V Bratislave (maď. Pozsony, nem. Pressburg, lat. Posonium), ktorá bola kedysi hlavným mestom Uhorska, sa nachádza dodnes veľa historických pamiatok, ktoré sú svedkami kedysi multikulturárneho charakteru tohto mesta.
Pre maďarský národ je dnešné hlavné mesto Slovenska významným centrom, kde sa udialo veľa dôležitých a výnimočných udalostí. Najvýznamnejšou historickou budovou spomínanou v maďarských učebniciach dejepisu je bývalé sídlo uhorskej vlády na dnešnej Michalskej ulici č. 1 v centre Bratislavy (dnes sídlo Univerzitnej knižnice). Keď by však chcel nejaký turista pozrieť túto budovu, alebo sa niečo dozvedieť o udalostiach, ktoré sa tu kedysi udiali, narazí na problém. Historická budova bývalého uhorského snemu totiž neoboznamuje svojich návštevníkoch napríklad o tom, že tu kedysi rečnil gróf István Széchényi, že sa tu konali významné snemy ohľadom modernizácie uhorského štátu, že práve tu vystúpil Lajos Kossuth, a že práve s touto budovou sa spájajú marcové zákony, ktoré na celom území historického Uhorska (vrátane jej horných oblastí, kde leží aj dnešné Slovensko) zrušili poddanstvo a otvorili cestu k občianskej spoločnosti.
Na budove sa nachádza len pamätná tabuľa so stručným maďarským a slovenským textom: „V tejto budove zasadal v rokoch 1802–1848 Uhorský snem”. Okrem toho je tu len jediná informácia, že sa tu snemov zúčastnil aj Ľudovít Štúr ako poslanec za Zvolenskú župu.
Výraz „uhorský snem” je síce slovenský preklad maďarského výrazu „magyar országgyűlés” (slov. „maďarský snem”), ale keď skúmame, či slovenská terminológia skutočne nesie v sebe odkaz maďarského výrazu, tak musíme skonštatovať, že nie.
Výraz „uhorský“ a „maďarský“ poukazujú v tomto prípade na dve odlišné pohľady na to isté historické obdobie. V pamäti slovenského a maďarského národa nájdeme pri interpretácii udalostí roku 1848 úplne odlišný historický odkaz.
V maďarskej historiografii sa roky 1848/49 spájajú s revolúciou a bojom za slobodu a nezávislosť, kde dôležité miesto patrí aj dnešnej Bratislave. Zobrazenie udalostí týchto rokov je však značne odlišné od tých, ktoré kladie do popredia slovenská historiografia.
Kým maďarská historiografia roky 1848/49 spája predovšetkým s bojom o vznik modernej občianskej spoločnosti, slovenská historiografia s týmito rokmi spája jedine konflikty národov v Uhorskom štáte. Udalosti, ktoré sú v maďarskej histórii popredné a kladie sa na nich najväčší dôraz, sú v slovenských dejinách len marginálne záležitosti. Akoby sa zabudlo na to, že Maďari a Slováci žili 1000 rokov v spoločnom štáte, ktorého dejiny sú aj ich dejinami.
Fakt, že v slovenskej histórii sa s týmito rokmi spája jedine činnosť Ľudovíta Štúra a slovenského národného hnutia dokazuje, že zo slovenskej strany sa udalosti rokov 1848/49 interpretujú len na základe národnostného hľadiska. V slovenskej historiografii je tendencia značne zúžiť udalosti týchto rokov a vyzdvihnúť jedine národnostné otázky.
V tomto bode treba povedať, že slovensko-maďarský konflikt v roku 1848 oproti konfliktom maďarského štátu s inými národmi bol oveľa miernejší. Tým, že slovenská historiografia vyzdvihuje jedine činnosť slovenského hnutia, vzniká dojem, akoby sa v tom období nič iné v štáte neudialo.
Pohľad na udalosti roku 1848 v maďarskej historiografii
Revolúcia a boj za slobodu a nezávislosť v rokoch 1848/49 je jednou z najdôležitejších kapitol v maďarských dejinách. Tým, že sa v tomto období viedli krvilačné boje o získanie nezávislosti, pre maďarský národ sa rok 1848 stal symbolom slobody. Revolúcia 1848/49 je pre Maďarov symbolom boja proti absolutizmu, feudalizmu a cisárskemu centralizmu, ako aj bojom za liberalizáciu, pokrok a demokratizáciu krajiny. Slovenský konflikt v kontexte celej revolúcie mal malú váhu.
Po páde bojov za slobodu slovenská historiografia vyjadrovala názor, že Slováci rokom 1848 nič nezískali, ale moderné sociologické a hospodárske výskumy to práveže popierajú. Jediné, čo môže byť pre Slovákov negatívom, že sa nezrealizovali ich politické snahy.
Problémom mohol byť v tomto smere aj fakt, že v roku 1848 sa slovenský národ pričinením slovenskej inteligencie len začal konštituovať. Pred maďarskou vládou sa však jeho predstavitelia snažili vystupovať ako ucelený národ. Popritom však slovenský národ v tom období ešte len hľadal svoju identitu, čoho dôkazom je aj to, že na politické otázky mala slovenská inteligencia a slovenský ľud odlišné názory. V porovnaní s tým napríklad srbské, chorvátske a rumunské národnostné menšiny sformulovali výraznejšie politické programy ako Slováci.
V slovenskej histórii sa preto rok 1848 stal nevýrazným, a dodnes sa nepokladajú s týmto rokom spojené udalosti za súčasť slovenských dejín. Rok 1848 je v slovenských dejinách naďalej len malou kapitolou národných dejín, v ktorom slovenský národ po národnostnom útlaku a národnom obrodení získava nezávislosť.
