Bitka pri rieke Lech sa odohrala 10. augusta 955, kedy sa východofranskému kráľovi Ottovi I. Veľkému podarilo poraziť poslednú výpravu Maďarov smerom na západ. Napriek tomu, že Maďari uskutočnili viac ako 50 vpádov, v historickom povedomí sa udržala práve bitka pri rieke Lech v rokoch 954-955, ktorá sa skončila porážkou Maďarov. Aj keď príčinu porážky maďarských kmeňov vidia väčšinu v jednote Východofranského kráľovstva, vieme však, že maďarská armáda vedená náčelníkom Bulcsúom využila práve aktuálne prebiehajúcu občiansku vojnu vo Východofranskom kráľovstve, keď vpadla do západných oblastí. Ako však napokon došlo k porážke Maďarov v bitke pri rieke Lech? A či je skutočne pravdou, že práve táto bitka ukončila ďalšie koristnícke výpravy Maďarov?
Dobrodružné výpravy Maďarov
Za symbolický začiatok takzvaných dobrodružných výprav Maďarov sa pokladajú koristnícke výpravy smerom na západ v roku 862, teda v období ešte pred procesom zaujatia vlasti (maď. honfoglalás). Nielen tieto, ale aj neskoršie vojenské ťaženia na západ vyvolalo oslabenie Východofranskej ríše, ktoré možno pripísať narušeniu jednoty v krajine.
Dejiny stredovekej nemeckej ríše sprevádzali vnútorné boje a vzájomná rozpoltenosť provincií. Aj keď Otto I. Veľký (od roku 936 východofranský kráľ, syn a potomok Henricha I. Vtáčnika, ktorý v roku 933 prvýkrát utŕžil väčšiu porážku na Maďarov pri meste Merseburg) mal veľa starostí nielen s Maďarmi, ale aj so Slovanmi na severe, predsa sa mu však podarilo (dočasne) zjednotiť provincie svojej ríše.
Približná rozloha Maďarského veľkokniežactva (tyrkysová) a ostatných štátov v roku 998
Otto I. Veľký odovzdal svojmu mladšiemu bratovi Henrichovi vládu nad Bavorskom hraničiacim s Maďarským veľkokniežatstvom (historické označenie pre najrannejší doložený maďarský štát v stredoveku, založený niekedy medzi rokmi 895 a 896 ako kmeňový zväz zjednocujúci Maďarov). V tom čase bola rieka Enža, ktorá dnes rozdeľuje územie Rakúska, hranicou medzi Bavorskom a Maďarským veľkoniežatstvom. Henrich túto úlohu úspešne splnil, predovšetkým čo sa týka ochrany svojho územia pred Maďarmi. V roku 948 nielen odrazil útok maďarského kmeňového zväzu, ale o dva roky neskôr vpadol na maďarské územia a za spojencov si získal aj Čechov. Význam tohto útoku sa pripisuje predovšetkým tomu, že po bitke pri dnešnej Bratislave (v roku 907) sa vtedy prvýkrát podarilo východofranskej armáde dostať sa aj za hranice rieky Enža.
Dobrodružné výpravy Maďarov v Európe.
Ottova ríša stála v roku 953 pred občianskou vojnou. Kráľovi sa totiž s jeho novou manželkou Adelou Burgundskou narodil syn, následkom čoho jeho syn Liutdolf, zákonitý dedič po Ottovi, začal obávať o svoju pozíciu. Časť miestnych vojvodov sa pod vedením Liutdolfa postavila proti panovníkovi, „oficiálne“ z dôvodu dodržania nástupníckeho práva prvorodeného syna (primogenitúra). Hoci v apríli panovník synovi sľúbil, že bude brať ohľad na prednostné právo prvorodeného syna pri dedičskej postupnosti, avšak nad italskými územiami sa ešte povstalci naďalej sporili, medzi nimi lotrinský vojvoda Konrád Červený, ktorý sa tiež postavil proti Ottovi.
Maďarské kmene čakali len na túto príležitosť. Maďarské vojsko sa cez Korutánsko, Bavorsko a Franky dostalo až k rieke Rýn, ktorú prekročilo 1. marca 954. Ešte stále bojujúci povstalci už obsadili aj mestá Regensburg a Augsburg, medzitým maďarskí náčelníci si po dobu viac ako dvoch týždňov užívali pohostinstvo Konráda Červeného na hrade vo Worms. Lotrinskému vojvodovi sa totiž počas vnútorných bojov zišlo na pomoc maďarské vojsko, ktoré svojim spôsobom boja držalo v strachu okolité národy.
Po bohatých hostinách sa maďarské vojsko pod vedením náčelníka Bulcsúa pobralo na sever, smerom k mestu Cambrai a na územie dnešného Belgicka. Väčšinu kláštorov a hradov sa im nepodarilo obsadiť, a tak potom ako uvalili kontribúciu na Burgundsko, začali plieniť územie teoreticky spojeneckého Švábska. Počas zimy začal Otto protiútok: porazil svojich revoltujúcich poddaných a samotné Bavorsko prinútil zbraňou k vernosti panovníkovi. V júli sa už kráľ pripravoval na boj proti povstaleckému Sasku, ktoré sa postavilo na stranu Slovanov, keď práve v tom čase dorazili k nemu vyslanci maďarskej armády. Zdanlivo preto, aby ubezpečili kráľa o svojom priateľstve, ale podľa svedectva historických prameňov chceli Maďari skôr podrobnejšie zhodnotiť situáciu občianskej vojny.
„My sme pomstou najvyššieho Boha, ktorý nás poslal ako bič na vás. Vy nás vtedy zotročíte a budete zabíjať, keď vás my prestaneme prenasledovať.“ Tak znela podľa povesti o Lehelovom rohu odpoveď zajatého maďarského náčelníka Lehela cisárovi Konrádovi na otázku, prečo sú Maďari takí krutí voči kresťanom. Nato ich cisár vyzval: „Zvoľte si pre seba smrť, akú chcete!“ Lehel mu hrdo odvetil: „Dajte mi späť môj roh, nech naposledy na ňom zatrúbim, potom odpoviem.“ Náhle pristúpil k cisárovi a jediným úderom rohu do hlavy ho zabil. „Ty pôjdeš predo mnou a budeš mi slúžiť na druhom svete!“ vmietol náčelník do tváre mŕtvemu cisárovi. Takýto neuveriteľne dramatický koniec mala mať bitka pri rieke Lech neďaleko Augsburgu, ktorá sa odohrala 10. augusta 955. Na obrázku: Náčelník Lehel úderom rohu zabije cisára Konráda
9. august sa začal prípravami na vojenskú zrážku pri rieke Lech a vzájomným prieskumom. Priebeh bitky spomínajú viaceré historické pramene, z nich najznámejším je saská kronika Widukinda z Corvey (asi 925-975; mních benediktínskeho kláštora v Corvey a kronikár). Kráľovské vojsko Otta rozdeľuje kronikár na osem légií: prvé tri tvorili Bavori vedení dôstojníkmi Henricha, ktorý už medzitým ležal na smrteľnej posteli; štvrtú légiu tvorili Frankovia vedení Konrádom Červeným, ktorí znovu prisľúbili vernosť kráľovi; piata bola légia kráľa Otta, šiestu a siedmu légiu tvorili Švábi, kým ôsmu spojenci Česi.
Pokračovanie nasleduje!
Preložené z originálu: Szilveszter Csernus: Nem értek véget a kalandozások Augsburgnál
