9. marca 1939 vypukli nepokoje v Prahe na pozadí podporované Nemeckom, dôsledkom čoho došlo k rozdeleniu českej a slovenskej vlády. 14. marca 1939 – na nátlak Nemecka – bol vyhlásený samostatný Slovenský štát na čele s Jozefom Tisom. Súčasne Nemecko začalo okupovať zvyšok Česka, pričom maďarské jednotky mali v pláne obsadenie územia Podkarpatskej Rusi (Karpatská Ukrajina). Zo strategických dôvodov bolo pre maďarskú vládu mimoriadne dôležité znovuzískanie tohto územia, tým by totiž získalo bezprostredný kontakt s Poľskom. Maďarské vojenské operácie trvali len niekoľko dní, obsadenie územia Podkarpatskej Rusi sa ukončilo 18. marca.
Malá vojna alebo maďarsko-slovenská vojna bol vojenský konflikt medzi prvou Slovenskou republikou a Maďarskom, ktorý trval od 23. do 31. marca/4. apríla 1939. Maďarsko v ňom zaútočilo bez vyhlásenia vojny z okupovanej Karpatskej Ukrajiny. Práve vznikajúca slovenská armáda prešla do protiútoku. Na výzvu Nemecka a žiadosť Maďarska bolo následne vyhlásené prímerie. V nasledujúcich rokovaniach Nemecko napriek čerstvej ochrannej zmluve Slovensko nepodporilo a Slovensko tak stratilo najvýchodnejší pás svojho územia s viac než 40 000 obyvateľmi, s prevahou slovenskej a rusínskej, resp. ukrajinskej národnosti.
Znovuzískaním územia Podkarpatskej Rusi (Kárpátalja) však zostala otvorená otázka ohľadom západných hraníc Maďarska a novovzniknutého Slovenského štátu. Podľa maďarského vojenského vedenia nebolo údolie pri rieke Uh (Ung völgye) od západu dostatočne zabezpečené, pričom práve týmto smerom prechádzala zo strategického hľadiska dôležitá cesta k Poľsku. Cesta a železničná trať, ktoré prechádzali týmto územím, sa nachádzali príliš blízko hraníc, čím sa stali zraniteľnými. Ako vyriešenie tohto problému si Maďarsko nárokovalo na územie s prevahou slovenského obyvateľstva v dĺžke 15-20 km, aby si tak vedelo pre seba zabezpečiť ochranu údolia pri rieke Uh. Maďarský minister zahraničia, gróf István Csáky, už 15. marca podal návrh týkajúci sa útoku smerom na západ proti Slovenskému štátu a získania otázneho územia a to ešte dovtedy, kým Maďarsko neuzná novovzniknutý štát. K tomuto však došlo už na druhý deň.
Z maďarského hľadiska sa napadnutie Podkarpatskej Rusi zdalo byť výhodným, slovenská armáda bola totiž veľmi slabá a zápasila s vážnymi problémami. Potom ako zanikla československá armáda boli výstroj a výzbroj armády rozdelené tak, že všetok materiál a výzbroj, ktoré sa nachádzali na území Česka a Moravy ostali Nemcom, kým tie na území Slovenska dostala práve vznikajúca slovenská armáda. Výnimku tvorilo len územie Nemeckej ochrannej zóny nazývanej tiež „Schutzzone“ (na pravom brehu Váhu), ktoré síce zostalo súčasťou Slovenského štátu ale bolo pod kontrolou Nemecka. Sklady, kasárne a výzbroj, ktoré sa nachádzali na tomto území, zostali do jesene 1939 taktiež pod nemeckou kontrolou. Táto informácia je dôležitá preto, lebo väčšina súprav munícií na území Slovenska bola uložená práve do skladov v oblasti Schutzzone, a tým sa stali nedostupnými pre slovenské jednotky. Práve preto už na začiatku vojenských operácií museli Slováci bojovať s nedostatkom streliva.
