Pravda o Erzsébet Báthory


Presne pred 400 rokmi (21. augusta 1614) umrela legendárna krvilačná grófka Erzsébet Báthory (slov. Alžbeta Bátoriová). Jej príbeh sa stal námetom mnohých literárnych diel a filmov. V roku 2008 uviedli do kín film Juraja Jakubiska, ktorý však úplne prepísal ten obraz, ktorý bol dovtedy známy o Čachtickej pani. Báthory je vo filme zobrazená ako obeť intríg. Nejde však len o umeleckú fikciu, tvorcovia vychádzali z dobových dokumentov. Poradcom filmového štábu bola historička Tünde Lengyelová, pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Nasleduje rozhovor s pani Lengyelovou o živote Erzsébet Báthory a o jej dobe.

Ako Vás našiel štáb Juraja Jakubiska? Hľadali historika, ktorý má rovnaký názor o Erzsébet Báthory ako oni, alebo naopak, vy ste ovplyvnili charakter filmu?

Mali svoju vlastnú predstavu, lebo preštudovali materiály z archívov, historické publikácie, a konzultovali aj s mojím maďarským kolegom Gáborom Várkonyim. Neskôr hľadali niekoho, s kým vedia ľahšie komunikovať, tak našli mňa. Keď som sa prvýkrát rozprávala s Jurajom Jakubiskom, bola som aj prekvapená, aký je naštudovaný. Tvorcovia filmu dbali na to, aby všetky postavy vo filme boli osoby, ktoré skutočne žili v tom období. Zvlášť ma potešilo aj to, že historické mená použili správne v ich maďarskej podobe. Ja som upozornila českého návrhára kostýmov na to, že v Uhorsku bola v tom období iná móda ako v Prahe, ktorá bola pod španielskym vplyvom. Tak sa zrodili šnurované odevy a krátke kabáty (maď. „kacagány“ z kožušiny divej zvery, ktorý sa nosil prehodený cez plece). V scénach z Viedne je jasne vidno, ako sa odlišuje oblečenie českej, uhorskej a rakúskej šľachty.

2014-08-25_14-13
Historička Tünde Lengyelová – sa narodila v Komárne, neskôr sa s rodičmi presťahovala do Košíc. Vyštudovala archívnictvo na Filozofickej fakulte UK a po krátkom pôsobení v Štátnom archíve v Košiciach nastúpila ako doktorandka do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde pracuje dodnes. Venuje sa obdobiu 16. – 18. storočia, najmä dejinám každodennosti a otázkam žien, detí a rodiny. Je editorkou a autorkou publikácií Žena a právo, Z Bardejova do Prešporku, Thurzovci a ich historický význam, pre Slovenskú televíziu písala scenáre relácie Historický kalendár, ako spoluautorka sa podieľala na knihe Historický kalendár – Slovensko. V knihe Báthory – život a smrť poskytla pohľad na zlopovestnú grófku založený na historických faktoch bez mýtov.

Kedy ste sa začali zaujímať o túto tému?

Som historičkou ranného novoveku, zaoberám sa 16.-17. storočím. V rámci toho sa sústreďujem na situáciu rodín a žien, na každodenné príbehy. Život Erzsébet Báthory ma zaujímal už odvtedy, ako som bola za svojich študentských čias pod Čachtickým hradom na zbere chmeľu. Avšak vážnejšie som si jej príbeh nepreštudovala. Samozrejme som poznala román Jozefa Nižňanského, ktorý spracováva krvilačný príbeh, ako aj dielo Jozefa Kočiša. Skutočne ma však začala táto téma zaujímať až vtedy, keď som si prečítala publikáciu Irmy Szádeczky-Kardoss. Sudkyňa z Maďarska preštudovala všetky dobové zápisnice a dospela k názoru, že prípad Erzsébet Báthory bol koncepčný proces. Vďaka jej dielu som si uvedomila, koľko vecí nevedia ľudia o tejto dobe, a pre nedostatok potrebných informácií si veľmi ľahko vytvárajú mylný úsudok.

Aké mýty pretrvávajú dodnes o dobe Erzsébet Báthory?

