„Svoju prácu, manželku môžeš zanedbať: prešporské korzo nie!…“


Slávne prešporské korzo bol kedysi skutočne živé. Na základe úryvkov z dobových maďarských novín uvádzame príbeh slávneho miesta stretávok dnešnej Bratislavy (historického Prešporka) – jeho zlatý vek ako aj úpadok, ktorý prišiel v povojnovom období.

Slovo „korzo“ znamenalo pôvodne beh či pretekársku dráhu, súčasne však sa týmto slovom označovala aj promenáda vyzdobených hintovov. Neskôr sa jeho význam rozšíril a slovom korzo začali označovať také ulice či cesty v mestách, ktoré boli miestami denných stretávok.

Korzo teda v minulosti označovalo vždy niečo slávnostné. Počnúc od slávnych svetových metropol až po posledné malomestečko všade sa slovom korzo označovali ich najkrajšie cesty či ulice. Dámy si na korzo ponechávali svoje najkrajšie šaty vyrobené podľa najnovšej módy, majstrovské diela klobúkových salónov, ako aj najlepšie voňavky vtedajších výrobcov parfumov.

Práve na korze sa stretávali urodzení páni a dámy, a počas prechádzok – tzv. „korzovania“ sa rozprávali. „Keď sa človek zamieša do krásneho a hlučného davu korza, neuvedomene sa začne cítiť dobre a jeho estetické zmysly nachádzajú uspokojenie“ – píše Híradó v roku 1922.

Nebolo tomu inak ani v Bratislave. Prešporské korzo bol akýmsi bezstropovým salónom, kde sa zhromaždili všetci tí, ktorých daný prešporský obyvateľ poznal, miloval, nenávidel či ktorému závidel.

Aké bolo kedysi prešporské korzo?

Prešporské korzo je jedným z najmilších špecialít mesta, bez ktorého presne tak nemôžeme porozumieť Prešporku, ako nevieme pochopiť Rím bez jeho fóra, Atény bez agory a Paríž bez boulevard-u” – píše jeden z dobových novín o slávnom prešporskom korze (1909).

A naozaj. Čo je krásne, dobré, aké bohatstvo, chudoba, umenie, klebety, vkus či nevkus je v jednom meste, to všetko vyviera na určité miesto, ktorými boli práve korzá. Na základe korza sa dal posúdiť aj spoločenský život či kultúrna úroveň daného mesta, aj preto prešporáci venovali osobitú pozornosť na výzor svojho korza ako aj na pomery, ktoré tam panovali.

Ktoré mesto má veľké korzo, tam je aj veľa krásnych dám. Kde je veľa krásnych dám, tam je veľká aj márnomyseľnosť. Márnomyseľnosť plodí veľké flancovanie (flancovať/flancuje- chová sa, oblieka sa okázalo, výstredne, veľkopansky, strúha parádu), a veľa krásnych žien, márnomyseľnosť a flancovanie spoločne vytvárajú veľa-veľa dobrodružstiev. Nuž, toto všetko nájdeme v Prešporku” – píše Nyugatmagyarországi Híradó v roku 1909.

Kde však presne prebiehalo korzovanie v Prešporku? Prešporská promenáda nebola okrúhla promenáda. V tom čase sa slovom „korzovanie” označovali prechádzky po Michalskej bráne, bývalej Deákovej ulici, Rybárskej bráne a po promenáde (sétatér). Korzovanie v Prešporku prebiehalo buď medzi 18. a 19. hodinou večer, ale predovšetkým v nedeľu doobeda medzi 11. a 12. hodinou. V tom čase sa na korze zhromaždila urodzená spoločnosť. Dámy a páni promenádovali ulicami vo svojich najkrajších šatách, akoby sa chystali na ples.

Bola to naozajstná urodzená spoločnosť, lebo ako poznamenali aj dobové noviny: v Prešporku môžu korzovať len skutočne majetní a dobre situovaní ľudia! Korzo totiž malo hrozné ústa, a beda tomu, u koho si všimnú, že nemá patričnú úctu voči korzo-kultu. Kto sa na prešporské prechádzky neoblieka dosť často a patrične krásne! – čítame.

Dobové noviny poukazujú na to, že aj keď bolo prešporské korzo dosť veľké, ale keďže išlo o malomesto, tak sa každý navzájom poznal, a každý všetko videl a počul. Súčasne sa vtipne poznamenáva, že v tom čase žila taká spoločnosť v Bratislave, pre ktorú boli dôležitejšími a vzácnejšími zásnuby v jednej z prešporských ulíc, než hocijaká iná veľkolepá udalosť, literárne či umelecké podujatie.

Práve z tohto dôvodu bolo pre vtedajších prešporákov mimoriadne dôležité každý deň absolvovať povinné korzovanie, aby boli dostatočne informovaní o aktuálnych udalostiach a najnovších klebetách. „Vlastne to korzo je vskutku nepríjemná a hnusná vec, a že aj napriek tomu na ňom každý tak lipne má dve príčiny: márnomyseľnosť a nuda” – píše sa v jednom z novín. Podľa autora menovaného článku každý malomešťan, vrátane prešporákov, cíti nutkanie na to, aby celému publiku predviedol svoje nové šaty, nápadníka, či hocičo iné, ktorým sa môže popýšiť.

