Komu by mal patriť kaštieľ v Rusovciach?

kaštieľ v Rusovciach

Súdny spor medzi Pannonhalmským opátstvom a Slovenskou republikou o vlastníctvo kaštieľa rodiny Lónyay v Rusovciach (maď. Oroszvár) trval šestnásť rokov. Impozantný kaštieľ za ten čas stále len chátral, výsledkom čoho je nadnes zničená stavba, ktorá by nutne potrebovala rekonštrukciu.

Poslednými vlastníkmi kaštieľa boli maďarský gróf Elemér Lónyay (1863-1946) a jeho manželka belgická korunná princezná Štefánia (1864-1945). Práve oni zverili kaštieľ do vlastníctva Pannonhalmského opátstva v roku 1944. Na základe Benešových dekrétov však bol kaštieľ zhabaný a stal sa majetkom vtedajšieho Československého štátu. A to aj napriek tomu, že v tom čase už bol kaštieľ vo vlastníctve benediktínov.

Gróf Elemér Lónyay s manželkou princeznou Štefániou

Gróf Elemér Lónyay s manželkou princeznou Štefániou

Podľa výpovedí služobníctva bývala urodzená rodina v kaštieli až do konca druhej svetovej vojny. Potom však musel gróf Elemér Lónyay spolu s manželkou utiecť pred blížiacou sa Červenou armádou. Práve opátstvo benediktínov v Pannonhalme sa stalo ich útočiskom. Tu ukrýval manželský pár opát Kelemen Krizosztom (1884-1950) spolu s inými utečencami. Lónyay s manželkou svoje pozemky a umelecké predmety preto odkázali práve na toto opátstvo. Princezná Štefánia dokonca zomrela v Pannonhalmskom opátstve 23. augusta 1945. Gróf Elemér Lónyay zomrel o rok na to (29. júla 1946) v Budapešti. Obaja sú pochovaní v krypte kostola Pannonhalmského opátstva.

Veľká časť ich majetku po úteku zostala v rusovskom kaštieli. Podľa spomienok svedkov Rusi ako barbari vtrhli do kaštieľa a pokradli všetko čo mohli. Dokonca strhli aj veľmi vzácne záclony a nastrkali ich do svojich čižiem ako výplň. Vydrancovaním inventára kaštieľa v roku 1945 došlo k nenahraditeľnej strate umelecko-historického dedičstva obce Rusovce.

História kaštieľa

Rusovský kaštieľ sa rozprestiera v areáli anglického parku. Severne od kaštieľa sa nachádza tzv. minoreta. Súčasťou areálu je aj čeľadinec so samostatným vstupom.

Dnešná podoba kaštieľa súvisí s výstavbou kaštieľa grófom Emanuelom Zichym Ferrarisom (1808-1877) pred polovicou 19. storočia. Existujú síce doklady o hrade z 13. storočia (prvá zmienka z roku 1266) nevie sa ale, na ktorom mieste stál. V súvislosti s meniacimi sa majiteľmi panstva je podstatné, že ho v roku 1646 získava István Zichy (1616-1693; slov. Štefan Zichy).

Medzi rokmi 1840-1850 gróf Emanuel Zichy Ferraris prestavil kaštieľ podľa vzoru anglických panstiev v tudorovskom štýle. Zároveň novú podobu kaštieľa venoval ako pozornosť svojej z Anglicka pochádzajúcej manželke. Od grófa Emanuela prešiel zámok na jeho brata Félixa a jeho manželku, grófku rodenú Reichenbach.

Vo vývoji objektu je smerodajná predovšetkým etapa z rokov 1841-1844, keď bol vlastníkom kaštieľa gróf Emanuel Zichy Ferraris. V tomto období vzniká komplex kaštieľa v celej jeho dnešnej hmotovej skladbe, okrem veží po stranách západného rizalitu. Veľkolepá stavba bola rozvrhnutá prísne symetricky do tvaru písmena U. Kaštieľ má neogotický charakter s orientáciou na anglickú podobu panských sídiel so silným romantickým nádychom.

Etapa z rokov 1872-1906 sa spája s novými majiteľmi panstva – Hugom Henckelom von Donnersmarckom. Panstvo bolo predané grófovi Hugovi Henckelovi von Donnersmarck v roku 1872, ktorý ho získal pre svoju manželku Lauru a vybudoval tu žrebčinec.

Nasledujúca prestavba kaštieľa bola pomerne rozsiahla, hoci sa v zásade nedotkla jeho pôvodnej hmotovej substancie. V prvom rade sa dobudovali dve postranné veže pri rizalite na západnej strane stredného krídla, čo ešte viac zdôraznilo romantický charakter kaštieľa.

Laura (manželka majiteľa) dala v parku kaštieľa oproti kostolu sv. Víta v roku 1884 postaviť kaplnku slúžiacu ako mauzóleum rodiny. Bloková stavba obdĺžnikového pôdorysu svojím tvaroslovím vychádza z neogotiky. Nad vstupom do nej je umiestnený erb rodiny Henckelovcov.

Po smrti grófky Laury ho v roku 1906 kupuje korunná princezná Štefánia spolu so svojím manželom maďarským šľachticom Elemérom Lónyaym. Predmetom kúpy bol majetok Karlburg, žrebčinec, stajne, nádherný park s krásnym zámkom a panstvo o rozlohe 6000 jutár.

Kaštieľ kedysi ...

Kaštieľ kedysi …

... a dnes.

