Pri brehu rieky Don našli smrť tisícky maďarských vojakov (1. časť)

2017-01-30_13-32

12. januára 1943 sa začal na západnom brehu rieky Don útok namierený proti sovietskej Červenej armáde. Počas týchto bojov z 250 000-člennej Maďarskej 2. armády (2. magyar hadsereg) zomrelo, bolo ťažko zranených, či padlo do zajatia približne 125-130 000 maďarských honvédov a službukonajúcich vojakov. Vojaci maďarskej armády sa počas tejto udalosti preukázali statočnosťou a vytrvalosťou. Položili svoje vlastné životy za domovinu a za svojich druhov, a to aj napriek tomu, že mnohí z nich nemali k dispozícii vhodnú výzbroj ani oblečenie. Títo mladí muži museli bojovať nielen s nepriateľskými silami, ale aj neskutočne krutou ruskou zimou, kedy teploty dosahovali až neuveriteľných -40 stupňov Celzia.

Bojová línia pri Done. Poludňajšie slnko chabo svieti. Trasieme sa od zimy. Dostali sme sa tu unavení po dlhej ceste. Menej ako dva kilometre od nás zúri boj. Praskanie zbraní počuť až ku nám. Domy susednej obce horia v plameňoch. Túto obec práve bombardovali naše lietadlá. Okolo nás je život zatiaľ monotónny. Strelci si schuti pochrapkávajú. Za kopcom stojí v pozore obrnená jednotka.“

– Správa Tibora Tombora, vojnového spravodajcu novín Pesti Hírlap o vojnovom stave na jeseň roku 1942.

V januári roku 1943 utrpelo maďarské vojsko mimoriadne závažné a devastujúce straty počas bojov v okolí ruského mesta Voronež (na juhozápade Ruska, neďaleko hraníc s Ukrajinou). Boje pri brehoch rieky Don však spadajú medzi najsmutnejšie kapitoly maďarskej vojenskej histórie, totiž tisíce maďarských honvédov našlo smrť v bojoch v ukrutnej ruskej zime. Títo vojaci boli vyslaní do boja bez potrebnej výzbroje a vybavenia, poverení nesplniteľnou úlohou.

V januári roku 1942 maďarská vláda, na požiadavku Nemecka, poverila veliteľstvo Maďarskej 2. armády, aby zostavila vojsko, ktoré sa ale v plnom rozsahu dostalo pod nemeckú kontrolu (menovaná armáda bola podriadená Skupine armád Juh/Heeresgruppe Süd).

Čo predchádzalo vojnovému ťaženiu

Maďarská armáda (Magyar Honvédség) vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu odvolávajúc sa na bombový útok na Košice a na letecký útok na rýchlik pri meste Rachov (v Zakarpatskej oblasti na západnej Ukrajine). Obe útoky sa odohrali 26. júna 1941.

V roku 1941 sa však ešte účasť na vojenskom ťažení na východnom fronte určovala na základe jednotlivých žiadostí nemeckého vrchného velenia. Začiatkom roku 1942 si však už nemecké velenie priam nárokovalo na účasť maďarského vojska vo vojne. Ako povedal maďarský generál Ferenc Szombathelyi: „Ak doteraz zaujímali také stanovisko, že ak sa za každú cenu chceme zúčastniť vojny, nech sa jej zúčastnime, tak teraz, koncom roku 1941 spravili odrazu z našej dobrovoľnej účasti povinnosť.“

Kvôli vynúteniu širšej vojenskej účasti Maďarov vo vojne docestovali do Maďarska minister zahraničia Joachim von Ribbentrop a náčelník nemeckého vrchného veliteľstva brannej moci (Oberkomando der Wehrmacht OKW) Wilhelm Keitel. Ribbentrop už na začiatku rokovania s maďarským ministrom Lászlóom Bárdossym požadoval účasť celej maďarskej armády vo vojne. Po dlhom vyjednávaní sa napokon podarilo ubrať z nemeckých požiadaviek. 9. januára Bárdossy prisľúbil, že aj keď Maďarsko neponúkne Nemcom k dispozícii všetky svoje armádne sily, ale v prípade bojov na východnom fronte je „ochotné zájsť až do extrémov svojich možností”. Nič to však nemenilo na fakte, že maďarské jednotky sa dostali pod veliteľstvo Nemcov.

