„Honfoglalás” je tradičný termín maďarskej historiografie, ktorý zastrešuje sériu historických udalostí končiacich usadením starých Maďarov v Karpatskej kotline na prelome 9. a 10. storočia. Proces zaujatia vlasti mal však dlhodobejší priebeh. V roku 896 nastal prienik maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny cez severovýchodnú časť Vereckého priesmyku a pozdĺž Dolného Dunaja.
Kroniky a celkovo vedecký svet priraďuje k procesu zaujatia vlasti rôzne dátumy, zároveň o tejto dôležitej udalosti existujú aj rôzne historické interpretácie. V Obrázkovej kronike (Chronica Hungarorum/Chronicon Pictum) sa uvádza ako rok pre proces zaujatia vlasti 677, Šimon z Kézy (autor známej kroniky Činy Hunov a Maďarov/Gesta Hunnorum et Hungarorum z konca 13. storočia) zas uvádza rok 700.
Pri tejto téme treba spomenúť veľmi známu teóriu týkajúcu sa procesu zaujatia vlasti, ktorá sa pripisuje významnému maďarského historikovi a archeológovi Gyulovi Lászlóovi (1910-1998). Ide o teóriu tzv. „dvojitého zaujatia vlasti“ (kettős honfoglalás), podľa ktorej Maďari prišli na územie Karpatskej kotliny v dvoch vlnách: prvýkrát v čase rozptýlenia Onogurov v 7. storočí; druhýkrát na konci 9. storočia pod vedením Árpáda, kedy už vojsko kniežaťa Árpáda našlo na tomto území Onogurov-Maďarov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom a chovom zvierat (chovu zvierat sa venoval predovšetkým ľud pôvodom z Ázie). Predpokladá sa, že tieto jednotlivé skupiny mohli mať medzi sebou pozitívne vzťahy, samotné nájdené pohrebiská dokazujú, že novoprichádzajúce maďarské kmene postavili do vojenskej služby tu prítomných Avarov. Spomínané dve vetvy splynuli v jeden národ a na sklonku nového tisícročia vytvorili na území Karpatskej kotliny kráľovstvo podľa západného vzoru.
Príchod Maďarov v Obrázkovej kronike.
Podľa profesora Gyulu Lászlóa boli spomínaní Avari v podstate prvou veľkou skupinou v procese zaujatia vlasti Maďarmi. Dôležitým symbolom ľudu, ktorej prienik do Karpatskej kotliny sa datuje do obdobia po roku 670, je mýtický vták grif a úponky, práve z tohto dôvodu ich nazývame národom s kultúrou “grif a úponka“ (griffes-indás nép). Je potrebné ale dodať, že ani tento ľud nebol úplne jednotný a ich samotné hlavné symboly poukazujú na dvojaký pôvod tejto populácie: symbol vtáka grifa poukazuje na kultúru a ľud pochádzajúci zo strednej Ázie, používanie úponiek ako symbolov je zas charakteristické pre regióny v okolí rieky Volga (ide o oblasť nachádzajúcu sa v blízkosti pravlasti Maďarov). Napríklad Nestorova kronika (vznik asi okolo roku 1113), jedno zo základných diel stredovekej ruskej a slovanskej literatúry a historiografie a najstarší známy letopis na území Kyjevskej Rusi, spomína v prípade Maďarov proces dvojitého zaujatia vlasti: najprv prišli bieli Ugri v 7. storočí, v dobe Avarov, neskôr čierni Ugri, za čias Olega.
Všetky údaje naznačujú, že na jar roku 895 sa Maďari z pravlasti Etelköz pustili na cestu smerom do novej domoviny a zároveň nasledujúc stopy Árpádovho vojska. Proces zaujatia vlasti bol teda vopred naplánovanou akciou.
Najvýznamnejším maliarom, ktorý sa zaoberal motívom príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny bol Árpád Feszty (1856-1914), ktorý namaľoval cyklorámu známu ako „Príchod Maďarov“. Cykloráma je veľká 1 760 m² a je vystavená v Národnom historickom pamiatkovom parku v Ópusztaszeri (na obrázku detail). Maliar Árpád Feszty sa narodil na území historickej Hornej zeme a to v Hurbanove/Ógyalla.
Kmeňový zväz, ktorý vznikol v Etelköze disponoval približne 50-60-tisícovou armádou. Počet starých Maďarov (honfoglaló magyarok) sa podľa niektorých výskumov pohyboval okolo pol milióna, podľa iných odhadov to bolo 350-400 000. Z toho počet ozbrojencov vo veku 19-40 rokov sa pohyboval okolo 60-70 000. Na prvý pohľad sa tento počet môže zdať nízkym, avšak táto organizovaná skupina ľudí bola v 9. storočí takou veľkou masou, že v Európe (odhliadnuc od Byzantského cisárstva a Franskej ríše) jej podobné boli už len tri veľké skupiny: kmeňový zväz oguzských Pečenehov, Chazarská ríša a Bulharská ríša.
