MUSZKAFÖLDÖN: Unikátny dokument o Maďaroch zo Slovenska, ktorí prežili hrôzy sovietskych táborov


Fórum inštitút pre výskum menšín v Šamoríne pripravil vo svojej forme jedinečný dokumentárny film s názvom „Muszkaföldön“, ktorý má za cieľ poskytnúť autentické svedectvá pamätníkov, ktorí sa zúčastnili druhej svetovej vojny a následne sa dostali do sovietskeho zajatia. Autori projektu predstavujú unikátne rozhovory s osobami pochádzajúcimi z oblasti Gemeru (Gömör), Žitného ostrova (Csallóköz) či Medzibodrožia (Bodrogköz), ktorí sa medzi rokmi 1943-45 ešte ako mladí chlapci dostali do sovietskych rúk.

József Sulzi (1922), Béla László (1922) a Károly Hučko (1926) sa dostali do sovietskeho zajatia ako príslušníci maďarskej armády, zatiaľ čo Arnold Merva (1925) a Jenő Rácz (1928) patrili medzi tých členov organizácie Levente, ktorí boli v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny odvlečení na územie Tretej ríše. Oni do zajatia Sovietov padli práve tu.

sopronnemeti_leventek_1445971_6996
Organizácia Levente bola polovojenská mládežnícka organizácia, ktorá bola založená po prvej svetovej vojne. Od roku 1939 sa každý chlapec, ktorý dovŕšil 12 rokov, musel raz do týždňa zúčastniť výcviku tejto organizácie. V posledných mesiacoch vojny bolo podľa odhadov 60 000 príslušníkov Levente nad 15 rokov odvlečených na ríšske územie, väčšina z nich tu padla do zajatia.

Títo pamätníci boli dvadsaťročnými mladíkmi, keď ich odvliekli natesnaných vo vlakoch či v dobytčích vagónoch do cieľových sovietskych táborov v ZSSR, ktoré boli od ich domovov vzdialené často aj na tisíce kilometrov. Dlhú cestu nevydržal každý. O tých, ktorí cestou zomreli sa však toho času neviedli žiadne záznamy.

Sovieti zajatých maďarských vojakov, príslušníkov organizácie Levente či maďarských civilistov najprv olúpili a zbavili ich všetkých cenných predmetov (napr. prsteňov, náramkových hodiniek atď.). Následne čerstvých zajatcov  dezinformovali a oklamali tým, že im často spomínali slovné spojenie „malenkij robot”, teda ich upokojovali tým, že ich odviezli len na niekoľkodňovú prácu. Z niekoľkých dní sa však zvyčajne stali až niekoľkoročné ťažké práce v zajatí.

Svedkovia často spomínali aj spojenie „skoro domov”, ktorým ich v táboroch upokojovali, teda, že sa domov môžu vrátiť čoskoro. Vo svedectvách pamätníkov je opakujúcim sa motívom veľká nenávisť Rusov voči Maďarom, ktorí na Maďarov prihliadali ako na vojnových zločincov. V pracovných táboroch s neľudskými podmienkami postavili maďarských zajatcov pred často nesplniteľné úlohy. Rozkaz totiž znel: „Čo ste zbúrali, to aj postavíte”.

Napriek tomu, že všetci piati pamätníci boli zajatí v iných táboroch, ich opis každodenného života v sovietskom zajatí sa značne zhoduje. Z rozprávaní pamätníkov sa dozvedáme o úbohom zásobovaním väzňov potravinami (dostávali len nedopečený chlieb, riedke polievky, počas lepších dní jedávali rôzne kaše a rybu na oleji), o ťažkej a často nesplniteľnej práci (väzni museli pracovať najmä v kameňolomoch, alebo rúbať stromy v lesoch), o nedostatku liekov, o veľmi zlých podmienkach ubytovania, kde neboli dodržané ani základné hygienické požiadavky, ako aj o tom, že len zriedkakedy dostávali oblečenie (spodné prádlo dostávali napríklad len po troch mesiacoch). Kvôli týmto neľudským podmienkam mnohí zajatci neprežili sovietske pracovné tábory. Väzni, ktorých organizmus bol značne oslabení kvôli opakovanému hladovaniu, boli často zdecimovaní týfusom. Veľakrát sa však stávali aj obeťou rôznych nehôd. Jedna tretina väzňov sa domov už nikdy nevrátila.