20130102-donkanyar-masodik-vilaghaboru-masodik-magyar9

Maďarskí delostrelci na východnom fronte.

 

Maďarské vojenské vedenie si bolo vedomé vážnych problémov s výzbrojou vojakov, avšak každý očakával bezproblémové ťaženie a rýchle nemecké víťazstvo. Nemeckí spojenci k tomu prisľúbili, že v prípade potreby dodajú maďarskej armáde aj zbrane. Maďarské vojsko malo 207 500 členov, z toho 20% tvorili národnostné menšiny (predovšetkým Rumuni a Rusíni), 10% zas Židia a iní nútene nasadení ľavicoví robotníci. Veliteľom maďarských honvédov sa stal generál Gustáv Jány.

Prvé problémy so zásobovaním vojska sa dostavili v druhej polovici roku 1942. Opotrebovaná a neprimeraná výzbroj vojska sa prestala nahrádzať, vojaci nedostali v potrebnom množstve teplé zimné oblečenie, zároveň aj záložných vojakov a dôstojníkov držali v neistote ohľadom ich vystriedania. Zdalo sa, akoby maďarské veliteľstvo očakávalo vyriešenie všetkých problémov týkajúcich sa zásobovania a ozbrojenia vojakov od Nemcov. Tým pádom i opakovaná žiadosť o pomoc, ktorej sa domáhalo veliteľstvo Maďarskej 2. armády bolo príslušnými orgánmi odignorovaná.

Pri brehu rieky Don

6. júla 1942 dorazili maďarskí honvédi k brehu rieky Don, rieku prestúpili a na jej druhej strane postavili dočasné predmostie. Na začiatku bojov malý počet prítomných nepriateľských sovietskych jednotiek nekládlo väčší odpor. Červená armáda uskutočňovala disciplinovaný ústup, chcela totiž zabrániť väčším vojenským konfliktom. Avšak už aj v týchto počiatočných bojoch sa preukázali nedostatky maďarskej armády, ktoré tkveli v zastaranosti výzbroje a výstroje vojenských síl. Kvôli nedostatku obrnených síl a pomalému delostrelectvu, muselo maďarské vojsko zaujať všetky dôležitejšie centrá odporu len za pomoci pechoty, čo v konečnom dôsledku vyústilo v zbytočnú stratu ľudských životov.

don_4

V septembri roku 1942 sa na brehu rieky Don nachádzala už oslabená a v počte značne zdecimovaná maďarská armáda:

„Koncom septembra roku 1942 stála na brehu rieky Don zmorená, v počte a v zásobách značne oslabená, a prinajmenej v sebadôvere otrasená maďarská armáda, oproti nej súper, ktorý mal v každom ohľade nad ňou prevahu. Do tohto okamihu sa neuskutočnili tie dodatky, ktoré boli sľúbené pred odchodom, a ktoré sa na základe doterajších udalostí ukázali byť nevyhnutnými. Maďarská armáda pri Done čoraz viac cítila, že ich už doma všetci „odpísali”. Zima je už predo dvermi, ale armáda dodnes nevidela nič z prisľúbenej pomoci. Každý očakáva vystriedanie.“

Slová maďarského vojenského dôstojníka Árpáda Lajtosa.

Keďže v tom čase sa už všetky zdroje nemeckých ozbrojených síl sústreďovali len na bitku pri Stalingrade, zásobovanie maďarskej armády sa ukázalo byť čoraz nedostatočnejším, zároveň sa vo vojsku prestalo riešiť aj nahradzovanie strát.

Pokračovanie nasleduje!