Jazykovedec a prekladateľ: Albert Molnár Szenczi


Albert Molnár Szenczi (1574 – 1634) je významným rodákom dnes okresného mesta pri Slnečných jazerách. Bol jazykovedcom, prekladateľom, literárnym vedcom, básnikom i spisovateľom. Jeho mnohostranná tvorba v značnej miere prispela k rozvoju všeobecného vzdelania v 16. a v 17. storočí.

Životopisné knihy ho mnohokrát označujú za neoblomného, neúnavného cestovateľa. Je pravda, že vo svojom živote toho pochodil ozaj neúrekom. Boli to však cesty vždy zámerné, vopred dopodrobna premyslené, boli to cesty za kultúrou a za umením. Dokazuje to niekoľko významných miest spomenutého obdobia: Wittenberg, Štrasburg, Heidelberg, Oppenheim, Marburg… A, samozrejme, ešte veľa medzipristátí. Z neúnavných cestovaní Alberta Molnára potom ťažili mnohí študenti, jazykovedci, používatelia jeho slovníka i gramatiky. A vždy to bolo hlavným cieľom Alberta Molnára Szencziho: samovzdelávanie, ale zároveň ponúknuť možnosť vzdelávať sa aj iným. Bohatším i chudobnejším svojej doby rovnako.

Pochádzal z chudobnej rodiny. Albert Molnár začal študovať v Senci v roku 1584. O rok nato zomrela jeho matka, čo, samozrejme, bola obrovská strata a bolesť pre začiatočného školáka, malého chlapčeka. Jeho otec bol v Senci mlynárom, v čase narodenia Alberta ešte pomerne zámožným, no postupne krachujúcim. Mládenec stratil otca v roku 1603. Vtedy sa začalo kruté biedne obdobie v živote Alberta Molnára. On sa však nevzdával, bol ozaj veľmi vytrvalý typ človeka. Aj vďaka tomu sa dostal v roku 1586 na päť mesiacov do Győru a o rok nato na rok a pol aj do Göncu. Toto mesto mu dalo mnoho, veď mohol byť pri preklade a vydávaní vizsolyszkej Biblie od vynikajúceho prekladateľa a jazykovedca Gáspára Károlyiho. Cestovanie Alberta Molnára pokračovalo ďalej, a nie náhodou sa vybral do centra reformácie do Wittenbergu. Neskôr navštívil Drezdu, Heidelberg i Štrasburg.

Do najvýznamnejších miest sa opätovne vracal, tak napríklad v roku 1592 študoval v Heidelbergu. V roku 1595 ukončil v Štrasburgu baccalaureus na filozofii, rok na to už bol v Ženeve. Po Švajčiarsku nasledovalo Taliansko a neskôr návrat do Nemecka. V roku 1596 bol v Heidelbergu prijatý na Casimirianum, a o rok sa zapísal na tamojšiu univerzitu, kde študoval do roku 1599.

Po deviatich rokoch sa vrátil domov, aby si našiel podporovateľov. Do roku 1600 sa zdržiaval v Senci, ale v marci toho istého roku sa opäť vrátil do Nemecka. Pôsobil ako jazykový redaktor, ale aj ako domáci učiteľ. Dňa 23. januára 1603 sa zapísal na univerzitu v Altdorfe neďaleko Norimbergu a práve v tomto mestečku začal pracovať na svojom významnom diele, na latinsko-maďarskom slovníku. Prvú časť slovníka venoval cisárovi Rudolfovi II., po vydaní knihy panovníka v Prahe aj navštívil a pri tejto príležitosti sa stretol okrem iných aj s Keplerom. Ďalším vynikajúcim dielom Alberta Molnára Szencziho je jeho gramatika z roku 1604, malý heidelberský Katechismus (1607) a Biblia z Hanau (1608). V jeho osobnom živote sa tiež odohrávali významné udalosti, z ktorých určite treba vyzdvihnúť sobáš s Kunigundou Ferinari 8. októba 1611. Manželka Alberta Molnára pochádzala z rodiny Luthera. Narodilo sa im dovedna šesť detí: štyri dcéry a dvaja synovia. Albert Molnár istý čas pôsobil v rodisku svojej manželky v Oppenheime, ale v roku 1613 sa aj s rodinou presťahoval do Maďarska. Mal smolu v tom, že vo viacerých kruhoch nenašiel pochopenie a podporu. Zháňal totiž sponzorov, ktorí by mu mohli pomôcť pri vydávaní jeho diel. V meste Hanau z poverenia Gábora Bethlena vydal maďarský preklad Kalvinovho Institutio Christianae religionis (1624). Po ceste po Holandsku na pozvanie Gábora Bethlena sa v roku 1624 vrátil navždy domov. Od roku 1625 žil v Košiciach a od roku 1629 v Kluži. Zomrel v roku 1634, pochovaný je v Kluži na cintoríne Házsongárd.

