Rudolf Chmel: „Staré dobré slovenské stereotypy osudne ožili.“

Rudolf Chmel

Kto sa odhodlá skúmať slovensko-maďarské vzťahy, hoci len z literárneho hľadiska, pichne do osieho hniezda. Maďarská relácia je totiž jedným z dôležitých prvkov vzniku a vývoja slovenskej národnej identity. Je zaťažená nielen faktmi, ale aj emóciami a ideológiami. V marci roku 2009 získal cenu Dobré susedstvo a porozumenie (maď. Jószomszédságért és megértésért) za slovenskú stranu literárny historik a hungarológ Rudolf Chmel, ktorý sa zaoberá práve touto citlivou témou.

Od konca 60. rokov sa aktívne zúčastňujete za slovenskú stranu na tom, aby sa medzi dvomi národmi uskutočnil akýsi kultúrny dialóg. Vo svojich vedeckých prácach ste zmapovali slovensko-maďarské literárne vzťahy, organizovali ste slovenské vydanie diel klasikov maďarskej literatúry, prijali ste ako editor vo vydavateľstve Kalligram a ako šéfredaktor časopisu Os sprostredkovanie kultúrnych dejín Strednej Európy, toto všetko ste reprezentovali ako verejný činiteľ, minister kultúry, ba dokonca ako veľvyslanec Československa v Budapešti.

Pri retrospektívnom pohľade na moju takmer polstoročnú prácu, uskutočnenú v najrozmanitejších sférach (ako literárny historik, spisovateľ, diplomat, politik, vo verejnom živote a v civilných organizáciách), nemám pocit spokojnosti pri pohľade na slovensko-maďarské vzťahy. Práve naopak. Ich vývoj, hlavne v posledných dvoch demokratických desaťročiach spečatil taký postoj, ktorý nemá veľa spoločného s racionalitou. Tento postoj je vybudovaný na vášňach, predsudkoch a traumách, teda na iracionálnych prvkoch, ako aj na deformovaných a históriu deformujúcich názoroch. Kultúrnosť v nich zas chýba. Dialóg vymenila konfrontujúca, ba dokonca konfliktná politická rétorika, ktorá má za cieľ odvrátiť pozornosť spoločnosti od dôležitejších tém. Mám pocit, že po tom, ako sa na Slovensku do vlády dostali národniari, dostali sme sa na vrchol súťaže o vavrínový veniec nacionalizmu. Avšak v tomto smere by sa aj Maďari mohli pozrieť do hĺbky svojho svedomia.

Bola vv oblasti, ktorá je taká citlivá a zaťažená ideológiou, šanca na objektívny literárnovedecký výskum?

Do výskumu slovensko-maďarských literárnych vzťahov som sa pustil v polovici 60. rokov. Práve v tom období sa začala u nás akási liberalizácia. To znamenalo v literárnej vede oživenie tradícií českého a slovenského štrukturalizmu, a tak posunutie ideológie do úzadia a vyzdvihnutie vnútorných literárnych hľadísk. Odrazenie politického vplyvu umožňoval teda len prísny vedecký prístup. Keď som v decembri roku 1967 obhajoval svoju dizertačnú prácu zaoberajúcu sa slovensko-maďarskými vzťahmi, i ja sám som položil štrukturalistickú tradíciu na novo prehodnotené vedecké základy. V tomto som videl bezpečnosť toho, aby sa to, čo som napísal, nedalo ideologicky použiť a zneužiť. Táto práca bola mimochodom neskôr aj dostupná v knižnej podobe, v roku 1980 aj v maďarskom preklade s názvom Két irodalom kapcsolatai (slov. Vzťahy dvoch literatúr). Počas výskumu sa aj pri najväčšej snahe nedajú úplne obísť spoločensko-politické hľadiská. Otázkou je ich pomer v interpretácii. Vo svojej vtedajšej koncepcii som preto kládol dôraz na literatúru, alebo na tzv. dvojitú literatúru, teda na osobitú formu slovensko-maďarských vzťahov.

Rudolf Chmel sa narodil 11. februára 1939 v Plzni (Česká republika). Vyštúdoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1956 – 1961). Je literárnym vedcom, významným hungaristom, ktorý sa počas dlhodobého výskumného procesu vypracoval na jedného z najvýznamnejších odborníkov na slovensko-maďarské vzťahy. Jeho literárnohistorické práce Literatúry v kontaktoch a Paralely a konfrontácie objektívne analyzujú zložitú problematiku vzájomných vzťahov na rozličných úrovniach a sú akceptované tak na slovenskej, ako aj na maďarskej strane. Autor nimi položil pevný základ na ďalšie bádanie, ktoré sa už nebude môcť vrátiť k nepodloženým predsudkom a averziám. Monografie materiálovo dopĺňa antológia dokumentárnych textov z 19. a 20. storočia Literárne vzťahy slovensko-maďarské, ako aj subjektívne ladená kniha memoárov a esejí Moja maďarská otázka.

V tej dobe bola oveľa rozšírenejšia koncepcia, ktorá sa od tejto značne odlišovala.