V tom období, teda za čias tureckých a cisárskych nájazdov sa iné veci pokladali za krutosti ako dnes. Bolo prirodzené, že zemepáni trestali svojich sluhov bitím, ruky zlodejov upálili horúcim železom, k mravnej výchove patrili verejné popravy. Statkári si však uvedomovali, že nevoľníci pracujú pre nich, a tak nie je v ich záujme ich umučiť na smrť či zmrzačiť. V týchto súvislostiach treba vidieť všetko to, čo sa stalo alebo mohlo stať na panstve Erzsébet Báthory. Zvlášť, že dnes už vieme, ako si grófka mohla byť vedomá toho, že keď zlepší situáciu svojich poddaných, bude mať z toho osoh aj ona. Bola to silná žena s bystrým umom. To, čo sa o nej dozvieme z urbárov a z korešpondencie so známymi je v rozpore s krvavou legendou.

Ale ako sa mohol potom vytvoriť tento príbeh?

Jezuitský mních menom László Thúróczy bol ten, ktorý prvýkrát napísal (vo svojom cestopise vydanom v roku 1729) o Erzsébet Báthory, že zabila svojich sluhov a kúpala sa v ich krvi, aby si udržala mladistvý vzhľad. Dielo je veľmi stručné. Thúróczy vymenúva len miesto a usadlosti opisuje vecne. Čachtice (maď. Csejte) ale opisuje s hroznými skutkami Erzsébet Báthory v trojstranovej tragice historii. Podľa autora bola grófka pôvodne katolíčka, ale kvôli manželovi Ferencovi Nádasdymu konvertovala na evanjelickú vieru. Práve tento fakt podľa autora poznačil aj jej osobnosť. Ani toto však nie je pravda, lebo Erzsébet bola kalvínkou, a zostala ňou až do smrti. Toto sa očividne nepáčilo ani čachtickému evanjelickému kňazovi. Pokladám však za viac pravdepodobné, že György Thurzó (slov. Juraj Turzo) sa chcel zmocniť jej panstiev. Keď sa tieto udalosti stali, Erzsébet bola už šesť rokov vdova. Síce jej syn Pál Nádasdy (slov. Pavol Nádašdy) mal ešte len dvanásť rokov, Erzsébet ho dala vyhlásiť za dospelého. Onedlho prepísala aj svoje majetky na syna, ale nie je isté, že o tom vedel aj Thurzó. K tomu ešte ctibažný a karieristický palatín sa postavil proti synovcovi grófky, ktorým bol sedmohradské knieža Gábor Báthory (slov. Gabriel Bátori). Prišlo by mu vhod, keby ho vedel kompromitovať kvôli jeho tete. Motívy môžeme len tušiť. Faktom však je, že proti čachtickej grófke spustili takú ohováračskú kampaň, ktorej nemala šancu čeliť. Toto je dobre viditeľné aj v zápisniciach, lebo nikoho nezaujímala ani dôveryhodnosť svedkov, ani objasnenie rozporuplných tvrdení.

Palatín György Thurzó a Erzsébet Báthory

Palatín György Thurzó a Erzsébet Báthory

Duchovným otcom tejto kampane mohol byť palatín Thurzó, alebo jemu to len prišlo vhod?

Nie je vylúčené, že ju zorganizoval on, ale nevieme to naisto. Motív by mal, lebo neskutočne túžil po moci, k tomu ešte musel vybaviť venom sedem svojich dcér. Síce do politického štýlu vtedajšej doby sa toho veľa zmestilo. Ani podľa súčasníkov si palatín nevyberal v prostriedkoch, aby dosiahol svoje ciele. Do tohto obrazu zapadá, že v Čachticiach po zajatí Erzsébet ukážu verejnosti aj pár mŕtvol. Obyčajným ľuďom náchylným na povery a hororové príbehy ani nebolo treba viac. Mnohí pokladajú za iniciátora kampane proti Erzsébet čachtického evanjelického kňaza Jánosa Ponikénusza (slov. Ján Ponikénus). V januári roku 1611 totiž napísal novoročný ďakovný list pre dvorného kňaza palatína Thurza, kde podáva správu o ukrutných činoch grófky. List však bol napísaný už po zajatí Erzsébet. Podľa atramentu a sklonu písma sa kňaz pustil do písania viackrát. Bol to veľmi prchký a konfliktný človek, nevychádzal dobre ani s miestnou šľachtou. Úprimne mohol veriť tomu, že Erzsébet je bosorka. Aj vo svojom liste uvádza, že grófka ho prenasleduje v podobe mačky.

Čo sa naozaj zistilo z dobových zápisníc?