Slovník Molnára Szencziho

Latinsko-maďarský slovník Alberta Molnára Szencziho z roku 1604 bol prvým slovníkom, ktorý obsahoval preklady v abecednom poradí. Dovtedy totiž existovali iba tematické príručkové slovníky. Molnár na slovníku začal pracovať v roku 1603 v Altdorfe. S prvou časťou bol hotový za šesť mesiacov, a hneď začal pracovať aj na druhej časti, a to na slovníku maďarsko-latinskom. Už v januári 1604 poslal rukopis norimberským tlačiarom. Slovník sa stal veľmi hľadaným a obľúbeným, preto v krátkom čase vyšlo aj jeho druhé a tretie vydanie. V druhom vydaní sa latinsko-maďarská časť rozšírila o grécku zložku a slovník obsahoval aj viacero porekadiel. Tretie vydanie má aj mnoho synonymických zložiek. Táto významná práca Alberta Molnára Szencziho mala obrovský vplyv na ďalší vývin maďarského literárneho a odborného jazyka. Jednak z jazykovo-štylistickej stránky, ale i zo stránky tvorby nových slov a výrazov.

Po latinsky písaná maďarská gramatika

Svoju činnosť Albert Molnár sústredil aj na zostavenie maďarskej gramatiky, na ktorej začal pracovať v roku 1607. Ako vynikajúci podklad mu slúžila latinská gramatika Ramusa Petrusa. Molnár na svojej gramatike pracoval dva roky a ako sa sám vyjadril, veru často sa zapotil jeho mozog. S prácou bol hotový v roku 1609 a v nasledujúcom roku v Hanau gramatiku aj vytlačili. Cieľom autora bolo predovšetkým to, aby si aj cudzinci mohli osvojiť maďarský jazyk. Preto sa Molnár sústredil na celistvosť problematiky. To znamená, že sa podrobne zaoberal hláskoslovím, morfológiou, syntaxou, ale pritom poukazoval aj na pravopis i na štylistiku maďarského jazyka. Keďže svoju gramatiku zostavoval na základe latinskej gramatiky, aj maďarčinu rozoberal podľa latinských gramatických kategórií. Na tejto práci je hodnotné predovšetkým to, že je vôbec prvou maďarskou gramatikou, ktorá sa zachovala aj so syntaxou. V dobe Alberta Molnára Szencziho sa v súvislosti s jeho gramatikou pozitívne a uznanlivo vyjadril okrem iných aj Péter Pázmány. Szencziho gramatiku používali ako rukoväť až do konca 18. storočia.

Preklady žaltárov

Počas heidelberských rokov sa v hlave Alberta Molnára zrodila myšlienka, aby prekladal žaltáre. Aj Molnár spieval žaltáre v maďarskom jazyku od Mihálya Sztáraiho, bol však s nimi nespokojný, lebo ich považoval za príliš „sedliacke“. V marci 1606 sa teda pustil do opätovného prekladania žaltárov. Neľahkú úlohu zvládol perfektne, a tým opäť vo významnej miere obohatil maďarský jazyk. Kniha žaltárov bola hotová za šesť a pol mesiaca, no vydavateľa sa mu podarilo zohnať až v roku 1607. Kniha mala 1 100 výtlačkov a hlavne v druhej polovici 17. storočia sa ujala aj medzi jednoduchými čitateľmi. Psalterium vyšlo počas života Molnára Szencziho  trikrát, v 18. storočí asi 30-krát a v priebehu 300 rokov okolo stokrát. Tieto preklady žaltárov okrem reformovaných a unitárnych používali aj luteráni, ba aj františkáni. Spevník reformovaných sa dodnes začína 150 žaltármi, ktoré preložil Albert Molnár.

Miesto Alberta Molnára Szencziho v maďarskej jazykovede a literatúre je veľmi významné. Aj vďaka nemu totiž maďarčina v priebehu 16., 17. a 18. storočia napredovala míľovými krokmi. Albert Molnár bol precíznym pozorovateľom a zároveň aj používateľom gramatiky maďarského jazyka. Má obrovské zásluhy na tom, že sa maďarčina šírila nielen prostredníctvom jednotlivých výtlačkov, ale aj vďaka cestovaniu a osobným kontaktom Alberta Molnára Szencziho vlastne po celej Európe.

Béla Susla

Socha Alberta Molnára Szencziho v seneckom parku pred mestským úradom

Foto: autor