Keď v roku 1965 uviedol Vladimír Mináč, spájateľ komunistickej a národnej ideológie, svoju esej v najčítanejšom literárnom týždenníku Kultúrny život, staré dobré slovenské stereotypy osudovo ožili. Mináč v publikovanej eseji uvádza slovenskú identitu v protiklade s Maďarmi a pokladá ho za výsledok boja riadeného mytologickou nenávisťou. Treba však zdôrazniť, že Mináč nevymyslel týmto nič nového. Tento stereotyp bol totiž známy už od čias národného buditeľa Ľudovíta Štúra po ľavicového intelektuála Clementisa, teda počas celého vývoja slovenskej politiky 19. a 20. storočia. Mináč toto len veľmi výstižne a expresívne, ba čo viac, vášnivo uviedol do takej podoby, v akej sa do dnešných časov recykluje. Ja som síce na esej Mináča napísal jeden debatný článok, ale to bolo vlastne všetko. Mináčova predstava bola všeobecne prijatá, čo poukázalo predovšetkým na jednu vec: kedykoľvek sa Slováci pokúsili osamostatniť sa od Čechov, nasledoval ostrý útok na Maďarov. Stalo sa to tak v rokoch 1840, keď sa Štúr oddelil od Čechov. Alebo v rokoch 1939 či 1993, keď oddelenie sa od Čechov nebolo nijako zvlášť bolestné, ale zakaždým ho nasledovala silná dramatizácia vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi, ako aj medzi Slovenskom a Maďarskom.

V jednej svojej štúdii, ktorá sa nachádza aj v zbierke štúdií v maďarskom jazyku s názvom Egy érzelmes (közép-)európai (slov. Sentimentálny Stredo-Európan) hovoríte o tom, že stereotypy voči Maďarom pochádzajú vo veľkej miere z literatúry, alebo sú rozdúchavané a tradované cez literatúru.

V slovenskej literatúre 19. a 20. storočia sa samozrejme dá nájsť veľa príkladov na stereotypy voči Maďarom, a prirodzene hlavne negatívne príklady. Odbočil by som teraz od vymenovania týchto príkladov, keďže maďarskí čitatelia aj tak nemôžu poznať tieto diela. Tieto stereotypy nesúvisia len s násilnou maďarizáciou, z ktorej mimochodom pochádza stereotyp o ohrozenosti Slovákov, sprostredkovaný slovenskou romantickou literatúrou a publicistikou. Najrozšírenejším stereotypom bolo (živým ešte aj v druhej polovici 20. storočia), že Maďari sú panský národ, kým Slováci sú poddaní a chudoba. Toto pochádza z rurálnejšieho („rurálny“ znamená vidiecky, dedinský, sedliacky – pozn. red.) charakteru slovenskej literatúry, kde chýbal mestský prvok známy z českej či maďarskej literatúry.

Samozrejme literatúra hrala rolu nielen v zachovaní stereotypov a v snahe postaviť do opozície dve strany, ale aj v ich priblížení sa a spoznaní sa.

Je fakt, že snaha o postavenie týchto dvoch strán do opozície dospela v oficiálnych slovenských kruhoch až k programovému odmietnutiu maďarskej literatúry, ako aj prekladov z maďarskej literatúry (druhá vec je, že Slováci väčšinou čítali maďarskú literatúru v origináli). Síce neskôr v tomto prístupe urobili zlom niekoľkí básnici, z obdobia realizmu by som spomenul najznámejšieho Hviezdoslava, alebo z generácie medzi dvomi svetovými vojnami Štefana Krčméryho, Emila Boleslava Lukáča, Jána Smreka, Valentína Beniaka. Všetci boli vynikajúcimi básnikmi, ktorí navštevovali maďarské školy. Prijatie maďarskej literatúry sa aj v tom čase dialo často cez politicko-národný filter. Z neskorších generácií pokračoval v tejto pozitívnej tradícii už len osamelý entuziasta Vojtech Kondrót, ktorý prekladal maďarskú poéziu, a Karol Wlachovský, ktorý prekladal maďarskú prózu. Osobitú kapitolu slovensko-maďarských vzťahov tvorí už viac ako desaťročie činnosť vydavateľstva Kalligram (maď. Kalligram Kiadó). Vydavateľstvo uvádza slovenskú literatúru v maďarskom a maďarskú literatúru v slovenskom preklade, mimoriadne reprezentatívne, a v tomto ohľade si zaslúži zvláštnu pozornosť. Keď sa niekedy napíše história tisícročného vzťahu Maďarov a Slovákov, Kalligram bezpochyby v nej zaujme úctyhodné miesto. V tomto zmysle teda literatúra, napriek našim všetkým pochybnostiam, zaujíma dôležitú rolu v slovensko-maďarských vzťahoch. I keď jej vplyv na spoločnosť, nedajbože na politickú elitu je skôr len minimálna.

Preložené z originálu: Görözdi Judit: „A jó öreg szlovák sztereotípiák végzetesen újraéledtek“ (rozhovor s Rudolfom Chmelom) 26. 03. 2009.

FOTO: ujszo.sk