V prípade starých Maďarov bolo zaujatie novej vlasti vopred naplánovanou a dlho pripravovanou akciou. Tieto závery sa dajú vyvodiť z ich vojenských ťažení, ktoré uskutočnili práve na území Karpatskej kotliny. Medzi rokmi 870-880 sa Maďari nachádzali na území medzi riekami Volga a Dneper, pričom centrum ich územia bolo bližšie k rieke Volga. V roku 881 bojovalo vojsko Maďarov a Chazarov (Kabarov) na strane moravského kniežaťa Svätopluka proti Frankov. Nasledujúce vojenské ťaženie sa uskutočnilo v roku 885. O sedem rokov neskôr, v roku 892 bojovali Maďari ako spojenci Arnulfa Korutánskeho, kráľa Východofranskej ríše, proti moravskému kniežaťovi Svätoplukovi. Maďari však vedú vojenské výpravy aj v roku 894.
Podľa niektorých výskumníkov sa v prípade Maďarov dá tento vysoký počet vojenských ťažení na území Panónie pokladať za integrovanú súčasť neskoršieho procesu zaujatia vlasti, akýsi prieskum menovaného územia. Neustále zvyšovanie počtu rozsiahlych vojenských ťažení v každom prípade poukazuje na to, že išlo o vopred naplánované spravodajské a prieskumné operácie, ktorých vyvrcholením bol proces zaujatia vlasti. Práve toto by mohlo byť vysvetlením, prečo starí Maďari počas zaujatia vlasti tak prekvapivo dobre poznali menovaný terén a mali dobré geografické vedomosti o tomto území. Maďarom v tomto ohľade boli nápomocní aj tu žijúci priateľskí Avari, ktorí pri geograficko-politickom prieskume krajiny poskytli Maďarom užitočné informácie. Árpád udržiaval s Avarmi stály kontakt už od roku 862. S ich pomocou počas jednotlivých vojenských ťažení dochádza po viaceré desaťročia k podrobnej výmene informácií.
Hősök tere („Námestie hrdinov“) je jedno z najvýznamnejších budapeštianskych námestí. Centrálnu časť námestia zaberá Pamätník Milénia („Millenniumi emlékmű“). V jeho strede sa nachádza 36 metrov vysoký stĺp, na ktorého vrchole stojí socha archanjela Gabriela. Ten sa podľa legendy zjavil vo sne Svätému Štefanovi a ponúkol mu kráľovskú korunu. Na podstavci sa nachádza jazdecká socha Arpáda a náčelníkov siedmich maďarských kmeňov symbolizujúca príchod Maďarov na územie Panónskej panvy.
Existuje názor, že proces zaujatia vlasti uviedla do pohybu udalosť, keď Pečenehovia porazili Árpádových Maďarov a úplne vyvraždili ich rodiny nachádzajúce sa v pravlasti Etelköz. Podľa tejto teórie by Maďari na čele s Árpádom mali prísť do novej vlasti unikajúc pred Pečenehmi a to bez svojich žien, detí a starcov. S touto teóriu sa však vynárajú tri dôležité otázky: 1. Ak skutočne došlo k úteku Maďarov pred Pečenehmi, prečo sa o tejto porážke nezmieňujú dobové maďarské kroniky? 2. Ako je možné, že táto porazená a pred Pečenehmi unikajúca skupina Maďarov mohla o niekoľko rokov na to držať v strachu polovicu Európy? 3. Ak by skutočne prišli na územie Karpatskej kotliny len maďarskí muži a našli by tu tak veľké množstvo Slovanov, ako hlásia niektorí historici (medzi inými aj slovenská historiografia), tak by s veľkou pravdepodobnosťou založili rodiny s týmito ženami, a ich potomkovia (zároveň aj my dnes) by sme už hovorili jazykom našich matiek, čiže rozprávali by sme nejakým slovanským jazykom. Ak by starí Maďari zobrali za manželky slovanské ženy, maďarský jazyk by sa veľmi rýchlo – a to už po jeden-dvoch generáciách, nahradil niektorým zo slovanských jazykov. Toto sa však nenastalo, maďarský jazyk sa zachoval a je používaný dodnes.
Zároveň treba dodať, že samotné nájdené hrobky starých Maďarov sú v rozpore s týmto predpokladom. V hrobkách je totiž pomer žien a mužov zhruba rovnaký. Tento názor vyvrátili aj archeologické nálezy z hrobiek starých Maďarov, na základe ktorých vieme, že dané ženy patrili k rovnakému národu ako ich manželia. Nájdené hrobky vôbec nesvedčia o tom, žeby maďarské ženy alebo starcov niekto vyhubil či uniesol.
Predchádzajúce, dobre premyslené a naplánované prieskumné vojenské ťaženie na územie Panónie dokazuje, že maďarskí náčelníci Álmoš a Árpád s najväčšou pravdepodobnosťou už vopred rozhodli ohľadom obsadenia Karpatskej kotliny. Útok Pečenehov, ak by sa aj skutočne bol stal, mohol byť len akýmsi posledným impulzom, aby sa plánovaná akcia uskutočnila skôr než sa to v kruhu starých Maďarov predpokladalo.
Preložené z originálu: Juhani Nagy János: Honfoglalás előtt és után