Podľa výskumov sa do sovietskeho zajatia dostalo približne 600 000 Maďarov, z nich tretinu tvorili civilisti. Z tohto počtu približne 30 000 Maďarov pochádzalo z územia dnešného Slovenska.

Rozdiel medzi maďarskými väzňami pochádzajúcimi z územia dnešného Slovenska (Felvidéčania/felvidékiek) a maďarskými väzňami z Maďarska (Aňáši/anyások) bol predovšetkým v tom, ako sa tieto dve skupiny mladých mužov dostali domov. Zatiaľ čo Maďarsko urobili všetko preto, aby dostalo domov svojich občanov, československá vláda sa príliš netešila tomu, že sa zo sovietskeho zajatia vracajú domov do Československa Maďari. Viacero maďarských pamätníkov z južného Slovenska konfrontovali s informáciou, podľa ktorej „Československo nemá vojnových zajatcov“ – jednak bolo víťazným štátom, a jednak 2. augusta 1945 československý prezident Edvard Beneš podpísal dekrét č. 33/1945, ktorý s výnimkou antifašistov pozbavil Nemcov a Maďarov ich československého štátneho občianstva. Cieľom československej vlády bolo to, aby v prvom rade priviezli domov iba Čechov a Slovákov. Československo sa snažilo Sovietov presvedčiť o tom, aby sa postavili k Maďarom inak, a nech ich nepúšťajú domov s transportmi. Kvôli tomu sa maďarskí zajatci z územia dnešného Slovenska vedeli dostať domov len veľmi ťažko.

Osud maďarských zajatcov z územia dnešného Slovenska a osud maďarských zajatcov z Maďarska sa všeobecne líši aj v tom, ako sa tento príbeh spomína u týchto dvoch skupín. V prípade Maďarov z južného Slovenska totiž išlo nielen o osoby, ktoré boli v sovietskom zajatí, ale sa hovorilo o takých Maďaroch, ktorí (podľa oficiálneho československého názoru) vojenskou službou v maďarskej kráľovskej armáde zradili Československo. Tým pádom boli títo maďarskí chlapci z oblasti Gemeru, Žitného ostrova, či Medzibodrožia podľa oficiálneho postoja považovaní za fašistických Maďarov, ktorí sa dostali do sovietskeho zajatia právom. O ich osudoch sa na území Československa nemohlo hovoriť, a tak sa ani pretradovanie (na rozdiel od Maďarska) na území dnešného Slovenska neuskutočnilo. Neboli postavené verejné pamätníky, o týchto osobách sa nehovorilo, a ich osobné príbehy veľmi často neodzneli ani len v rámci rodiny. Títo ľudia si dávali veľký pozor na to, komu vyrozprávajú svoj príbeh o sovietskom zajatí, pretože na území Československa boli zapísaní ako nepriatelia.

V dokumentárnom filme s názvom „Muszkaföldön“ sa popri autentických svedectvách osôb, ktorí prežili sovietske zajatie objavia aj Attila Simon (maďarský historik a riaditeľ Fórum inštitútu pre výskum menšín), Zoltán Kőrös (maďarský historik a autor knihy „Muszkaföldön“. Felvidékiek visszaemlékezései a szovjet hadifogságra), a Tamás Stark (vedúci pracovník múzea Dom teroru/Terror Háza v Budapešti), ktorí sa na základe historických výskumov snažia spomínanú tematiku objektívne priblížiť.

Muszkaföldön (Dokumentárny film):

Uvádza Fórum inštitút pre výskum menšín. Réžia: Sándor Laczkó. Redaktori: Zoltán Kőrös, Gábor Csanda. Narácia: László Jakubecz. Kamera: Sándor Laczkó, Tamás Csambal, Kristóf Domján. Grafika: Mihály Szamák. Strih a animácie: Sándor Laczkó. Scenár: Zoltán Kőrös. Odborná spolupráca: Zoltán Kőrös, Tamás Stark, Attila Simon. Korektúra: Ildikó Haraszti, Judit Laczkó. Realizované s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – Program Kultúra národnostných menšín 2016.