Existujú maďarské gény? (1. časť)

2015-01-25_00-00

Je všeobecne známe, že západoeurópski ako aj americkí historici a archeológovia, ktorí sú autormi veľkých a často prezentovaných záverov, sú často neinformovaní ohľadom strednej a východnej Európy. Čo sa však týka genetikov, tí sú zároveň často dezinformovaní aj ohľadom prehistórie jednotlivých západoeurópskych národov. Na internete sa veľmi často objavujú v komentároch zo slovenskej strany citáty vyňaté z práce profesora Cavalliho-Sforzu, ktorý učí na Stanfordskej univerzite. Cieľom slovenských komentujúcich je na základe tohto materiálu oboznámiť Maďarov s objavmi profesora, ktorý zistil, že „existencia maďarského národa je anomáliou (t.j. nepravidelnosť, výnimočnosť – pozn. red.), maďarské gény neexistujú, rozpustili sa, a Maďari sú geneticky Slovania“.

V práci Luigiho Luca Cavalli-Sforzu (1922; taliansky populačný genetik, od roku 1970 pôsobí na Stanfordskej univerzite) je badateľné, že nie vždy kladie dostatočný dôraz aj na spoznanie histórie toho národa, ktorý sa rozhodol skúmať. A táto chyba sa objavuje nielen v prípade Maďarov.

Napríklad vo svojej práci si Cavalli-Sforza zvolil za svoj vzorový model Baskov a ich jazyk (obyvatelia severovýchodného Španielska a juhozápadného cípu Francúzska – pozn. red.), avšak sa neinformoval o ich histórii. Biologicky nepopierateľný jedinečný charakter Baskov je sčasti dôsledok klimatických podmienok, ale predovšetkým novoveký dôsledok ich periférnej pozície. Baskovia ešte neboli samostatným národom v rímskej dobe a v dobe raného stredoveku. Cavalli-Sforza urobil vo svojom výskume metodickú chybu. Keď skúmal krvné skupiny Baskov, urobil to takým spôsobom, že na územiach susediacich s územím Baskov spravil podobné testy len vo veľmi malom počte. Dôležité je ale poznamenať, že z územia Baskov pochádza pohrebisko datované do 7.-8. storočia. Po jeho genetickej analýze sa dokázalo, že už v tom období sa na tomto území objavili cudzie etnické prvky, medzi nimi aj severo-africké prvky. Jedinečný baskický jazyk a kultúra sú teda nezávislé od ich miešania etník, ktoré sa začalo už dlhú dobu.

Genetici v prípade Maďarov poznajú ten zjavný rozpor, že kým maďarský jazyk a pôvod Maďarov nie je indoeurópsky, ich genetické zloženie je však európske. Nerátajú však s tým, že toto je častým javom. Taká istá je situácia aj v prípade Fínov, Laponcov, Lotyšov rozprávajúcimi baltským jazykom, tureckých Gagauzov, Rusov z oblasti Volgy, Marijcov či Tatárov. Takisto aj vysoký stupeň jazykovej rozmanitosti Balkánu (albánsky, slovanský, grécky, arumunský) sa spája s vysokou mierou genetickej jednotnosti.

Taktiež stojí na zamyslenie prípad Dalmátov. Dalmáti sa vytvorili z populácie pochádzajúcej zo železnej doby. Za rímskej doby hovorili latinčinou, ale od 19. storočia rozprávajú po chorvátsky. Stojí na zamyslenie aj to, že konkrétne genetický marker EU19 spája Maďarov predovšetkým s recentnou (t. j. súčasnou) poľskou a ukrajinskou populáciou (Semino et al., 2000; Bosch et al., 2006). A to už by snáď nikto nemyslel vážne, že Maďari sú pôvodom Poliaci či Ukrajinci, alebo naopak Poliaci a Ukrajinci sú pôvodom Maďari? V otázke etnogenézy (historický proces formovania etnických skupín, zahrňujúci ich vývoj od kmeňovej štruktúry až po vytvorenie národnosti a národa – pozn. red.) môže teda genetika poskytnúť užitočné odpovede iba v obmedzenej miere.

V prípade archeogenetikov sa niekedy stretneme až zo šokujúcou neinformovanosťou. Za jazykovo jednotný celok považujú často napríklad „Austria vs. Hungary“ (sic!), či Irán a Indiu. Síce môžu pojednávať o Korzike spoločne s Francúzskom, ktoré územia patria politicky spolu od obdobia novoveku (alebo napr. o Sardínii spojenej s Talianskom), ale toto je z hľadiska etnogenézy ostrovanov nepodstatné. Často títo vedci píšu o „Juhoslovanoch“, ale taký národ neexistoval. A až je vonkoncom absurdné z ich strany, keď uvádzajú ako etnickú skupinu „Orientals“.

