Krstné mená a priezviská za čias Mateja Korvína


Za vlády kráľa Mateja Korvína sa vytvárali krstné mená a priezviská ľudí v Uhorsku veľmi jednoduchým spôsobom. I keď v každej rodine platilo trošku iné pravidlo na výber krstného mena novonarodeného dieťaťa, princíp bol v podstate jednotný. Ľudí sa snažili od seba odlíšiť aj používaním rôzneho prímenia a prezývok, avšak taký rozmach rozmanitých druhov krstných mien ako máme v súčasnosti určite nebolo pravidlom.

466e894e03872dc506d4604fea613ecd (1)Často sa stávalo, že bežní ľudia – poddaní, pomenovali svoje dieťa krstným menom svojho zemepána a v prípade novonarodeného dievčatka zas prijali krstné meno zemepánovej manželky. V iných prípadoch zvolili meno patróna či patrónky daného mesta alebo dediny.

V prípade zámožnej rodiny Hunyadiovcov, do ktorého patril aj samotný kráľ Matej Korvín, máme poznatok o tom, že v rodine sa aj dvaja synovia pomenovali tým istým krstným menom. Išlo pritom o starú tradíciu charakteristickú pre Valašskú oblasť (maď. Havasalföld; historické územie na juhu dnešného Rumunska).

Mimo týchto zvyklostí samozrejme na pomenovanie novonarodených detí silno vplývala aj tradícia danej rodiny, kedy deti dostávali mená po svojich rodičoch, starých rodičoch či iných príbuzných. Vieme ale uviesť početné príklady aj o tom, keď bolo dieťa pomenované po aktuálnom kráľovi a kráľovnej. Veľmi populárnymi sa tak stali v kruhu Maďarov mužské mená ako Imrich (Imre), Štefan (István), Ján (János), Pavol (Pál), Peter (Péter) či Mikuláš (Miklós); zo ženských mien treba vyzdvihnúť veľmi obľúbené mená ako Alžbeta (Erzsébet), Mária (Mária) či Katarína (Katalin).

Priezviská nie vždy odzrkadľovali pravdu

Začiatkom 1400-tich rokov sa na území Uhorska snažili každú osobu upresňovať buď pridaním mena otca, názvu jeho povolania, či názvu jeho bydliska. V 13. a 14. storočí vznikali priezviská odvodené najmä z osobných mien (napr. Baláž/Balázs, Péterfi z mena Peter/Péter); z názvov miest a dedín (Budai, Pécsi); z názvov povolaní a zamestnania (Kováč/Kovács); z pomenovania národnosti (Török, Maďar/Magyar); z rôznych prezývok pomenujúcich telesné a duševných vlastností (Kis-„malý“, Fehér-„biely“, Šanta/Sánta-„krívajúci“). Ide o slová, ktoré sú pozbavené významu pôvodných slov a odlišujú sa od nich aj pravopisne.

V 15. storočí je zaujímavé používanie priezvisk u šľachty. V tomto prípade sa totiž už objavuje používanie priezviska, ktoré bolo odvodené z názvu statku daného šľachtica v spojení s latinskou predložkou „de“ (znam. „z, zo“). Napríklad latinské meno Georgius de Kalanda (maď. Kalandai György) ukrývalo Juraja z Kalandy, pričom názov Kalanda je starším pomenovaním obce Kalonda, ktoré sa dnes nachádza na území Slovenska v okrese Lučenec.

U sedliakov bolo zaužívané, že v prípade ich synov sa pridávalo kvôli ľahšiemu rozlíšeniu aj meno otca: napr. Johannes Demetrii, čiže „Ján syn Demetera“. Inokedy sa stávalo, že pridaním latinského slova „dictus“ (znam. „nazývaný/zvaný“) naznačili tú vlastnosť, ktorú pokladali u danej osoby za dôležité vyzdvihnúť: napr. Ladislaus dictus Nyilas, čiže „Ladislav zvaný Strelec“.

Priezviská už ani v 15. storočí neodzrkadľovali v každom prípade skutočnosť. Napríklad maďarské priezvisko Szabó, ktoré znamená „krajčír“, mohla daná osoba už len zdediť, a nemuselo byť pravdou, že aj on sám takéto povolanie vykonával. Podobne je to aj so známym maďarským priezviskom Bornemissza, ktoré znamená doslovne „nepijúci víno“, pričom je ale málo pravdepodobné, žeby sa jeho nositeľ skutočne zdržiaval pitia vína.

Informácie z: E. Kovács Péter: Magánélet Mátyás király korában (2011, Corvina, Budapest).