jednak na dvorné galavečery ako aj na iné druhy slávnostných zhromaždení. Tento druh odevu sa stal obľúbeným tak v kruhu aristokracie a šľachty, ako aj u predstaviteľov tej časti strednej triedy, ktorej členovia zastávali dôležité pracovné pozície v štátnej správe.
Typický maďarský šľachtický odev zo 17.-18. storočia, nesúci nádych hlbokého vlastenectva, oživili krajčírski majstri v období reformy (t.j. na začiatku 19. storočia), kedy sa v ich odevných kreáciách miešali staré historické tradície s prvkami dobovej módy. Pánska mentieka (maď. mente; krátky ozdobný kožuch, ktorý nosili príslušníci vyšších spoločenských vrstiev) zo zamatu zdobená kožušinou, čamara (maď. dolmány; kabát zapínaný šnúrkami) z farebného hodvábu, priliehavé šnurované jazdecké nohavice, ako aj pánsky klobúk (maď. föveg) s perím niesli prvky tradícií starovekého Východu, zatiaľ čo dámske odevy s brožovanými pásmi, širokými sukňami a zásterami uchovávali módu renesancie a baroka zo 16. a 17. storočia.
Korunovácia kráľa Ferdinanda V. v Prešporku/Bratislave roku 1830. Maďarský slávnostný šľachtický odev „díszmagyar“ sa stal formálnym odevom, ktorý si najprv obliekali len predstavitelia kráľovského dvora, neskôr sa však tento druh odevu objavuje aj vo verejnom živote a to hlavne v období reformy a za čias Rakúsko-Uhorska.
Korunovačný sprievod z roku 1867
Páni mali počas korunovačných osláv, dvorných plesov alebo iných významných spoločenských akcií oblečený odev z farebného zamatu a hodvábu, ktoré zdobili rôzne žiarivé doplnky ako napríklad smaltované gombíky zdobené drahokamami, opasok či meč. Páni nosili na hlave klobúky, ktoré boli taktiež bohato vyzdobené.
Dámy nosili dve typy maďarského slávnostného šľachtického odevu. Prvý typ bol o niečo obyčajnejší, vytvorený pre predstaviteľov strednej vrstvy, a určený na menej slávnostné príležitosti. Bol ušitý z krásnej hodvábnej a zamatovej látky doplnený o zásteru a závoj. Aristokracia nosila pompéznejší, luxusnejší a oveľa vyzdobenejší dvorný odev, o ktorom Tibor Girardi (vlastník luxusného salónu s najelegantnejšou klientelou v prvej tretine 20. storočia) napísal nasledovné:
„U žien (ho tvorí) 3-4 metrov dlhý odev, s vyšívaným alebo čipkovaným lemom, driekom, mentieka, čepiec so závojom a zástera. Dievčatá nosia o niečo kratší odev, sukňu bez vlečky a partu (maď. párta; stužkami zdobený veniec), na ktorú sú prišité perly, a hlavu zdobia hodvábne alebo zamatové stuhy. Len málo obuvi je vyhotovených z kože, väčšina z nich je tkaná zo zlatého alebo strieborného hodvábu, vždy prispôsobené príslušnému odevu, a nie raz sú vyhotovené z tej tkaniny, z akej sú utkané aj samotné šaty.“
Počas korunovácie cisára Františka Jozefa a cisárovnej Alžbety-Sissi v Budíne v roku 1867 sa takmer všetci členovia starých maďarských aristokratických rodín predviedli v korunovačnom sprievode v nádherných slávnostných odevoch. Šaty jednotlivých dám boli zdobené zlatým a strieborným vyšívaním ako aj doplnené drahými šperkmi.
Miléniové oslavy
Nová éra pre maďarské slávnostné šľachtické odevy prišla počas miléniových osláv v roku 1896. Tradičným formám maďarského šľachtického odevu totiž prispelo, že do módy opäť prišli predlžené drieky šiat, obrovské naberané rukávy, ako aj široké sukne s vlečkami. Stávalo sa dokonca aj to, že bohatí si obliekli šaty, ktoré mali uchované od svojich predkov, každý starý rodinný odev takéhoto typu sa totiž považoval za veľmi vzácny. Mnohí uprednostnili práve kusy nosené ich predkami počas korunovácie v roku 1867, ktoré si dali s menšími zmenami prerobiť.
Cisárovná Alžbeta-Sissi v prekrásnych šatách, ktoré mala odeté počas korunovácie v Budíne v roku 1867. Šaty nesú prvky maďarského slávnostného šľachtického odevu „díszmagyar“. V Piešťanoch/Pöstyén bola roku 1902 odhalená busta cisárovnej Alžbety (autorom bol významný sochár Gyula Jankovich). Cisárovná bola zobrazená v maďarskom slávnostnom šľachtickom odeve, s diadémom na hlave a so závojom. Busta bola po vzniku Československa z ideologických dôvodov poškodená, no po zmene politického režimu sa socha našla a reštaurovala sa. Dnes je opäť vystavená v Piešťanoch. Na obrázku busta cisárovnej v Piešťanoch na dobovej pohľadnici a reštaurovaná busta dnes.
