Písal za rok 1857. 13-ročný Johannes Gundel sa rozhodol opustiť rodné Bavorsko a vybrať sa do sveta za svojimi maďarskými príbuznými. Keď sa stretol s Györgyom Gartnerom, vo vrecku mal iba 30 mariek. Zamestnal sa ako čašník v jednej peštianskej krčmičke. Napriek svojmu mladému veku bol veľmi usilovný. Z hostinca Posledný Halier (Utolsó Fillér) putoval do Zimnej Pivárne (Téli Sörház), až sa nakoniec ako 18-ročný stal vrchným čašníkom v prestížnom Zlatom Orlovi (Arany Sas).
V roku 1869 sa oženil s majiteľovou dcérou (zároveň aj vlastnou neterou), Annou Kommerovou. Darilo sa mu dobre a ešte v tom roku skúpil Viedenský Pivovar (Bécsi Sörház). Pod menom Gundel János sa postavil na vlastné nohy a rodinná firma, ktorej začiatky sa datujú od tejto doby, začala rozkvitať.
Netrvalo dlho a na zoznam majetku pripísal aj ďalší hostinec (Virágbokor vendéglő) a dva hotely (Erzsébet Királyné Szálloda a Főherceg Szálloda). János Gundel sa neuspokojil iba s pozíciou majiteľa, ale svojou vytrvalosťou a tvrdou prácou si získal uznanie a slávu.
Medzi štamgastov patrili významné osobnosti doby, ako Kálmán Tisza, Jókai Mór, Liszt Ferenc, Lotz Károly a mnohí ďalší. Medzi jeho dobrých kamarátov patril Mikszáth Kálmán, na ktorého žiadosť sa do jedálneho lístka zaradila typická maďarská polievka „Palóc leves“. Tá sa pripravovala podľa pôvodného receptu z ovčieho mäsa, zemiakov, zelenej fazuľky, kyslej smotany a kôpru.
János a Anna mali spolu 5 detí, ale len v jednom z nich bola tá dravosť, ktorá preslávila meno Gundel. Karol na podnet svojho otca už odmalička pomáhal v reštaurácií. Ten totiž nechcel, aby z neho vyrástlo iba obyčajné rozmaznané dieťa. Karol mal pridelenú prácu rád, robil ju najlepšie ako vedel, chodil na trh po zásoby a robil čašníka.
V roku 1907 sa oženil s Blasutig Margit. Narodilo sa im 13 detí, takže ani na sekundu nemusel pochybovať, či bude mať vhodného dediča.
V roku 1910 prenajal budovu hostinca Wampetics v centre mesta, kde je dodnes reštaurácia Gundel. Práve tu sa zrodili známe jedlá: Gundel- chody, šalát Gundel a samozrejme Gundel palacinky…
Každé jedlo má svoj vlastný príbeh, napr. palacinky Gundel sa viažu k Sándorovi Máraimu. Pôvodný recept totiž pochádza od jeho manželky, Loly. Karol Gundel si to od nej „vypožičal“ a na jedálny lístok sa dostali pod menom „palacinky Márai“. Počas komunistického režimu však palacinky nemohli niesť meno manželky spisovateľa, ktorý bol na zakázanej listine a musel emigrovať. Tak sa zrodil jednoduchý názov – „palacinky Gundel“.
Rozmach firmy Gundel spomalila I. svetová vojna. Samotný Karol narukoval do vojska a v roku 1918 sa demobilizoval ako kapitán, aby mohol ďalej pokračovať vo svojej práci. Prenajal si reštaurácie hotela Royal a Gellért, začal fľaškovať vlastné víno, chovať ošípané, záhradkárčiť a v pivnici pestovať huby.
Svoje jedlá s radosťou pomenúval podľa známych osobností, s ktorými udržiaval úzke vzťahy. Sám seba označoval skôr ako hostiteľa, než majiteľa hostinca.
Po 2. svetovej vojne z majetku Gundelovcov nezostalo veľa a po roku 1947 bolo otázne, či reťazec reštaurácií nezanikne úplne. Po privatizácii sa meno Gundel stalo opäť synonymom kvality a tradície.
Prestížny New York Times napísal o reštaurácií Gundel, že spravila viac pre dobré meno Maďarska, ako loď plná prospektov pre turistov. Tak ako Kodály a Bartók zbierali ľudové piesne, tak zbieral aj Karol Gundel recepty na jedlá. V reštaurácii nájdeme od koložvárskej kapusty po bratislavské rožky velmi rôznorodé jedlá.
Aj vyše 100 rokov po založení firma Gundel prosperuje a pomáha šíriť dobré meno Maďarska.
Barbara Szalai
