V porovnaní s prvým Slovenským štátom (1939-1945; produkt zahraničnej politiky Hitlerovej Nemeckej ríše a jej satelit), žije v Slovenskej republike založenej roku 1993 oveľa viac občanov maďarskej národnosti. Ešte pred vznikom Tisovho Slovenského štátu sa totiž roku 1938 veľká väčšina území, obývaných predovšetkým Maďarmi (t.j. územie dnešného južného Slovenska), vrátilo Maďarsku (Maďarsku bolo toto územie odobrané roku 1920 trianonským diktátom). V čase vzniku druhej Slovenskej republiky sa však už tieto regióny stali súčasťou Slovenska. Aj napriek tomu však pokladá väčšina slovenských politikov súčasnú Slovenskú republiku za priame pokračovanie Slovenského štátu existujúceho medzi rokmi 1939-1945.
V dobe, kedy došlo k vzniku druhej Slovenskej republiky (t.j. 1990-1992), vtedajší československí Maďari neboli z dvoch dôvodov nadšení z osamostatnenia sa Slovenska:
- obávali sa silnejúceho sa slovenského nacionalizmu, ktorý i keď bol zameraný predovšetkým protičesky, ale za bezprostredného nepriateľa pokladal aj Maďarov
- obávali sa výsledku politickej a ekonomickej transformácie. V osamostatnení sa Slovenska videli nebezpečenstvo návratu komunistických metód
Ukázalo sa, že oba obavy boli opodstatnené. V poslednom roku existencie Československa, prijal slovenský parlament ústavu (1. septembra 1992), ktorý definoval novovzniknutý štát ako štát slovenského národa, zároveň za štátny jazyk deklaroval slovenský jazyk. Od príslušníkov menšín nová vláda odoprela právo na vzdelávanie vo svojom materinskom jazyku tým, že namiesto práva na vzdelávanie v materinskom jazyku zaviedla právo na možnosť vzdelávania sa v materinskom jazyku. Počas hlasovania maďarskí poslanci na protest proti tomuto duchu zakotvenej v ústave, opustili rokovaciu sieň parlamentu.
Obavy z porušenia princípov demokracie potvrdili aj neskoršie udalosti. Po voľbách v jeseni roku 1994 vznikla vládna koalícia, ktorej spôsob vlády pripomínal politický štýl národno-socialistickej vlády Nemecka z 1930-tich rokov. Hrubým spôsobom zrealizovaný väčšinový princíp, ktorý úplne vylúčil akúkoľvek možnosť na politické uzmierenie, pripomínal dobu diktatúry. Vládne strany uskutočnili úplne prevzatie moci aj v rámci parlamentu, a eliminovali princíp úmery v rozdelení parlamentných funkcií. [highlight]Vládny program bezpochyby skoncipoval, že Slovensko je štátom len jedného národa (čiže Slovákov), a to aj napriek tomu, že na jeho území žili vo veľkom počte aj obyvatelia inej národnosti.[/highlight] Zaužívaný pojem „etnicky zmiešané územia”, nahradil pojem „jazykovo zmiešané územia”, a to aj napriek tomu, že podľa štatistík okolo 15% obyvateľstva nebolo slovenskej národnosti, a okolo 25% obyvateľstva sa dodnes priamo neintegrovalo ani do slovenského národa, ani do slovenskej spoločnosti.
Mimo negatívnych skúseností z prvých 2-3 rokov existencie samostatného Slovenska boli zaregistrované aj také výsledky, ktoré prispeli k zlepšeniu situácie Maďarov na Slovensku. Tieto však boli ale výsledkom medzinárodnej, a nie slovenskej politiky.
Ako prvé treba spomenúť ten nesporný fakt, že kým odtrhnutím Slovenska od Československa sa pomer slovenského a maďarského obyvateľstva nezmenil, politická sila Maďarov však narástla. Od parlamentných volieb uskutočnených roku 1994, bolo medzi 150 členmi Národnej rady SR 17 maďarských poslancov (Maďarská koalícia/Magyar Koalíció). To znamená, že Maďarská koalícia vytvorená z troch politických strán vytvárala v poradí tretiu politickú silu Slovenska. Vďaka nárastu maďarskej politickej moci sa stalo, že roku 1994 sa prvýkrát (rátajúc od roku 1918) dostala k vláde legitímna maďarská politická moc – vláda Slovenska závisela sedem mesiacov (od marca 1994 do októbra) od ich podpory. Túto situáciu maďarské strany (Maďarskú koalíciu vtedy tvorili dve strany) nezneužili.
Pokračovanie nasleduje
Preložené z originálu: Magyarok a második Szlovák Köztársaságban (1993-1995)