… a dnes.

Gróf Elemér Lónyay so svojou manželkou princeznou Štefániou (vlastníci kaštieľa v roku 1906-1944) menili objekt už len minimálne a obmedzili sa na zmeny utilitárneho charakteru (vybudovanie kúpeľní a sociálnych zariadení).

Po typologickej stránke predstavuje rusovský kaštieľ typ vidieckeho sídla vyššej šľachty. Čo sa týka vonkajšieho výrazu je tu viditeľný vplyv anglickej tudorovskej gotiky. Kaštieľ  predstavuje vyvinutý typ vidieckeho šľachtického sídla, svedčiac tak o vybranom vkuse majiteľa a jeho majetnosti. S charakteristickými znakmi predmestských kaštieľov a palácov: celková dispozícia v tvare písmena U, prísna symetria vzhľadom na hlavnú os, hmotové zdôraznenie kaplnky na konci bočného krídla, situovanie komunikačných ťahov do nádvoria, umiestnenie atraktívneho bývania do teplejšej južnej časti kaštieľa a vymedzenie obslužného traktu do severného krídla, uplatnenie princípu amfilády.

Spor o vlastníctvo

Ako už bolo vyššie uvedené, v roku 1944 odkázala princezná Štefánia na základe testamentu nehnuteľnosti kaštieľa benediktínskemu rádu v Pannonhalme. V jeseni 1944 zabralo väčšiu časť kaštieľa SS Obergruppenführera Veesenmayera, v roku 1945 obsadili zámok Rusi a po týždni bol vydrancovaný. V roku 1948 bol kaštieľ a k nemu patriaci statok skonfiškovaný vtedajšou Slovenskou národnou radou.

Interiér kaštieľa

Interiér kaštieľa

Slovenská republika už viac ako pred desaťročím ponúkla možnosť na vyriešenie sporov s cirkvami. Dané právne predpisy mali byť akýmsi zadosťučinením pre cirkvi pre tie krivdy, ktoré boli na nich napáchané v minulosti. V prípade sporu s benediktínmi o rusovský kaštieľ však dané predpisy akoby neplatili. Popritom časť pozemku rodiny Lónyay zasahuje až do Rakúska, kde sa však už pred viacerými rokmi dostal bez problémov k benediktínom ako právoplatným vlastníkom. O hodnovernosti závetu grófskej rodiny tu nikto nepochyboval.

V roku 1994 Maďarská kongregácia benediktínov podala žiadosť o prinavrátenie skonfiškovaného kaštieľa od Slovenského štátu. Túto žiadosť vyhlásil Slovenský štát za neplatný, lebo podľa ich stanoviska nevyhovuje zákonmi predpísaným formálnym požiadavkám. Toto rozhodnutie napadol rád benediktínov v roku 2002, a v marci toho roku sa začal ich súdny spor so Slovenskou republikou.

Potom ako súd v roku 2005 odmietol ich sťažnosť, spor sa v roku 2006 posunul na Okresný súd v Bratislave. Aj tu však bola sťažnosť benediktínov odmietnutá. Spor sa posunul v roku 2008 na Ústavný sud. Aj Ústavný súd však vyniesol v tomto spore odmietavý rozsudok, ktorý sa stal právoplatným 11. júna 2011.

V marci roku 2013 sa stal definitívnym vlastníkom kaštieľa štát. Skončil sa tým vyše šestnásť rokov trvajúci súdny spor Slovenskej republiky s Rádom svätého Benediktína. Ústavný súd odmietol sťažnosť rádu na rozhodnutia a postup súdov o vrátenie vlastníctva. Odôvodnil to neopodstatnenosťou sťažnosti a nedostatkom právomoci rozhodovať v tejto veci.

Slovenský štát sa stal týmto rozhodnutím vlastníkom skoro 13 hektárového pozemku, na ktorom sa nachádza kaštieľ, čeľadinec a vodárenská veža.

Benediktíni viackrát navrhovali štátu mimosúdne riešenie sporu. Po usporiadaní vlastníckych vzťahov chceli ponúknuť kaštieľ na reprezentačné účely štátu a na kultúrne a cirkevné podujatia. S majetkovým sporom o kaštieľ sa obrátili aj na fóra Európskej únie. Najvyšší predstavený Maďarskej kongregácie benediktínov, pannonhalmský biskup, arciopát Asztrik Várszegi sa snažil vtedy riešiť spor s premiérom Ficom diplomaticky, avšak bezvýsledne.

Záver

V súčasnosti sa plánuje obnova a reštaurácia tejto historickej pamiatky. Kaštieľ by mal po oprave slúžiť ako reprezentačné sídlo, v ktorom sa budú konať dôležité štátne podujatia. Úrad vlády vylúčil, že by slúžil ako rezidencia pre prezidenta či premiéra.

Na záver je tu ešte jedna zaujímavosť zo závetu Lónyayovcov. Závet hovorí, že v prípade, ak sa z hocijakej príčiny neuskutoční vôľa grófskej rodiny a kaštieľ sa nedostane do rúk Pannonhalmského opátstva, má byť právoplatným dedičom nimi zanechaného majetku benediktínske opátstvo sv. Anzelma v Ríme. Týmto by sa daný spor ešte stále nemohol pokladať za definitívne ukončený.

Anita Radi
FOTO: ujszo.sk; post-card.hu
Zdroj: bratislava-rusovce.sk; pravda.sk; bumm.sk, parameter.sk