Existujú maďarské gény? (2. časť)

2015-01-25_00-00

Je všeobecne známe, že už od počiatku vekov sa jednotlivci či celé národy neprestajne miešali. Dialo sa to buď dobrovoľnou (sťahovaním, exogamiou – uzatváranie manželstiev iba s členmi iných kmeňov), či násilnou cestou (príčinou vojen či obchodovaním s otrokmi). Napríklad už len prečítaním Biblie si hocikto uvedomí fakt, že by bolo beznádejným pokusom odobrať genetické vzorky od dnešných obyvateľov Blízkeho východu a na základe nich utvoriť veľké závery o národoch spomenutých v Biblii.

Pokračovanie článku: Existujú maďarské gény? (1. časť)

Európa už len od čias narodenia Krista sa stala miestom, kde sa uskutočnili veľké sťahovania národov dotýkajúce sa veľmi rozsiahlych oblastí. Avšak ani jedno z týchto sťahovaní nepokladal Cavalli-Sforza za tak dôležité, aby ich uviedol v súhrnnej tabuľke svojho diela.

Uvádzame názorné príklady: rozptýlenie Germánov a Keltov, migrácia východo-germánskych Gótov (Gotland, južné oblasti Ruska, Karpatská kotlina, Balkán, Francúzsko, Španielsko, Severná Afrika) a západo-germánskych Longobardov (ústie rieky Labe, Moravská panva, Zadunajsko, Slovinsko, Lombardia), či usadenie sa Sarmatov a Alánov v Karpatskej kotline. Jazyky všetkých týchto národov zmizli.

V období raného stredoveku sa uskutočnilo na Balkáne: obsadenie územia južnými Slovanmi; poslovanštenie baltského obyvateľstva v oblasti rieky Dneper a ugrofínskych národov v oblasti Horného toku Volgy; usadenie sa Normanov v Normandii, v oblasti Kyjeva, v Anglicku a na Sicílii; a objavenie sa Arabov v Stredomorí.

Germánski Frankovia a Burgundi splynuli v národe Galov, ktorý sa už v staroveku polatinčil. Latinsky hovoriaci Dalmáti sa poslovanštili. Do obdobia stredoveku Slovania a Prusi žijúci na západ od rieky Odry sa pogermánštili. V Baltskom regióne počas novoveku zmizlo veľa baltských a ugrofínskych národov. Dnešné etnické zloženie Ukrajiny a južného Ruska v rozhodujúcej miery poznačila Zlatá Horda (štátny útvar Mongolov, ktorý sa rozprestieral v juhozápadnej časti dnešného Ruska, na území Ukrajiny a Kazachstanu; vznikol v 13. storočí ako súčasť Mongolskej ríše – pozn.red.). Etnické zloženie územia juhovýchodnej Európy zas značne poznačila niekoľko storočí trvajúca nadvláda Osmanskej ríše.

Osobitné ponaučenie ponúka nasledovný letmý prehľad národov s veľmi rozmanitým pôvodom a jazykom, ktorí žili v období raného stredoveku v Karpatskej kotline, ako aj na území Uhorska:

1.-4. storočie: Sarmati, Aláni, Jazygovia, Markomani, Kvádi, Dákovia, romanizovaní obyvatelia Panónie.
5. storočie: východní Góti, Vizigóti, Herulovia, Skirovia, Gepidi, Huni, Vandali
6. storočie: Longobardi
6.-8. storočie: Avari (+ ich dosídlení európski väzni)
9. storočie: Bavori, východní, západní a južní Slovania
10. storočie: Maďari (+ ich dosídlení európski väzni)
11.-13. storočie: Pečenehovia, Oghuzovia, Kumáni, Jasovia, Švábi, Frankovia

Počas stredoveku a novoveku sa k potomkom tejto veľkej skupiny rozmanitých obyvateľov pridružili novšie a od seba sa aj navzájom odlišujúce germánske, slovanské a latinské prvky. Dnešné „maďarské” genetické vzorky pochádzajú od potomkov týchto značne pomiešaných národov. Je teda len ilúziou hľadať historické súvislosti medzi dnešným jazykovým stavom a regionálnymi genetickými špecifikami.

Na záver

Zaujímavý fakt z historickej antropológie: miešanie európskej a mongoloidnej rasy sa začalo už pravdepodobne v období paleolitu, ale najneskôr koncom mezolitu (t.j. 5-4000 pred Kr.). Senzačné nálezy v podobe mumifikovaných mŕtvol objavených v oblasti Tarimskej panvy (veľká bezodtoková oblasť na západe Číny – pozn. red.) dokazujú, že spomínaný proces je v strednej Ázii už v období 1800-200 pred Kr. realitou.

Čo sa týka genetiky: Vzorky mitochondriálnej DNA z oblasti Kazachstanu pochádzajúce z obdobia 13.-7. storočia pred Kr. poukazujú na európske vzťahy. Takisto aj 11% mŕtvych pochovaných na pohrebisku mongolských Siungnov (ázijskí Huni) v Kazachstane charakterizujú európske gény (hrobky pochádzajú z doby narodenia Krista).

Najnovšou metódou pre stanovenie etno-špecifických vlastností sú výskumy na základe izotopov stroncia, ktoré tiež priniesli zaujímavé výsledky. Už aj populácia pravekých „národov“ a archeologických kultúr bola miešaná. Tak sa napríklad zistilo, že z pohrebiska tzv. „kultúry zvoncovitých pohárov“ (z neskorej doby medenej; 3600-2800 pred Kr.) v strednej časti Nemecka bolo 20% pochovaných cudzieho pôvodu.