Genetická rozmanitosť v Európe:

image1

Nothnagel M, Junge O, Freitag-Wolf S, et al. (2008) Correlation between Genetic and Geographic Structure in Europe. Curr Biol 18(16): 1241-1248.
Tömöry G, Csányi B, Bogácsi-Szabó E, Kalmár T, Czibula A, et al. (2007) Comparison of maternal lineage and biogeographic analyses of ancient and modern Hungarian populations. Am J Phys Anthropol 134(3): 354-368. Novembre J, Johnson T, Bryc K, Kutalik Z, Boyko AR, et al. (2008) Genes mirror geography within Europe. Nature doi: 10.1038/nature07331.

A teraz sa len zamyslime nad tým, že keby teraz niekto uskutočnil výskum ohľadom genetiky slovenského národa na území Slovenska, na aký záver by došiel? Ak daný výskumník nepozná dokonale históriu územia dnešného Slovenska (t.j. že Slovensko je novodobý štátny útvar, vytvorený na území historického Felvidéku, ktorý bol kedysi súčasťou Uhorska), tak nepozná ani ten dôležitý fakt, že v tejto oblasti už od počiatkov žili a žijú okrem Slovákov/Slovanov aj rôzne iné národy. Z čias Uhorska máme zdokumentované na území historického Felvidéku predovšetkým Maďarov, Nemcov, Židov, Rómov, Tótov (staršie pomenovanie Slovákov; viď článok: Slováci a Tóti), ale vždy tu žili aj iné, hoci oveľa menšie etnické skupiny. Toto sú však len najznámejšie národy, ktoré sa na území severného Uhorska (t.j. dnešného Slovenska) objavili. Ak však by sme zarátali ešte do toho aj potomkov dosídlených obyvateľov a rôznych prisťahovalcov, ktorí sa tu usídlili v rôznych obdobiach Uhorska, tak tento kruh je oveľa širší. Medzi týmito rôznymi národmi a etnickými skupinami už stáročia dochádza k miešaniu. Zároveň je dôležité poznamenať aj fakt, že v období historického Uhorska tu žili tieto národy v úplne inom pomere a sústreďovali sa do iných častí územia dnešného Slovenska ako je to dnes.

Napríklad taká Bratislava bola vo svojej histórii skôr nemecko-maďarsko-židovským mestom, ako slovenským (Pre porovnanie v roku 1910 žilo v Bratislave/Pozsony/Pressburg 42% Nemcov, 41% Maďarov a len 15,7% Slovákov. Ale už roku 1930 to bolo 48% Čechoslovákov, 26% Nemcov a len 15% Maďarov. V roku 2011 žilo v Bratislave až 90,5% Slovákov a len 3,4% Maďarov).

Ale keď daný výskumník pozná tieto fakty, tak bude pre neho dosť ťažké nájsť tu „čisté slovenské gény”. Veľká väčšina tu žijúcich dnešných Slovákov má totiž veľakrát nie jedného maďarského, nemeckého, saského či napríklad židovského predka (a toto samozrejme platí aj v prípade tu žijúcich Maďarov, Rusínov atď.). Čo však je viac storočným spolužitím týchto rôznych národov úplne pochopiteľný jav. V podobnej situácii sú aj v roku 1945 Benešovými dekrétmi dosídlení Slováci z Maďarska. Tiež nemôžu byť geneticky „čistý”, ak už veľmi dlhé obdobie obývali územia s prevahou predovšetkým maďarského obyvateľstva a s veľmi veľkou pravdepodobnosťou sa miešali s ním.

Dôsledkom viac storočného až tisícročného spolužitia úplne odlišného obyvateľstva by bolo teda omylom si myslieť, že existuje niečo také ako „slovenský”, „rumunský”, či „maďarský” gén. Existujú totiž len európske gény, a v prípade populácií jednotlivých regiónov sa na nich usadili kultúrne, umelé národné pojmy.

Pokračovanie nasleduje!

Na základe článku: Bálint Csanád: A történeti genetika és az eredetkérdés(ek). A közös kutatás szükségessége és lehetőségei.