Počas vyšetrovania prípadu Báthory bolo vypočutých 307 svedkov. V Maďarskom štátnom archíve (maď. Magyar Országos Levéltár) sa nachádza zostavený spis, ktorý dal vyhotoviť zo zápisníc György Thurzó. Aj ja som tie zápisnice čítala a dodnes nerozumiem tomu, ako mohli vydať z rúk takúto lajdácku prácu dvaja tak vzdelaní notári, akým boli András Keresztury a Mózes Cziráky. Celé je to také nezmyselné, že podľa môjho názoru už vtedy si boli vedomí toho, že na tomto sa nemôže zakladať obvinenie. Pravdepodobne z tohto dôvodu tento prípad ani nikdy nepodali na súd. Spomedzi 307 ľudí sa nenachádza ani jediný očitý svedok. Takmer stovka ľudí povie len toľko, že oni nič nevedia, a ostatní len počuli niečo od iných. Thurzó vypovedal, že keď sa 29. decembra 1610 vlámal do čachtického zámku, našiel mŕtvu slúžku, jednu vážne zranenú osobu, a mnohí ešte čakali na mučenie. Z týchto dievčat ani jedna nebola vypočutá. Zranenú dievčinu podľa Thurza ošetroval holič z Újvárosa (mestská časť mesta Győr). Avšak ani jeho sa neopýtaný na to, aké boli zranenia dievčiny a čo ich mohlo spôsobiť. Mali len jedného svedka menom Zsuzsanna (nepoznáme však jej celé meno), ktorá povedala, že Jakab Szilvássy, správca statku v Sárvári (mesto v Maďarsku – pozn. red.) jej rozprával, že Erzsébet si vlastnoručne zapisovala do zošita mená svojich 650 obetí. Jakaba Szilvássyho sa však vôbec nespýtali na tento zošit. O viac stoviek obetí už len preto nemôže byť reč, lebo v tom čase v celom čachtickom panstve nežilo dokopy toľko dievčat.

Ani najbližší personál grófky nepodal správu o mučeniach, krvavom kúpeli?

O krvavom kúpeli sa nenachádza v zápisniciach ani zmienka. Uvádza sa jedine u Thúróczyho, a je to pravdepodobne výplod jeho fantázie. Údajných komplicov Erzsébet, ktorým boli János Újváry nazývaný Fickó, slúžky Dóra a Ilona, ako aj práčka menom Katalin, podrobili rôznym mučeniam. Všetci odpovedali na tých istých jedenásť otázok, ale ich výpovede sa nezhodovali. Jeden spomínal tridsať obetí, druhý osemdesiat. Avšak len o troch obetiach vedeli povedať, kto ich priviedol na panstvo. Len po tom, čo sa ich opýtali prezradili, že sama Báthory Erzsébet bila svojich sluhov, spálila im ruky, jazyk im pripla horúcim špendlíkom na pery. Po výsluchu odviezli komplicov do Bytče a 7. januára 1611 troch z nich popravili. Štvrtú Katalin Benyiczky, ktorá pochádzala zo zemianskej rodiny, neupálili. Nemohli by to totiž urobiť bez súdneho procesu, ona len jednoducho zmizla. Fickóovi sťali hlavu a jeho telo spálili na hranici. Dvom ženám zas odrezali prsty a upálili ich. Nevie sa, čo mohla byť z ich výpovedí skutočne pravda, a čo bolo vyrieknuté len dôsledkom mučenia. Ale keby aj bola pravda, že Erzsébet takto trestala svojich sluhov, tým by nijako nevynikala spomedzi ostatných šľachtických žien.

2014-08-25_14-43

Pravda, keď toto používala skutočne ako tresty, a nie iba zo záľuby mučila svojich sluhov.

Vtedajšie šľachtické rodiny udržiavali kontakt písaním listov. Z nich sa môžeme dozvedieť také klebety, že dnešná bulvárna tlač by sa čudovala. Keby sa medzi známymi rozšíril chýr o sadistických sklonoch Erzsébet Báthory, v listoch by o tom šľachtici určite diskutovali. Avšak v tisíckach listoch o tom nie je ani náznak. Pravda, listy nepíšu ani o tom, že palatín Thurzó ju zajal a dal zavrieť na Čachtickom hrade. Avšak o jej prípade vedeli. Čítala som list z roku 1612 o hrade v obci Füzér (v Maďarsku), ktorej čiastkovou majiteľkou bola Erzsébet. Na rozkaz panovníka mala byť opevnená hraničná pevnosť. Drugeth György Homonnai (slov. Juraj Druget, príslušník humenskej vetvy šľachtického rodu Drugethovcov) vtedy písal pre Katu Várday, že si musia poradiť sami, keďže „moja pani Nádasdy v tomto jej stave nevie toho veľa pomôcť“. Je to jediná poznámka, ktorá z listových materiálov poukazuje na osud čachtickej grófky. Je to zvláštny postoj, pretože z dôvodu ochrany ich majetkov a práv sa šľachtici vedeli veľmi silno spojiť. A podľa dobových zákonov bol takýto postup voči šľachtickej osobe neprijateľný.