„Pri korzovaní teda nie je dôležitá prechádzka, nie pohyb, či čerstvý vzduch, ale práca očí. Na korzo vyjde každý, kto si niečo o sebe myslí, a má najmenšiu nádej na to, že sa na neho pozrú a všimnú si ho” – píše jeden z autorov. Zároveň vtipne poznamenáva, že hoci prešporáci často zdôrazňujú, aké hnusné je to korzo, no napriek tomu tam denno-denne špacírujú.

Pre miestnych sa teda korzovanie stalo priam nevyhnutnosťou. Bolo hriechom hoci len raz vynechať túto prechádzku: „Len čo zaostaneš odtiaľ, vzniká problém, lebo začnú klebety: Kde si? Kade chodíš? A preto len navštevuj korzo verne a presne. Svoje zdravie, prácu či manželku môžeš zanedbať: korzo nie!” – píšu noviny.

V tom čase panovala na prešporskom korze živosť, veselý smiech, rozkvitnuté ženské tváre a uniformy. Súčasne sa dali obdivovať prekrásne módne kreácie vynikajúcich krajčírov.

Práve na korze sme mohli uvidieť mladíka, ktorý ešte pred pár týždňami sa pripravoval na maturity, no teraz tu stojí už ako študent právnickej akadémie. Sebavedomý, v elegantnom oblečení pozoruje prešporské krásky. Ktorý sa predtým začervenal, keď uvidel neznámu slečnu, no teraz už vie aj to, akým úsmevom treba pozrieť na dámy a akým dôrazom má povedať: „csinos, csákugyán csinos!” (slov. pôvabná, ozaj pôvabná!).

Tu dievča so sviežimi červenými lícami promenáduje s vojenským dôstojníkom, tam mladá pani v peknom klobúku sa prechádza s manželom. Za nimi manželia s dvomi krásnymi dcérami. A prechádzajúci dav sa díva, kritizuje a prebieha veľká konverzácia – také bolo kedysi prešporské korzo!

Korzo sa stáva centrom skazenej spoločnosti

Atmosféra prešporského korza sa v povojnovom období značne zmenila. V roku 1922 sa v jedných z dobových novín dočítame, že prešporské korzo sa už dlho nevyznačuje tou slávnostnou atmosférou, akou kedysi. Spomenie sa medzi inými poľutovaniahodný obraz vtedajšieho korza ako aj veľké davy ľudí tlačiacich sa v uliciach, ktorých správanie určite nepoteší estetické zmysly návštevníka.

Ak sa pozrieme na prešporské korzo, vidíme všetko, akurát slávnostnú atmosféru nie. Ak pomyslíme na korzo pozdĺž Rybárskej brány, Deákovej ulice, či cez najužšie prešporské ulice, budeme doslova vystrašení. O móde, o krásnych toaletách dám, parfémoch či hintovoch zdobených kvetmi prirodzene nemôžeme ani snívať. Darmo by sme hľadali aj stretávku urodzenej spoločnosti. Miesto toho tu máme tlačenice a drganice nezrelých detí, skazených koketiek z predmestia, prostitútok a dotieravých grázlov” – sťažuje sa autor novín Híradó (1922).

Podľa Híradó sa v tom čase korzovali v prešporských uliciach takí ľudia, ktorí úplne pošliapali pravidlá slušnosti, a nerešpektovali ani len základy spoločenského správania sa. Noví prešporskí promenádujúci sa napríklad nemali ani len tušenie o tom, že „je zakázané pľúvať na zem“, že stravovanie sa nemusí nevyhnutne vykonávať na korze a na milostné hrátky sa nájdu aj vhodnejšie miesta než podbrány korza. Zároveň, že tlačenie sa a drganie nepatrí na korzo, ako ani scény žiarlivosti, bitky či lapačky.

Mnohí sa sťažujú aj na to, že niektorí si dovolia prísť na korzo už aj v špinavých a mokrých šatách, čo predtým bolo nepredstaviteľné. Pred vojnou prebiehalo príjemné a pekné korzovanie v Prešporku, kde sa stretla skutočná smotánka mesta a okolia.

V tom čase sa na korze mohol návštevník priučiť len pekným a dobrým veciam. Bolo zvykom nariadeniami vykázať všetko to, čo sa na korzo nehodilo a porušovalo jeho pravidlá. Učitelia na školách vo vtedajšej Bratislave prísne zakazovali svojim nezrelým žiakom, aby sa na korze ukazovali. Súčasne aj vojenské veliteľstvo prísne zakazovalo svojim vojakom, aby špacírovali po uliciach korza. Prostitútky si zas mali nájsť iné miesto pre zháňanie zákazníkov.

V povojnovom období sa však na prešporskom korze v takej miere rozšírila skazenosť, že podľa spravodajcu jedných dobových novín je lepšie skôr zaklamať, že v Prešporku ani nie je korzo, než aby sme sa mali za neho hanbiť.

Preložené z originálu: Anita Radi: „A hivatalodat, feleségedet elhanyagolhatod: a pozsonyi korzót nem!…