Obrnený automobil OA vz. 30
Toto však bolo len jedným z nedostatkov, ktorým bojovala slovenská armáda. Nedisponovala zároveň ani dostatočným počtom slovenských dôstojníkov: z 13 000 dôstojníkov československej armády bolo len 400 Slovákov. 17. marca dostala česká posádka príkaz na odchod a na zanechanie výstroja. Viedlo to k tomu, že v bývalom VI. zbore, ktoré pozostávalo z 11. a 17. divízie, z 2000-3000 osôb zostalo len 70 osôb, respektíve slovenská posádka so 400 osobami. V 3. mechanizovanej divízii zostalo 10 dôstojníkov namiesto predošlých 60, podobne 222 poddôstojníkov a vojakov namiesto bývalých 821. Podobnými problémami bojovali aj letecké sily. 14. marca v dvoch stíhacích jednotkách, ktoré sa zdržiavali na letisku v Spišskej Novej Vsi (Igló), ostalo len 9 slovenských pilotov. Situáciu sa Slováci snažili zachrániť tým, že sa pokúsili zdržať odchádzajúcich Čechov, napríklad v prípade dôstojníkov vyhlásili oproti minulosti postup do vyššej hodnosti. Po 15. marci povolali päť záložných ročníkov.
Tank LT vz. 35
K tomu Česi po svojom odchode v mnohých prípadoch poškodili výstroj armády, aby ju Slováci nevedeli použiť. Dôsledkom týchto udalostí sa stalo, že v čase maďarského útoku obrnené vozidlá a obrnené automobily na území východného Slovenska neboli v stave vhodnom na nasadenie do boja. Zanechané vozidlá napokon podriadili pod jedného delostreleckého dôstojníka, posádku zas tvorili členovia bývalého prieskumného práporu, ktorí však nemali žiadne skúsenosti s opravou týchto nástrojov a ako ani v ich použití. Letecké sily takisto zápasili s technickými problémami. Z 220 lietadiel, ktoré ostali na území Slovenského štátu bolo len 83 takých, ktoré by mohli nasadiť do boja, avšak nebolo k dispozícii ani dostatočný počet pilotov. Jednotky vhodné na nasadenie do boja boli zhromaždené na letisku v Spišskej Novej Vsi a v obci Vyšná Šebastová (Felsősebes), respektíve sem prevelili aj pilotov z iných bývalých jednotiek v Piešťanoch a vo Zvolene ako náhradu za odchádzajúcich Čechov. Slovenská protiletecká obrana bola v ešte žalostnejšom stave: na celom území Slovenského štátu bolo len jedno protilietadlové delostrelectvo, avšak nedisponovalo muníciami k zbraniam ani vycvičenou posádkou.
Ferdinand Čatloš
Po týchto udalostiach sa mala pripraviť slovenská armáda na ochranu svojej krajiny, pričom územie východného Slovenska bolo v tom čase v podstate nechránené. Slovenskému vojsku velil generál Ferdinand Čatloš. Zo zvyškov demobilizovaných útvarov vytvorili Slováci dve vojenské skupiny. Na severe pri Stakčíne (Takcsány) vznikla vojenská skupina „Stakčín“ pod vedením majora Matějku, ktorú tvorila pechota v sile jedného práporu a dve batérie delostrelectva, spolu okolo 700 osôb. Na juhu pri Michalovciach (Nagymihály) vznikla vojenská skupina „Michalovce“, ktorú viedol do 23. marca kapitán Štefan Haššik a neskôr major Karol Kubiček. Túto skupinu tvorila pechota v sile jedného posilneného práporu, respektíve jedna batéria delostrelectva, spolu okolo 1000 osôb. Obe útvary pozostávali z viacerých skupín. Tieto sily doplnili slovenské letecké jednotky koncentrované v Spišskej Novej Vsi. Mimo týchto sa útvary zdržiavali aj na úseku Košice-Prešov, respektíve sa vytvorila aj náhrada v Martine (Turócszentmárton) a to v podobe jazdeckých a motorizovaných útvarov.
Preložené z originálu: Balázs Mihály: Szlovák-magyar „kis háború“.
