Pri brehu rieky Don našli smrť tisícky maďarských vojakov (2. časť)

2017-02-01_12-57

12. januára 1943 sa začal na západnom brehu rieky Don útok namierený proti sovietskej Červenej armáde. Počas týchto bojov z 250 000-člennej Maďarskej 2. armády (2. magyar hadsereg) zomrelo, bolo ťažko zranených, či padlo do zajatia približne 125-130 000 maďarských honvédov a službukonajúcich vojakov. Vojaci maďarskej armády sa počas tejto udalosti preukázali statočnosťou a vytrvalosťou. Títo mladí muži museli bojovať nielen s nepriateľskými silami, ale aj neskutočne krutou ruskou zimou, kedy teploty dosahovali až neuveriteľných -40 stupňov Celzia.

Problémy so zásobovaním

Tým, že koncom roku 1942 sústredili Nemci všetky svoje prepravné kapacity už len na zásobovanie vojakov pri Stalingrade, k maďarským vojakom pri brehu rieky Don prestali prichádzať nové rezervy.

KEZDKP-1

Maďarskí vojaci na sovietskom fronte v roku 1942

Súčasne sa zistilo, že v prípade nepriateľských sovietskych vojsk nastalo výrazné zlepšenie čo sa týka jeho kvality a vybavenia. U zajatých sovietskych vojakov totiž našli napríklad mäsové konzervy pochádzajúce z Ameriky, úplne nové zbrane a uniformy. Zároveň aj sovietske delostrelectvo bolo čoraz viac aktívnejšie.

Príchodom ruskej zimy spôsobovali nedostatky v zásobovaní ešte závažnejšie problémy. Chýbajúca zimná výstroj u vojakov mala za následok, že mnohí vojaci trpeli omrzlinami, zároveň aj podvyživenosť a nedostatočné kúrenie viedli k masívnemu zvýšeniu počtu chorých. Ukrutná -30 a -40 stupňová zima tak spôsobovala vážne straty ľudských životov aj bez bojov.

Pád

pic01
Drahá Matka!
Vašu odpoveď, ktorú som veľmi očakával, som dnes dostal do ruky. Po dlhej dobe konečne došla. Nečakajte už odo mňa list, a ani vy mi neposielajte…
Rus sa tu chystá na niečo veľké, my zas chceme vytrvať do konca. Preto sme zložili sľub. 14. novembra som poslal domov 105 pengő (jednotka meny Maďarska od 1. januára 1927 po nahradení koruny do 31. júla 1946, kedy bolo nahradené forintom – pozn. red.), z čoho kúpte pre Ágiku šatku. Verím, že môj brat Pišta statočne preberie moje miesto v rodine, jemu ponechávam ako dedičstvo svoje vreckové hodinky. Tebe Matka viem dať len svoju večnú lásku a svoj posledný úsmev. Veľmi ťa ľúbim!
Je tu bezbožná zima. Sedím tu pri svojom guľomete a moja ruka mi primŕza k prázdnej čutore. Viem, že keď dostaneš tento list, ja už nebudem cítiť zimu ani hlad. Všetci tu zomrieme. Prosím, nehnevaj sa na mňa!
Ruky bozkáva tvoj verný syn Jóška

Vitéz Bányai József zomrel hrdinskou smrťou v bojoch pri brehu rieky Don. Ako veliteľ guľometného oddielu zostal medzi poslednými, aby uchránil svojich druhov a ich životy.

Koncom roku 1942 sa už predpokladal sovietsky útok uskutočnený súčasne s udalosťami pri Stalingrade. Na nebezpečenstvá vyplývajúce z prípadného útoku správne upozornilo veliteľstvo maďarskej armády, ktoré súrilo rôzne protiopatrenia a to najprv u spojeneckého nemeckého veliteľstva (bezvýsledne), a neskôr aj u maďarského velenia. Napokon sa obrátili aj na regenta Miklósa Horthyho, avšak opäť bezvýsledne. Horthy sa kvôli tejto záležitosti aj osobne skontaktoval s Hitlerom, avšak prakticky nič nedosiahol u Führera.

12. januára 1943 po zdĺhavých prípravách začalo sovietske vojsko vojenskú operáciu. Spočiatku utrpeli vážne straty aj samotní nepriatelia. Do 15. januára boli ešte maďarské jednotky schopné tvrdého odporu a to aj napriek všetkým spomínaným problémom vo vojsku.
Nemecké vrchné velenie aj napriek existujúcim problémom zakázalo nasadenie armádneho zboru generála Hansa Cramera, ktorý bol jedinou rezervou nemeckého vojska na bojovej línii pri Stalingrade. Zároveň Nemci opakovane zakazovali akýkoľvek ústup pre maďarskú armádu, ktorá mala vytrvať až do konca.