Použitá literatúra:

Bálint Csanád – Langó Péter (2008). A történeti genetikai módszerrel elemzett 10–11. századi embercsontok kiválasztásának szempontjai. Magyar Tudomány, 10.

Bogácsi-Szabó Erika – Csányi B. – Tömöry Gy. – Blazsó P. – Csősz A. – Kiss D. – Langó P. – Köhler K. – Raskó I. (2008): Archeogenetikai vizsgálatok a Kárpát-medence 10. századi népességén. Magyar Tudomány. 10. 1204.

Bosch, E. – Calafell, F. – González-Neira, A. – Flaiz, C. – Mateu, E. – Scheil, H.-G. – Huckenbeck, W. – Efremovska, L. – Mikerezi, I. – Xirotiris, N. – Grasa, C. –Schmidt, H. – Comas, D. (2006): Paternal and Maternal Lineages in the Balkans Show a Homogenous Landscape over Linguistic Barriers, Except for the Isolated Aromuns. Annals of Human Genetics. 70, 459–487.

Cavalli-Sforza, Luigi Luca – Menozzi, P. – Piazza, A. (1994): The History and Geography of Human Genes with a New Preface by the Authors. Princeton University Press, Princeton, NJ.

Cavalli-Sforza, Luigi Luca (2002): Genetikai átjáró. Különbözőségünk története. HVG, Budapest

Czeizel Endre – Benkmann, H.-G. – Goedde, H. W. (eds.) (1991): Genetics of the Hungarian Population. Springer, Budapest

Guglielmino, Carmela R. – De Silvestri, A. – Béres J. (2000): Probable Ancestors of Hungarian Ethnic Groups: An Admixture Analysis. Annals of Human Genetics. 64, 145–159.

Hajdú Péter (1975): Areológia és uralisztika. Nyelvtudományi Közlemények. 77, 147–152.

Honti László (2002): „Was ihr wollt!”. Science fiction und Sprachwissenschaft in den uralistischen Forschungen. In: Helimski, Eduard – Widmer, Anna (Hrsg.): Wūśa wūśa – Sei gegrüßt! Harrasowitz, Wiesbaden, 117–153.

Lahermo, Päivi – Laitinen, V – Sistonen, P. – Béres J. – Karcagi V. – Savontaus, M.-L. (2000): MtDNA Polymorphism in the Hungarians: Comparison to Three Other Finno-Ugric-Speaking Populations. Hereditas. 132, 35–42.

Meid, Wolfgang (1998): Indogermanische Sprach- und Kulturwissenschaft. Zur Einheit des Faches. Innsbrucker Beiträge zur Sprachwissenschaft. 10, 13–27.

Mende Balázs – Kiss D. – Csősz A. – Tömöry Gy. – Langó, P. (2006): Anthropological Examination and Molecular Genetic Analysis of Maternal Lineages of a Conquest Period Cemetery from Harta. 15th Congress of the European Anthropological Association. Man and Environment: Trends and Challenges in Anthropology. 31 August – 3 September 2006, Budapest

Renfrew, Colin – Boyle, Katie (eds). (2000): Archaeogenetics: DNA and the Population Prehistory of Europe. McDonald Institute Monographs, Cambridge

Róna-Tas András (1990): Megjegyzések a legújabb genetikai vizsgálatok történeti felhasználhatóságáról. Magyar Tudomány. 8. 918–924.

Semino, Ornella – Passarino, G. – Oefner, P. J. – Lin, A. A. – Arbuzova, S. – Beckman, L. E. – Benedictis, G. de – Francalacci, P. – Kouvatsi, A. – Limborska, S. – Marcikia, M. – Mika, A. – Mika, B. – Primorac, D. – Santachiara-Benerecetti, A. S. – Cavalli-Sforza, L. L. – Underhill, P. A. (2000): The Genetic Legacy of Paleolithic Homo sapiens sapiens in Extant Europeans: A Y Chromosome Perspective. Science. 290, 1155–1159.

Tauszik Tamás (1990): Genetikai vizsgálatok és a magyarság történelme. Magyar Tudomány. 8. 904–918

Tömöry Gyöngyvér – Csányi B. – Bogácsi-Szabó E. – Kalmár T. – Czibula Á. – Csősz A. – Priskin K. – Mende B. – Langó P. – Downes, C. St. – Raskó I. (2007). Comparison of Maternal Lineage and Biographic Analyses of Ancient and Modern Hungarian Populations. American Journal of Physical Anthropology. 134, 3, 354–368.