Maďari a vznik Československa (1. časť)


28. októbra 1918 bolo zverejnené stanovisko ministra zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska grófa Gyulu Andrássyho ml., adresované americkému prezidentovi Woodrowi Wilsonovi. Andrássy oznámil, že maďarská vláda je ochotná rokovať o prímerí a mieri, a súhlasí s názorom amerického prezidenta ohľadom práv jednotlivých národnostných menšín žijúcich v Rakúsko-uhorskej monarchii – najmä čo sa týka práv Čechov a južných Slovanov. Tento diplomatický prístup sa síce dá vnímať aj ako posledná nádej Viedne na záchranu Rakúsko-Uhorska tým, že si Čechov a južných Slovanov získa pre svoju predstavu o federalistickom usporiadaní monarchie, avšak už 28. októbra 1918 boli Česi prvý z tých bývalých národnostných menšín monarchie, ktorý vyhlásili vznik Československa.

Československá národná rada prijala opatrenia o prebratí moci a obsadila i jednotlivé úrady – medzi prvými miestodržiteľskú radu v Prahe a český orgán štátnej správy. Vojenské veliteľstvo v Prahe (pravdepodobne na príkaz Viedne) sa pokúsilo obnoviť vládu Habsburgovcov. 28. októbra (a na svitaní z 29. na 30. októbra) došlo i k menším ozbrojeným konfliktom v Prahe. Odboj bol ale 30. októbra zastavený na príkaz Viedne. České žandárstvo a polícia, ako aj českí úradníci už od samého začiatku podporovali snahy Československej národnej rady. K prebratiu moci tým pádom došlo pomerne pokojnou cestou.

28. októbra na večer vyhlásila Československá národná rada vznik Československa, o  konečnej forme ktorej sa ešte bude rokovať. Moc prebrala dočasne Československá národná rada. Udalosti v Prahe spôsobili, že 28. a 29. októbra sa spomínaný proces zrealizoval na celom území Česka a na Morave. 30. októbra deklarovala Slovenská národná rada pripojenie sa Slovákov k práve vzniknutému Československu. Pripojenie územia Zakarpatska bolo však vyhlásené až rok na to, a to v máji roku 1919.

14. novembra 1918 sa uskutočnilo prvé československé národné zhromaždenie, ktorého sa zúčastnili zástupcovia českých a slovenských politických strán. Účastníci zhromaždenia detronizovali (zosadili z trónu) Habsbursko-Lotrinskú dynastiu, a vyhlásili vznik republiky. Bol zvolený prezident Československa, ktorým sa stal Tomáš Garrigue Masaryk. Vznikla československá vláda, prvým predsedom vlády Československa sa stal Karel Kramař, kým ministrom zahraničných vecí sa stal Edvard Beneš. Kvôli neistým okolnostiam však boli na dlhé obdobie oddialené plánované voľby. Práve preto aj konečná forma ústavy vznikla v rámci prvého národného zhromaždenia (bola schválená roku 1924). Národné zhromaždenie prijalo i rad dôležitých zákonov. Bol prijatý rámcový zákon týkajúci sa pozemkovej reformy. Tento krok mal samozrejme nielen sociálny ale aj politický účel, a to na hraniciach oslabiť silu nemeckých a maďarských majiteľov pôdy. Zároveň československá vláda obmedzovala i moc katolíckej cirkvi na školách a vo verejnom živote.

Hranice nového štátu zostali na dlhé obdobie neisté. Spojenecké štáty, a to hlavne Spojené kráľovstvo a USA totiž ešte stále váhali ohľadom určenia presných hraníc Československa. A to už aj preto, lebo splnenie územných nárokov Masaryka a Beneša by znamenalo, že sa spojenci musia postaviť proti nimi deklarovanom práve národov na sebaurčenie, ako aj proti etnografickým argumentom, zároveň by museli odmietnuť aj legitímny nárok Rakúšanov, Poliakov a Maďarov na uskutočnenie referenda v tejto otázke.

Na porozumenie diplomatického sporu, ktorý vznikol 28. októbra 1918 sa musíme najprv pozrieť na predošlé české a slovenské národné hnutia.

Na konci svetovej vojny

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa všetky formy českých národných hnutí orientovali na zachovanie integrity Rakúsko-Uhorskej Monarchie. Do roku 1914 zastával tento názor aj samotný Masaryk keď tvrdil, že keby sa Rakúsko rozpadlo, Česi by boli pripojení k Nemecku. Práve z tohto dôvodu nespochybňoval ani štátny aparát monarchie. Potrebu vzniku nezávislého českého štátu navrhol Masaryk prvýkrát v októbri roku 1914 a to v tajnom memorande, ktorý zaslal anglickej vláde. V tomto memorande však ešte nespomína zjednotenie Čechov a Slovákov, je ale známe, že s touto myšlienkou sa zahrával už odvtedy, ako sa postavil proti Rakúsko-Uhorskej Monarchii. Roku 1914 bol Masaryk nútení emigrovať najprv do Francúzska, neskôr do Anglicka, napokon do USA. V týchto štátoch vykonával širokú škálu rôznych aktivít pre získanie podpory na vznik českého, a po roku 1915 už pre vznik československého štátu. Veľkú podporu mu v tejto činnosti poskytol Edvard Beneš, ktorý od roku 1919 takisto žil v emigrácii. Vďaka ich horlivému úsiliu sa vo februári roku 1916 v Paríži zmenil Českí zahraniční komitét na Československú národnú radu (predsedom rady sa stal Masaryk, generálnym tajomníkom Beneš). V národnej rade zastupoval Slovákov Milan Rastislav Štefánik, ktorý od začiatku vojny pôsobil ako pilot vo francúzskej armáde. Československá národná rada kládla veľký dôraz na získanie si Slovákov žijúcich v Spojených štátoch. Výsledkom tejto snahy sa stala Pittsburská dohoda, ktorá schvaľovala spojenie Čechov a Slovákov v rámci samostatného štátu.