Nevýhodou slovenskej interpretácie je to, že sa pozerá na tieto udalosti len z jedného uhla, ktoré ona sama pokladá za najdôležitejší, a to sú národnostné otázky. Tým pádom posúva do úzadia oveľa významnejšie udalosti (boje za slobodu a nezávislosť, význam revolúcie) a roky 1848/49 obmedzuje jedine na národnostné problémy.
Aj v slovenských učebniciach dejepisu sa v roku 1848 vyzdvihuje jedine činnosť slovenského národného hnutia, slovensko-maďarský konflikt, a udalosti pri Világosi.
Tým vzniká dojem, akoby tieto udalosti boli v týchto rokoch najdôležitejšie, čo však nie je pravdou.
Toto národnostné hľadisko, ktoré sa používa v slovenskej historiografii má za následok, že vzniká dojem, akoby udalosti ako napríklad zrušenie poddanstva sa nepokladali za významné. Vyzdvihuje sa jedine nastolenie maďarskej vlády, ktorá mala za cieľ zotročenie ostatných národov.
Slovenský obraz rokov 1848/49
Slovenské národné hnutie v rokoch 1848/49 sa líšilo od národných hnutí Srbov, Chorvátov či Rumunov. Z týchto hnutí jedine slovenská činnosť mala najmenej podporovateľov. Napríklad na srbskom kongrese sa v tom čase zúčastnilo 7-8000 ľudí, na rumunskom zhromaždení 30-40 000 ľudí, avšak slovenskú petíciu v Liptovskom Mikuláši spísalo len niekoľko desiatok predstaviteľov slovenskej inteligencie.
Veľká časť slovenského obyvateľstva v horných regiónoch historického Uhorského štátu (t.j. na dnešnom území Slovenska), ale aj v regiónoch v dunajskej kotline podporovala revolučné snahy vlády, a zrušenie poddanstva. Ich sympatie dokazuje aj fakt, že v maďarských vojskách slúžilo okolo 20-30 000 slovenských dobrovoľníkov.
Odporcovia maďarskej vlády boli v tom čase úzka skupina slovenskej inteligencie, ktorá sa však medzi slovenským ľudom stretla ohľadom národnostnej otázky hlavne s ľahostajnosťou. Maďarská vláda preto nepokladala slovenské hnutie za nebezpečné (napr. oproti srbským, chorvátskym, či rumunským snahám), ako ani jeho predstaviteľov (Štúr, Hurban, Hodža).
Nepochopenie, s ktorou sa stretla slovenská skupina u maďarskej vlády spôsobili, že slovenskí predstavitelia zavrhli myšlienku o dohodu s Maďarmi. Tak sa v roku 1848 cesty slovenského a maďarského národného hnutia rozdelili, a predstavitelia slovenského hnutia začali čoraz viac zdôrazňovať protimaďarské stanovisko.
Slovenské hnutie však malo už od začiatku skôr jazykový a kultúrny charakter ako vojenský. Aj osoba samotného Štúra sa spája skôr s jeho jazykovou a spisovateľskou činnosťou. Napriek tomu sa Ľudovít Štúr stal romantickým hrdinom, ktorý bojoval sa svoj národ, a tak sa stal najdôležitejšou osobnosťou slovenských dejín. V slovenskej historiografii sa neskôr jeho osobnosť objavuje ako protiklad maďarských hrdinov.
Záver
Pri interpretácii udalostí rokov 1848-49 v slovenskej historiografii sa často nespomenie fakt, že slovenské národné hnutie v tom období nenašlo veľa podporovateľov zo strany slovenského ľudu. Toto si uvedomoval v tom čase aj samotný Štúr. Napriek tomu slovenská historiografia hlása, že hnutie Štúrovcov boli celonárodné. V skutočnosti však v slovenskej spoločnosti v tom čase dominovala tradičná národná identita hungarus.
Je zaujímavé, že z 900 rokov spolužitia sa v slovenskom vedomí udržali jedine udalosti, ktoré hovoria o maďarizácii a asimilačných snahách maďarskej vlády. Tento pohľad sa odzrkadľuje v celej slovenskej interpretácii dejín v Uhorskom štáte.
Tým že slovenská historiografia vníma dejiny predovšetkým z národného hľadiska, hodnotí pozitívne len tie udalosti, ktoré sa pričinili o vytvorenie samostatného slovenského štátu. V prípade slovenskej interpretácie udalostí rokov 1848 sa najväčším problémom stávajú nasledovné fakty:
- posúvanie hungarus identity slovenského ľudu do úzadia
- zúženie revolúcie a boja o nezávislosť v rokoch 1848-49 len na konflikty medzi národmi
- relativizácia výsledkov boja za nezávislosť
- vynechanie udalostí z 15. marca a úlohy Bratislavy počas revolúcie
- zobrazenie slovenského národného hnutia ako celonárodnej akcie
- vynechanie informácie, že v revolučných maďarských vojskách bojovali aj Slováci (učebnice v tomto prípade používajú pojem „maďarská armáda” namiesto dovtedy používaného „uhorská armáda”, tým chcú evokovať, že armáda mala etnický charakter, a nepodávajú informácie o tom, že v nich bojovali Slováci, Nemci a iné národy)
Spracovala: Anita Radi
Zdroj: Éva Petrás: 1848 megítélése a szlovák és a magyar történetírásban
FOTO: wikipedia.org
