Prečo žiadajú Maďari zrušenie Benešovych dekrétov?

Edvard Beneš

V apríli roku 1945 košický vládny program vyhlásil všetkých Maďarov žijúcich na území dnešného Slovenska za vojnových zločincov, zradcov a kolaborantov, a to podľa princípu kolektívnej viny. Tento diskriminujúci zákon je dodnes v platnosti a súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo slovenskej strany sa často stretávame s otázkou, prečo je pre Maďarov taká dôležitá otázka Benešových dekrétov, a prečo tak horlivo žiadajú ich zrušenie. Dôvodov je niekoľko.

V tejto časti sa zaoberáme tým, či bola skutočne nutná a odôvodnená aplikácia týchto zákonov na maďarských obyvateľov Slovenského štátu. Prezident Edvard Beneš a Slovenská národná rada na základe Benešových dekrétov vydali v roku 1945 nariadenia, ktoré maďarskú komunitu obvinili z vojnového zločinectva a zbavili ju všetkých práv. Avšak boli Maďari žijúci na území dnešného Slovenska skutočne vinníkmi, vykonali niečo také, za čo si zaslúžili byť vyhlásení za vojnových zločincov? Obvinenie, ktoré sa vnieslo proti Maďarom malo dve dôležité časti: po prvé, že Maďari (žijúci na území dnešného Slovenska), sa zúčastnili rozbitia Česko-slovenského štátu, a po druhé, že boli kolaborantmi fašizmu a nacizmu. Na základe dnešných historických výskumov sa tieto obvinenia dajú veľmi ľahko vyvrátiť.

Maďari zohrali veľmi malú úlohu na rozbití Československého štátu. Keď sa v rokoch 1918-1920 územie dnešného Slovenska stalo súčasťou novovzniknutého Československa, maďarskú komunitu sa nikto nepýtal, či s pripojením tohto územia k Česko-slovenskému štátu súhlasia. Podobne ani v jeseni roku 1938 neboli opýtaní, ale len pripojení k Maďarsku. Aj keď v tomto bode treba povedať, že na rozdiel od trianonskej dohody (1920), rozhodnutie prvej viedenskej arbitráže (keď územie dnešného južného Slovenska, bolo opäť súčasťou Maďarska) prijala veľká časť Maďarov pozitívne. Maďari síce zdieľali názor, že odčlenené územia, by sa mali vrátiť Maďarsku, napriek tomu sa však nezúčastnili nepriateľských akcií proti Československu, a celý čas dodržiavali ustanovené zákony. Tým, že v novembri roku 1938 veľká časť Maďarov žila opäť v Maďarskom štáte, nemala žiadnu úlohu na rozbití Československa v marci roku 1939.

Malá skupina Maďarov, ktorá zostala v Slovenskom štáte, taktiež nepodnikla v tomto smere žiadne kroky. Obvinenie z fašizmu a z kolaborácie je tiež neopodstatnené. Maďari žijúci na území dnešného Slovenska, totiž nemali extrémistickú politickú stranu s fašistickou ideológiou ani v období pred prvou viedenskou arbitrážou. Samozrejme našli sa takí, ktorí sa stali prívržencami Strany šípových krížov (maď. Nyilaskeresztes Párt), ale boli to skôr výnimočné prípady. V samostatnom Slovenskom štáte vytvorili Maďari politickú stranu s názvom „Maďarská strana na Slovensku“ (maď. Szlovenszkói Magyar Párt). Na rozdiel napríklad od Hlinkovej strany sa „Maďarská strana na Slovensku“ po celý čas zdržiavala nacistických ideológií a praxe. Nemala ani ozbrojenú extrémistickú organizáciu akou bola napríklad Hlinkova Garda. V tomto prípade vzniká otázka, prečo bolo nutné napriek tomu vyhlásiť Maďarov za kolektívnych vinníkov?

Toto má niekoľko vysvetlení. Jedným z nich je fakt, že v roku 1945 chcela česko-slovenská vláda vytvoriť čisto slovanský národnostný štát. Na realizáciu takéhoto plánu by bolo nutné odstrániť z krajiny nielen tu žijúcich Nemcov, ale aj Maďarov. Vysídlenie stoviek tisíc občanov, zakázanie používania ich jazyka, a zbavenie týchto ľudí občianskych práv, odôvodnila česko-slovenská vláda obvinením Maďarov na základe princípu kolektívnej viny. Na záver treba povedať, že dôležitú úlohu pri rozbití Česko-slovenska zohrala predovšetkým slovenská politická inteligencia (nie bežný slovenský občan) združená v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS). Samostatný Slovenský štát (1939-1945) pod vedením Jozefa Tisu bol spojencom nacistov, dokonca Slovenský štát bol jediným štátom, ktorý nacistom pomohol pri prepade Poľska. Tieto historické skutočnosti vrhajú na udalosti z týchto období iné svetlo. Maďarská komunita a jej odsúdenie na princípe kolektívnej viny by si zaslúžila oveľa väčšiu pozornosť, a viac serióznych výskumov v tejto téme.

Vyriešenie tejto otázky by určite len prispelo k zlepšeniu slovensko-maďarských vzťahov na Slovensku. Názoru, že Benešove dekréty sú súčasťou minulosti, a majú sa nimi zaoberať len historici, oponuje fakt, že sú dodnes súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Informácie z: Simon Attila: A kollektív bűnösség fonák vádja

Preklad, úvod a doslov: Anita Radi