O cisárovnej Alžbete-Sissi je známe, že po smrti svojho milovaného syna Rudolfa sa objavovala vždy len v čiernom. Odievanie cisárovnej sa líšilo od tradície, na akú boli zvyknutí Maďari. Tradičný maďarský smútočný odev totiž nikdy nebol úplne čierny, zástera a živôtik (maď. ingváll; vrchná časť ženského obleku, pokrývajúca hornú časť tela) boli vždy biele. Výnimku tvoril azda smútočný odev, ktorý nosili dámy v období po potlačení revolúcie (revolučné udalosti v rokoch 1848-49), kedy si vlastenecké Maďarky dali vyhotovovať svoje tradičné maďarské odevy z čierneho hodvábu, aby i takýmto spôsobom vyjadrili svoj hlboký zármutok nad neúspechom maďarskej revolúcie. Cisárovná sa však ani kvôli milovaným Maďarom nechcela vzdať čiernej farby, ktorá v tom období najviac vystihovala jej smutnú a melancholickú náladu.
Korunovačné oslavy v roku 1916
István Széchenyi oblečený v maďarskom slávnostnom šľachtickom odeve „díszmagyar“ (Autor maľby: Friedrich Amerling).
Posledná veľká príležitosť na predvedenie prekrásnych maďarských šľachtických odevov nastala roku 1916, kedy sa uskutočnila korunovácia Karola IV. V tom čase väčšinu odevov na túto slávnostnú akciu vyhotovoval už spomenutý Tibor Girardi. V jeho salóne bolo vyhotovených až 163 dámskych maďarských slávnostných šľachtických odevov, na ktorom vo dne v noci pracovalo spolu 320 pracovníkov. V jeho dielni boli ušité aj šaty kráľovnej Zity (1892-1989; manželka posledného rakúskeho cisára, uhorského a českého kráľa Karola I. a v rokoch 1916 – 1918 posledná cisárovná Rakúska, kráľovná Uhorska a Česka). Kráľovná si dala ušiť svoje šaty podľa veľmi starobylého šľachtického odevu pochádzajúceho z čias Márie Terézie, ktorú uchovávala rodina Pálffy-Eszterházy. Podľa dobových svedectiev bol korunovačný deň najkrajším dňom v živote kráľovnej, ktorá vraj povedala, že ešte nikdy nevidela krajšie šaty od týchto. Spomenutý odev kráľovnej Zity uchoval pre nasledujúce generácie Otto von Habsburg (najstarší syn cisára Karola I. a bývalý korunný princ Rakúsko-uhorskej monarchie).
Ešte aj v tom čase uprednostnili urodzení páni na túto slávnostnú akciu tradičný maďarský šľachtický odev. V jednotlivých rodinách si páni často zvolili skôr starobylé a vzácne odevy svojich predkov, ako kúpu nových. Za najstarší pánsky odev sa v tom čase pokladal odev Miklósa Eszterházyho, bola to mentieka, o ktorej sa tradovalo, že patrila samotnému kráľovi Matejovi Korvínovi. Odvtedy sa ukázalo, že spomínaný odev pochádza zo 16. storočia, a tak ho Matej Korvín nemohol nosiť, avšak sa i napriek tomu pokladá za jeden z najstarších maďarských pánskych odevov.
Ida Ferenczy oblečená v maďarskom slávnostnom šľachtickom odeve „díszmagyar“ počas miléniových osláv v roku 1896.
Tak ako aj páni, tak i dámy sa snažili obliecť si zachované staré rodinné odevy – relikvie jednotlivých rodiny. Z tohto obdobia pochádza napríklad hodvábna zelená sukňa grófky Zichy, ktorá bola v 18. storočí vyšitá farebnými kvietkami. Z tohto storočia pochádza aj kvietkovaná mentieka Kláry Andrássy.
Spomínaného slávnostného korunovačného sprievodu sa zúčastnila aj nevesta grófky Majláth, ktorá mala odetý prekrásny maďarský šľachtický odev zdedený po grófke, doplnený mentiekou z čipky. Katinka Andrássy (vnučka významného maďarského šľachtica Gyulu Andrássyho) mala pri tejto príležitosti odeté zamatové šaty jasno-červenej farby, pruslík, zásteru, závoj a mentieku, ktoré boli brilantnou spomienkou na revolučné roky 1848-49.
Preložené z originálu: Katalin F. Dózsa: Királynék díszmagyarban. Magyar női díszruhák
