Etnické zmeny v Uhorsku v 19. storočí (1. časť)

Etnický stav v Uhorsku na začiatku 19. storočia spôsobili zmeny, ktoré sa uskutočnili v 18. storočí. Demografický úpadok v Uhorsku sa prejavil v roku 1711. Počet obyvateľov sa vtedy pohyboval okolo 4 miliónov. Ku koncu 18. storočia sa počet obyvateľov zdvojnásobil rastúcim prírastkom obyvateľstva, spontánnym usadzovaním obyvateľov a organizovaným dosídlením obyvateľstva.

Etnické zloženie v Uhorsku od konca 18. storočia do roku 1840

Maďarský národ vytváral ucelené spoločenstvo, lenže jeho počet sa značne znížil dosídľovaním v 18. storočí. Z 80%, ktoré bolo charakteristické pre 15. storočie, poklesol počet Maďarov na 40–41%. Uhorsko sa však stalo nielen viacnárodným štátom, ale aj štátom so zmiešaným národnostným zložením. Síce sa na území Uhorska vytvorili etnické bloky, ale ich hranice sa prelínali, uzatvárali do seba etnické ostrovčeky. V určitých oblastiach žili na jednom mieste aj dve či tri etniká.

Medzi najznámejšie etniká patrili:

Slováci (10,2%) tvorili v tomto období neúplnú spoločnosť. Chýbala im vedúca vrstva, väčšina z nich boli poddaní. Časť hornouhorskej strednej a nižšej šľachty síce hovorila po slovensky, ale väčšina z nich sa pokladala za súčasť maďarskej šľachty. V kruhu Slovákov sa vytvorila úzka skupina mestského meštianstva a širšia vrstva malomeštianstva. Hornaté oblasti Horného Uhorska neposkytovali živobytie pre rastúce obyvateľstvo, preto mužská populácia odchádzala za prácou aj do iných oblastí. Slováci boli katolíci a evanjelici, ale ani v jednej cirkvi nezastávali vedúcu funkciu. Ich kňazstvo sa mohlo len sčasti ujať národných hnutí, ktoré vznikli v neskorších obdobiach. Pre slovenské hnutia bola charakteristická predovšetkým obrana, pre nich znamenalo nebezpečenstvo pomaďarčenie slovenskej inteligencie. Preto sa ich hlavnou požiadavkou stalo rozšírenie vzdelávania v materinskom jazyku. Slováci pokladali za svojho predchodcu Veľkomoravskú ríšu, ale do popredia sa dostal aj jav panslavizmu. Na základe diela Slávy dcera od Jana Kollára si Slováci predstavovali ruské vedenie pre slovanské národy.

V polovici 18. storočia sa zrodil aj literárny jazyk, ktorý vyjadroval dištancovanie sa vedúcej slovenskej vrstvy od českej. Tento jazyk bol bližšízápadoslovenskému nárečiu. Okolo roku 1840 žili Slováci v župách s maďarským vedením, a tak vyhlásenie zrušenia poddanstva, ako aj jeho vykonanie nespôsobilo problém. Keďže do más slovenského poddanstva ešte nepreniklo národné povedomie, väčšina Slovákov sa nepostavila ani proti maďarskej vláde. Svoje požiadavky spísali na národnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 10.–11. mája 1848. Žiadali možnosť používania svojho jazyka a župno-krajinnú samosprávu. Maďarská vláda odmietla ich predstavy, ich hnutie vyhlásila za panslavistické a chcela ho vyslaním vládneho splnomocnenca potlačiť. Vodcovia hnutia sa obrátili na Slovanský kongres v Prahe, pripojili sa k myšlienke Palackého o austroslavizme, a pridali sa k rakúskym vojskám, ktoré zaútočili na Maďarsko/Uhorsko.