Do 15. januára sa však bojová línia rozpadla na viacero častí, viacero útvarov bolo úplne obkľúčených Sovietmi (medzi nimi aj celý III. Zbor). Vznik tejto závažnej situácie spôsobilo aj to, že veliteľ maďarských vojsk Gustáv Jány sa do posledného písmena držal Hitlerovho rozkazu, ktorý zakazoval akýkoľvek ústup. Maďarské velenie sa rozkazu držalo aj potom, ako veliteľ nemeckej spojky generál von Witzleben jednoznačne naznačil, že on síce nemôže dať povolenie na ústup, ale Jány áno, lebo nie je dôstojníkom nemeckej armády.

Rozpad a kolaps

17. januára sa už maďarská armáda začala rozdrobovať. Nemci síce už nasadili aj armádny zbor Cramera, ale márne, Sovieti sa nezastaviteľne rútili vpred a začali ohrozovať už aj samotné hlavné veliteľstvo armády. Nemecká spojka sa naďalej držala rozkazu o zákaze ústupu, avšak už sa slovne začalo naznačovať aj to, že „s rozkazom sa má zaobchádzať podľa situácie”. Vtedy však už nebolo komu odovzdať tieto príkazy: tí ktorí ešte nepomreli, alebo nepomrzli, utekali naspäť smerom na západ. 18. januára už neboli žiadne maďarské jednotky pri Done (okrem obkľúčeného III. zboru).

Rozdrobené útvary ustupovali takým spôsobom, že obchádzali hlavné cesty, jednak sa báli sovietskeho leteckého útoku, a jednak sa obávali vlastných dôstojníkov a žandárstva. Došlo však k viacerým konfliktom s nemeckými jednotkami, ktorí takisto ustupovali, boli ale lepšie vybavení a vyzbrojení ako Maďari. Nemci násilím brali maďarským vojakom tú výzbroj, ktorá im ešte ostala, zároveň im bránili v tom, aby mohli prenocovať v dedinách obsadených Nemcami.

V extrémnej zime každú noc pomrzli tisícky chorých a oslabených vojakov, tí, ktorí prežili, putovali ďalej. Zohriať sa, či najesť sa vedeli len na mieste zničených a vypálených dedín.

don-kanyar

Vojaci Maďarskej 2. armády

Straty

Zvyšok maďarskej armády sa pokúsili zozbierať 100 kilometrov na západ od rieky Don. Do 22. januára prišlo približne 17 000 takých vojakov, ktorí mali zbrane, ostatní boli bez zbraní, mnohí z nich boli zranení a s omrzlinami. Veľká väčšina z nich dorazila začiatkom februára, ale vojaci prichádzali ešte aj v marci. Niektorí z nich prešli pešo až 300 kilometrov. V bitke pri brehu rieky Don zomrelo približne 100-120 000 ľudí. Presný počet padlých a zajatých vojakov sa však nedá s istotou určiť. Zo spomínaného sovietskeho spôsobu boja sa však dá usúdiť, že počet zajatcov bol relatívne nízky, o ich ďalšom osude nevieme.

Generál Gustáv Jány v stave zúfalstva a dosť neuváženým spôsobom vydal 24. januára 1943 svoj smutne preslávený vojenský príkaz začínajúci slovami „Maďarská 2. armáda stratila svoju česť…”(„A 2. magyar hds. elvesztette becsületét…”), v ktorom maďarských vojakov nespravodlivo obvinil zo zbabelosti. Menovaný príkaz spôsobil všeobecné pobúrenie. Regent Miklós Horthy nariadil Jányovi, aby svoj príkaz odvolal. Jány neskôr oľutoval svoj čin a odvolal tieto dehonestujúce a ponižujúce slová. Záver jeho nového vojenského príkazu zo 4. apríla 1943 znel nasledovne:

„Na základe doteraz prijatých vojenských správ a iných údajov konštatujem, že Maďarská 2. armáda počas zimných bojových operácií nestratila svoju česť, ale po dlhú dobu tvrdo bojovala pri brehu rieky Don, ba dokonca niektoré vojenské jednotky vynikli tak brilantnými bojovými výkonmi, ktoré sú patrične hodné starobylej vojenskej povesti Maďarov, a môžu súperiť s vynikajúcimi vojenskými výkonmi hociktorej armády.“ (Gustáv Jány – Záver vojenského príkazu zo 4. apríla 1943).

6_61donkanyar3

 

Po skončení 2. svetovej vojny bol Gustáv Jány na základe nepodložených obvinení vyhlásený za vinníka donskej tragédie, neskôr bol popravený. Tých necelých 60 000 maďarských honvédov, ktorí sa po hrozných utrpeniach vrátili domov, nastupujúci komunistický režim označil za „fašistických vojakov, ktorí bojovali proti Sovietskemu zväzu”. Práve preto museli mnohí z nich do konca života tajiť, že kedysi bojovali a obstáli v ukrutných podmienkach bojov pri brehu rieky Don.