Okrem Györgya Thurza mohol mať aj niekto iný osoh z jej diskreditácie?

Pre kráľovskú komoru by prišlo vhod, keby mohla skonfiškovať majetok Nádasdy-Báthory. Komora mala totiž obrovské dlhy voči Nádasdymu, ktorý bojoval proti Turkom na vlastné náklady. Zákonne by sa však mohla dostať k majetkom len vtedy, ak čachtickú grófku odsúdia na základe takého obvinenia, ktorej dôsledkom je sťatie hlavy a strata majetku. Za takéto obvinenie sa pokladala buď zrada vlasti, alebo zabitie šľachtica. V liste čachtického kňaza sa dočítame, že Erzsébet vykonávala bosoráctvo s manželkou myjavského statkára. Rôznymi kúzlami sa pokúšali siahnuť na život kráľa a palatína Thurza, čo sa už môže pokladať za hrdelný zločin. Myjavská statkárka skutočne existovala, aj ju dali popraviť. O jej výsluchu sa však nezachovala zápisnica. Vo filme Jakubiska bola reálnou postavou aj Darvúlia, v čase procesu však už nežila.

Našli sa stopy po tom, že sa Erzsébet Báthory zaujímala o dobové liečebné metódy, alebo dokonca o mágiu?

O Erzsébet sa zachovalo málo dokumentov. Také, ktoré by poukazovali na tento záujem sa nenašli. Erzsébet Czobor, manželka Györgya Thurza, poznala liečivé rastliny. V jednom z listov si Erzsébet Báthory práve od nej pýtala recept na odvar z koreňa maliny. Ako každá šľachtičná, aj ona sa musela zaoberať liečením. Nie je vylúčené ani to, že na panstve sa vykonávali potraty. Poznajúc dobové metódy a hygienický stav mohla mať táto činnosť aj smrteľné obete.

Už mnoho rokov skúmate túto tému. Zbavili by ste viny Erzsébet Báthory?

Skôr by som povedala, že aj jej by prináležala prezumpcia neviny. V oblasti histórie nie je všeobecná a trvalá pravda. Avšak to, čo vieme z dobových dokumentov, je v rozpore s obvinením. Možno sa nikdy nedozvieme, čo sa vlastne stalo. Nie je vylúčené, že boli záhadné úmrtia. Ale toľko obetí, koľko sa uvádza v zápisniciach, sa nemôže pripísať na rováš grófky.

Tri a pol roka bola grófka uväznená na Čachtickom hrade. Za tú dobu nikto nepožiadal o súdne pojednávanie?

Kráľ Matej II. naliehal, ale zdá sa, že nie dosť rázne. Nikdy nebolo voči nej vznesené obvinenie, nezasadol sedemčlenný súd. Zomrela bez toho, aby mohla svoje meno očistiť. Predpokladá sa, že sa o tento prípad prestali zaujímať preto, lebo medzitým Thurzó aj kráľovská komora zistili, že Erzsébet celý svoj majetok prepísala na syna Pála Nádasdyho a na svojich zaťov. Neskôr Thurzó požiadal kráľa aj o milosť pre grófku. Panovník však na to odpovedal, že keď neexistuje rozsudok, nemôže byť reč ani o milosti. V roku 1613 zomrel synovec grófky Gábor Báthory. Čachtická grófka teda nehrala rolu už ani ako politický faktor. Zomrela 21. augusta 1614 vo veku 51 rokov takmer úplne zabudnutá.

Jej záverečná rozlúčka bola hodná šľachtičnej?

Podľa čachtickej kroniky bola pochovaná v novembri. Naznačuje to, že mala veľký pohreb, pretože toľko času bolo potrebné na to, aby zvolali šľachtických príbuzných. Bola pochovaná v miestnom evanjelickom kostole, kde sa pravdepodobne nachádza dodnes. Cirkev odvolávajúc sa na to, aby sa nenarušila statika oltára, nepovolila odkrytie hrobu. Naisto teda nevieme, kde odpočíva. Aj toto zostane jedným z tajomstiev Erzsébet Báthory.

Preložené z originálu:
Vrabec Mária: Báthory Erzsébet igazsága.