Vysvetlivky:

Europoidná rasa (iné názvy: europidná rasa, kaukazoidná rasa, kaukazská rasa, eurázijská rasa, europoidi, europidi, európsko-ázijská rasa, biela rasa, bieli, belosi; slovo rasa možno zameniť za slovo plemeno) je ľudská rasa, ktorej príslušníci sa vyznačujú svetlou kožou, vlnitými vlasmi, úzkym nosom, tenkými perami. K europoidnej rase patrí napr. väčšina Európanov.

Mongoloidná rasa (iné názvy: mongolidná rasa, mongolská rasa, žltá rasa, žltohnedá rasa, mongoloidi, mongolidi, mongoli, ázijsko-americká rasa; slovo rasa možno nahradiť slovom plemeno) je ľudská rasa, ktorej príslušníci sa vyznačujú žltou kožou, rovnými tuhými vlasmi, vystupujúcimi lícnymi kosťami. Napr. Číňania, Tibeťania, Indiáni. Jej kolískou je Ázia.

Na základe článku: Bálint Csanád: A történeti genetika és az eredetkérdés(ek). A közös kutatás szükségessége és lehetőségei.


Použitá literatúra:

Bálint Csanád – Langó Péter (2008). A történeti genetikai módszerrel elemzett 10–11. századi embercsontok kiválasztásának szempontjai. Magyar Tudomány, 10.

Bogácsi-Szabó Erika – Csányi B. – Tömöry Gy. – Blazsó P. – Csősz A. – Kiss D. – Langó P. – Köhler K. – Raskó I. (2008): Archeogenetikai vizsgálatok a Kárpát-medence 10. századi népességén. Magyar Tudomány. 10. 1204.

Bosch, E. – Calafell, F. – González-Neira, A. – Flaiz, C. – Mateu, E. – Scheil, H.-G. – Huckenbeck, W. – Efremovska, L. – Mikerezi, I. – Xirotiris, N. – Grasa, C. –Schmidt, H. – Comas, D. (2006): Paternal and Maternal Lineages in the

Balkans Show a Homogenous Landscape over Linguistic Barriers, Except for the Isolated Aromuns. Annals of Human Genetics. 70, 459–487.

Cavalli-Sforza, Luigi Luca – Menozzi, P. – Piazza, A. (1994): The History and Geography of Human Genes with a New Preface by the Authors. Princeton University Press, Princeton, NJ.

Cavalli-Sforza, Luigi Luca (2002): Genetikai átjáró. Különbözőségünk története. HVG, Budapest

Czeizel Endre – Benkmann, H.-G. – Goedde, H. W. (eds.) (1991): Genetics of the Hungarian Population. Springer, Budapest

Guglielmino, Carmela R. – De Silvestri, A. – Béres J. (2000): Probable Ancestors of Hungarian Ethnic Groups: An Admixture Analysis. Annals of Human Genetics. 64, 145–159.

Hajdú Péter (1975): Areológia és uralisztika. Nyelvtudományi Közlemények. 77, 147–152.

Honti László (2002): „Was ihr wollt!”. Science fiction und Sprachwissenschaft in den uralistischen Forschungen. In: Helimski, Eduard – Widmer, Anna (Hrsg.): Wūśa wūśa – Sei gegrüßt! Harrasowitz, Wiesbaden, 117–153.

Lahermo, Päivi – Laitinen, V – Sistonen, P. – Béres J. – Karcagi V. – Savontaus, M.-L. (2000): MtDNA Polymorphism in the Hungarians: Comparison to Three Other Finno-Ugric-Speaking Populations. Hereditas. 132, 35–42.

Meid, Wolfgang (1998): Indogermanische Sprach- und Kulturwissenschaft. Zur Einheit des Faches. Innsbrucker Beiträge zur Sprachwissenschaft. 10, 13–27.

Mende Balázs – Kiss D. – Csősz A. – Tömöry Gy. – Langó, P. (2006): Anthropological Examination and Molecular Genetic Analysis of Maternal Lineages of a Conquest Period Cemetery from Harta. 15th Congress of the European

Anthropological Association. Man and Environment: Trends and Challenges in Anthropology. 31 August – 3 September 2006, Budapest

Renfrew, Colin – Boyle, Katie (eds). (2000): Archaeogenetics: DNA and the Population Prehistory of Europe. McDonald Institute Monographs, Cambridge

Róna-Tas András (1990): Megjegyzések a legújabb genetikai vizsgálatok történeti felhasználhatóságáról. Magyar Tudomány. 8. 918–924.

Semino, Ornella – Passarino, G. – Oefner, P. J. – Lin, A. A. – Arbuzova, S. – Beckman, L. E. – Benedictis, G. de – Francalacci, P. – Kouvatsi, A. – Limborska, S. – Marcikia, M. – Mika, A. – Mika, B. – Primorac, D. – Santachiara-

Benerecetti, A. S. – Cavalli-Sforza, L. L. – Underhill, P. A. (2000): The Genetic Legacy of Paleolithic Homo sapiens sapiens in Extant Europeans: A Y Chromosome Perspective. Science. 290, 1155–1159.

Tauszik Tamás (1990): Genetikai vizsgálatok és a magyarság történelme. Magyar Tudomány. 8. 904–918

Tömöry Gyöngyvér – Csányi B. – Bogácsi-Szabó E. – Kalmár T. – Czibula Á. – Csősz A. – Priskin K. – Mende B. – Langó P. – Downes, C. St. – Raskó I. (2007). Comparison of Maternal Lineage and Biographic Analyses of Ancient and Modern Hungarian Populations. American Journal of Physical Anthropology. 134, 3, 354–368.