450px-Czechoslovakia_location_map.svg

Hranice Československa medzi rokmi 1918-1938 a medzi rokmi 1945-1992.

Domáce české národné hnutie však nebolo jednotné. České katolícke kruhy podporovali naďalej zachovanie Habsburskej monarchie, a chceli dosiahnuť určité reformy len v rámci monarchie. Sociálni demokrati žiadali už aj zmeny v spoločenskej štruktúre monarchie, avšak so zachovaním územnej celistvosti štátu. Na domáce národné hnutia mala najväčší vplyv rusofilská orientácia pod vedením Karela Kramařa. Táto skupina videla proces osamostatnenia sa Česka a neskôr Československa za podpory Ruska. Toto hnutie (až do roku 1917) výrazne vyvažovalo činnosť Masaryka a Beneša v západnej Európe. Revolúcia vo februári roku 1917 však bola ťažkou ranou pre rusofilov ako aj pre samotného Kramařa, ktorého aj zatkli. Po tejto udalosti nastalo posilnenie vzťahu medzi emigračnou politikou a domácimi hnutiami, ktorých výsledkom bola ich silná radikalizácia.

Ďalším stupňom v tomto vývoji sa stalo spojenie českého a slovenského domáceho hnutia. Žiadosť o odtrhnutie územia dnešného Slovenska (t.j. veľkej časti historickej Hornej zeme/Felvidék) od Maďarska sa pôvodne nenachádzala v programe ani jedného z českých politických hnutí. Jedným z dôvodov bolo, že na tomto území sa ťažšie vytvárala spoločenská báza pre národné hnutie (to znamená vrstva buržoázie a národnej inteligencie).

Pre českú stranu sa však ukázalo byť oveľa ťažšou úlohou získať si sympatie politického hnutia Rusínov. Do roku 1918 sa poprední českí predstavitelia ešte nezamýšľali nad tým, že k novému Československému štátu by pripojili aj územie obývané Rusínmi (t.j. Zakarpatsko). Situácia sa zmenila vtedy, keď si Masaryk v USA získal pre svoje plány tu žijúcich vedúcich rusínskych predstaviteľov. S ich pomocou sa snažil ovplyvňovať aj domáce hnutie. Najsilnejšia z rusínskych hnutí však nemala v pláne odtrhnutie Zakarpatska od Maďarska. Vplyv tejto strany sa ešte viac posilnil po tom, ako v decembri roku 1918 získali autonómiu od maďarskej vlády vedenej Mihályom Károlyim (prvý a jediný prezident Prvej Maďarskej republiky a zároveň prvý prezident novodobého Maďarska). Zároveň na tomto území dominoval aj ďalší trend, a bola to idea o pripojení sa k Ukrajine v prípade vytvorenia veľkej ukrajinskej vlády. Práve z tohto dôvodu sa stalo, že Zakarpatsko sa vyjadrilo o pripojení sa k Československu až v máji roku 1919, kedy už česká armáda obsadila menované územie.

Aktivity československého emigračného hnutia ako aj spojenectvo s domácimi hnutiami boli pre ich vrchných predstaviteľov urgentné aj z toho dôvodu, že po revolúcii v Rusku (vo februári a v októbri roku 1917) sa v USA ako aj v Spojenom kráľovstve posilnili tie názory, ktoré už od začiatku odmietali rozdrobenie Rakúsko-Uhorskej Monarchie. Toto odzrkadľuje vyhlásenie Woodrowa Willsona a Georga Lloyda z januára roku 1918, ktorá hovorí jedine o vnútorných štrukturálnych zmenách v Rakúsko-Uhorsku.

Masaryk a Beneš však boli neoblomní. Organizovali prednášky, agitovali, rokovali, a kritizovali pasivitu domácich hnutí. Edvard Beneš rokoval s Georgesom Clemanceauom, kým Masaryk s Wilsonom. Napokon svoj cieľ dosiahli a v máji roku 1918 vydal Clemanceau vyhlásenie, kde zdôraznil potrebu rozdrobenia Rakúsko-Uhorska. Na jar roku 1918 aj oficiálne uznal právo československého národa na vytvorenie samostatného štátu.

20150603trianon3

Štvorica politikov, ktorá sa rozhodla pre rozdrobenie historického Rakúsko-Uhorska: David Lloyd George, Vittorio Emanuele Orlando, Georges Clemenceau a Thomas Woodrow Wilson

Vedúci francúzskej diplomacie Stephen Pichon vo svojom liste (z 30. júna 1918) adresovanom Benešovi rozviedol, že do vzniku konečnej československej vlády pokladá za zástupcu vznikajúceho Československa Československú národnú radu. Stanovisko Francúzska ovplyvnilo aj samotné spojenecké štáty. Po neúspechu rokovaní o separátnom mieri totiž vzrástol význam Francúzska vo vojne ako aj v rámci štátov Dohody. Cieľom Francúzska sa stalo vytvorenie nezávislých „národných štátov” na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Kým Beneš rokoval v Paríži, zatiaľ Masaryk si získaval spojencov v USA. Výsledkom ich aktivít bolo, že USA uznalo Československú národnú radu, a tak sa československá otázka stala kľúčom k rozdrobeniu Rakúsko-Uhorskej monarchie. V lete roku 1918 tak wilsonove body (14 bodov amerického prezidenta Wilsona z 8. januára 1918), ktoré ešte uznávali jednotu monarchie, stratili svoju aktualitu.

Pokračovanie nasleduje!

Preložené z originálu: Magda ÁDÁM: Csehszlovákia megalakulása