Ut, 19. marca 2024.

Maďari pred slovenským ľudovým súdom

Nariadenie  Slovenskej národnej rady zo dňa 15. mája 1945 „o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva” (č. 33/1945) pokladali už aj súčasníci za také radikálne a prísne nariadenie, akoby ani nevzniklo v čase mieru, ale skôr uprostred vojny. Ľudové súdy boli na Slovensku rozdelené na okresné a miestne ľudové súdy. Najvyššie orgány sa spoliehali hlavne na rozhodnutia miestnych ľudových súdov. Povereníctvo vnútra totiž práve od nich očakávalo, aby hromadne odsúdili „maďarských vojnových zločincov” určených na deportáciu. Ich cieľom nebol spravodlivý súd ani spravodlivé potrestanie zločinov spáchaných v minulosti, ale skôr vykúpenie dlhov, pomsta a závisť.

Prácu ľudového súdnictva charakterizovalo hromadné obvinenie československých Maďarov. Občania maďarskej národnosti (tvoriaci približne pätinu obyvateľstva) boli na súdoch obviňovaní v oveľa väčšej miere než Slováci. Našli sa aj také obce, kde bolo obvinených 90% mužskej populácie, a z tohto dôvodu dlhé mesiace žila celá dedina vo veľkom strachu. 58,80% osôb odsúdených ľudovými súdmi boli občania maďarskej národnosti, obvinení slovenskej národnosti tvorili len 28,5%. V prípade oslobodení bol tento pomer obrátený: 73,5% obvinených Maďarov bolo oslobodených, pomer oslobodených Slovákov bol 22,3%.

Dôkazom toho, že v obnovenej Československej republike sa nepočítalo s maďarskou menšinou je aj skutočnosť, že v procesoch s predstaviteľmi maďarskej menšiny na Slovensku v rokoch 1945 – 1948 sa ukázalo, že občanom maďarskej národnosti bol v niektorých prípadoch udelený vysoký trest, ktorému sa mohli vyhnúť vysťahovaním sa do Maďarska.

Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Zb. n. SNR vo svojich paragrafoch rozdelilo vojnových previnilcov na tri veľké skupiny. V prvej boli cudzí štátni občania (§ 1), ktorí sa pričinili o rozbitie Československej republiky a zúčastnili sa rôznych foriem „politického, hospodárskeho a iného útlaku“, ktoré podrobne popisovalo uvedené nariadenie. Ich zločiny sa mali trestať smrťou.
V druhej skupine boli domáci zradcovia (§ 2), teda československí štátni občania, „ktorí svojou činnosťou, menovite ako člen slovenskej vlády, snemu alebo ako exponovaný politický alebo hospodársky činiteľ, predstaviteľ a exponovaný príslušník nemeckých, maďarských alebo slovenských fašistických organizácií“ vyvíjali činnosť charakterizovanú v štyroch odstavcoch tohto paragrafu (rozbitie ČSR, podpora vojenských operácií Maďarska a Nemecka, vojna proti ZSSR, obhajoba ideí okupantov). Uvedená činnosť sa mala trestať smrťou. Odsúdenci na základe týchto dvoch paragrafov (§§ 1 – 2) boli neskôr označovaní ako „veľkí vojnoví zločinci“.
Ďalšie paragrafy (§§ 3 – 5) charakterizovali tzv. malých vojnových zločincov (previnilcov), teda tých, ktorí spolupracovali s profašistickými a okupantskými režimami ako radoví obyvatelia tohto územia, propagovali ich ideológiu, využili v miestnom meradle vojnovú situáciu na perzekúciu iných zložiek obyvateľstva a na vlastné obohacovanie. Za tieto činy mali byť previnilci potrestaní v rozsahu od verejného pokarhania cez odsúdenie do väzenia (do trestnice, až na 30 rokov), resp. zadelenie do pracovného tábora, až po trest smrti v prípade zrady v Slovenskom národnom povstaní. Súčasťou trestu bola aj strata občianskych práv. Odsúdeným podľa §§ 1 – 4 bol zároveň konfiškovaný celý ich majetok.Citované z: Soňa Gabzdilová-Olejníková/Milan Olejník/Štefan Šutaj: Nemci a Maďari na Slovensku v rokoch 1945-1953 v dokumentoch I. (Universum, Prešov, 2005).

Ku koncu druhej svetovej vojny, v období kedy nastalo hromadné sťahovanie národov z východu a západ, Maďari žijúci na území dnešného južného Slovenska sa rozhodli ostať vo svojej vlasti, a to aj napriek tej skutočnosti, že na jeseň 1944 už bolo všeobecne známe, že územie s 86,4-percentnou prevahou maďarského obyvateľstva (t.j. územie dnešného južného Slovenska, ktoré bolo vrátené Maďarsku po 1. viedenskej arbitráži) bude pričlenené k obnovenému Československu. Maďari sa však necítili byť vinnými, ani vojnovými zločincami a preto svoju vlasť odmietli opustiť. Od obnoveného Československa očakávali návrat demokratickej vlády z čias prvej Československej republiky. Márne. Nastalo hromadné obviňovanie občanov maďarskej národnosti, odsúdenie na základe princípu kolektívnej viny a potrestanie vedené nenávisťou a s cieľom konfiškácie majetkov.

18.1920.4.osemnasta_big

Je pozoruhodné, že mnohí ešte aj dnes označujú za fašistov a sympatizantov horthyovského Maďarska tých Maďarov, ktorí boli vysídlení v rámci výmeny obyvateľstva. Je síce pravda, že sa našli medzi nimi aj takí, ale vo veľkej miere išlo o nevinné obete, o bežných a jednoduchých občanov maďarskej národnosti, ktorých jedinou vinou bolo to, že si ctili a zachovávali kultúru a jazyk svojich predkov, pestovali tradície a zvyky svojho národa. Podľa československých úradov boli vinnými aj preto, že na jeseň 1938 (t.j. po prvej viedenskej arbitráži) s radosťou privítali prichádzajúcich maďarských honvédov. Tešili sa, lebo po 20 rokoch života v pozícii druhoradého občana Československej republiky sa mohli znovu stať prvoradými občanmi Maďarska. Povstáva otázka, či sa náhodou Slováci tiež netešili 14. marca 1939, prípadne neskôr 1. septembra 1993? A či náhodou každý rok neoslavujú s radosťou výročie vzniku Slovenskej republiky?

Slovenskí Maďari chcú žiť v krajine bez strachu, bez toho aby ich ustavične obviňovali a brali za zodpovednosť, zároveň bez biľagovania a pocitu druhoradých a nežiadúcich občanov krajiny.

Informácie z: „Je nesporné, že ste maďarskej národnosti…”