Počet Rumunov (13,7%) sa síce ku koncu 18. storočia v Uhorsku, ako aj v Sedmohradsku zvýšil, ale aj tak tvorili len neúplnú spoločnosť s malou vedúcou vrstvou. Ich spoločenstvo sa skladalo z cirkevných predstaviteľov, šľachty a meštianstva. Centrom neskoršieho národného hnutia sa stalo mesto Blaj (blaž) (maď. Balázsfalva), sídlo gréckokatolíckeho biskupstva. V 18. storočí vytvorené pravoslávne biskupstvo v Sibiu (maď. Szeben) posunulo ortodoxné kňazstvo významne vpred. Od konca tohto storočia sa do oblasti Pământul Crăiesc (maď. Királyföld/Szászföld) postupne usadzovalo rumunské obyvateľstvo. Z tu žijúcich Rumunov sa vytvorila úzka meštianska vrstva predovšetkým obchodníkov, ktorí získali prevahu hlavne v meste Brașov (maď. Brassó). V čase národného obrodenia sa predovšetkým cirkevná inteligencia obrátila okrem pestovania národného jazyka aj smerom k historickej minulosti s cieľom posilniť národné sebavedomie. Aby dosvedčili starobylý a významný pôvod svojho ľudu, vytvorili národnú históriu, ktorá siaha do dávnej minulosti. Po humanistických začiatkoch vypracovali rumunskí cirkevní predstavitelia teóriu o dáko-románskom pôvode Rumunov. Podľa tejto teórie sú Rumuni potomkami romanizovaných Dákov, a tak sú praobyvateľmi Sedmohradska. Ortodoxné rumunské kňazstvo, ktoré bolo podriadené srbskej cirkvi v Uhorsku, vyhlásilo boj o rumunský cirkevný jazyk a o dosiahnutie nezávislosti pre rumunskú cirkev. V roku 1848 sa v meste Blaj konalo zhromaždenie (15.–17. mája), kde sa prerokovali problémy roľníctva spolu s rumunskými národnými požiadavkami. V tomto úsilí ich podporovali aj rumunskí poddaní. Rumuni zaujali postoj v odmietnutí únie Sedmohradska a Uhorska. Na jeseň sa pridali k veliteľstvu cisárskej armády a obrátili sa proti maďarskému boju za slobodu. Medzitým tí uhorskí Rumuni, ktorí získali prospech z rozšírenia práv poddaných, takisto sformulovali svoje národné požiadavky, avšak cez svojich poslancov sa zúčastnili na Uhorskom sneme a neobrátili sa proti maďarskej revolúcii.

Chorváti (9,1%) mali v kruhu uhorských národov osobitné postavenie. Uhorské verejné právo totiž uznalo samostatnosť Chorvátska v rámci Uhorska, a tak sa chorvátska šľachta pokladala za samostatný šľachtický národ. Tak Chorváti tvorili ucelenú spoločnosť podobnej štruktúry ako Maďari. Patrili ku katolíckej cirkvi a cez biskupstvo v Záhrebe sa pripájali do katolíckej hierarchie. Chorvátske národné hnutie sa začalo bojom o jednotný literárny jazyk. Z mnohých nárečí vybrali to nárečie, ktoré bolo najbližšie srbčine. Chceli tým naznačiť svoj konečný cieľ, čím bolo zjednotenie všetkých južnoslovanských národov pod chorvátskym vedením. Naznačuje to aj ilýrsky názov hnutia, keďže mylne pokladali južných Slovanov za potomkov Ilýrov. V roku 1848 Josip Jelacić (postavený na čelo Chorvátska za pomoci viedenskej vlády) si získal národné sily/vojská zrušením poddanstva a sľubom o vytvorení samostatnej kráľovskej provincie. Počas rokovaní s maďarskou vládou sa však už neuspokojil len s nezávislosťou Chorvátska, a žiadal podriadenosť Uhorska. Rakúsky panovník sa otvorene postavil na stranu Chorvátov až vtedy, keď si upevnil svoju moc v Taliansku, v Česku a v Galícii.

Jelacić podporoval v potlačení boja za slobodu Rakúšanov (neúspešne). Chorvátsko-maďarské vyrovnanie z roku 1878 uznalo Chorvátov za politický národ. Chorvátsko získalo vo veciach vnútornej administratívy autonómiu. Na podnet maďarského ministra bol na čelo Chorvátska postavený bán vymenovaný panovníkom. Úradným jazykom sa stala chorvátčina a mohlo fungovať zhromaždenie (chorv. „sabor“), ktoré mohlo delegovať do Uhorského snemu 42 poslancov. Chorvátsko bolo zjednotené s Pohraničnou oblasťou a so Slavóniou. U Chorvátov sa objavila myšlienka trializmu o trojcentrálnej ríši (Viedeň – Budapešť – Záhreb), ale panovník to odmietol.

Pokračovanie nasleduje!