Každý národ má svojho romanticky vysnívaného a idealizovaného hrdinu, hrdinu, ktorý pomáha slabým a chudobným, potrestá lakomých a zlých, a sám sa stane vyvrheľom spoločnosti, žije opustený, sám proti všetkým a všetkému. Či je to vymyslený hrdina Robin Hood, či je to Jánošík alebo jeden z najslávnejších maďarských beťárov Sándor Rózsa. Okrem spomínaných atribútov hrdinského života majú ešte niečo spoločné: podľa spoločenských zákonov a historických faktov boli takisto len ľudia, a čo je ešte horšie, zbojníci, lupiči, a možno aj mnohonásobný vrahovia. Ale vďaka legendám sa pomaly zabudlo na ich ohavné skutky, a dnes ich ľudia oslavujú ako národných hrdinov. No nie je to romantické?
Beťár ako životný štýl?
Ty si ale beťár! – povieme, keď niekto niečo vyvedie. Ale kto je ten beťár? Slovo pochádza z perzského slovníka zo slova bekiar, bikiar, v Európe ho používali prichádzajúci Turci počas osmanskej invázie. Pôvodne označuje mladého, nespratného šuhaja, ale Turci takto volali posmešne aj kresťanských zlodejov, zloduchov. Práve preto sa udomácnilo toto pomenovanie v Uhorsku, kde okrem Turkov sa bojovalo aj proti Habsburgovcom. Rákócziho vojská potrebovali nespratných mladých šuhajov, ktorý po neúspešnom povstaní a bojov zostali mimo zákon, a boli nútení žiť podľa vlastných možností, proti zákonom a kradnúť, ba aj vraždiť.
Ale zlatá éra beťárov a beťárskeho sveta, presnejšie „systému“ v Uhorsku nastala po druhej polovici 19. storočia, po neúspešnej revolúcii z roku 1848-49. Nastolený rakúsky žandársky systém prenasledoval každého, kto sa zúčastnil revolúcie, takže väčšina mladých chlapcov sa dala na cestu, a na neľahký, ale dobrodružný život beťárov.
Preto som použil výraz systém, lebo aj beťári mali vypracovanú vlastnú taktiku, systém fungovania, ba aj hierarchiu.
Beťári vždy dbali na to, aby si ich nemýlili s obyčajnými zloduchmi, so zlodejmi alebo vrahmi. Dbali na svoju povesť, a sami ho vytvárali a pestovali, vytvorili si svoju beťársku hierarchiu a obraz o spravodlivom beťárovi. Odvtedy sa používa v maďarčine aj výraz beťárska česť (betyárbecsület). Najslávnejšími beťármi boli beťári na koňoch (lovasbetyár). Táto kasta bola najvyššia. Okolo jedného, dvoch sa zhromaždili ostatní, ktorým ten rozkazoval a bol ich vodcom. Takýto beťári boli Sándor Rózsa, Bandi Angyal, Marci Zöld alebo aj Jóska Sobri.
Áno, aj známi zbojník Jóska Sobri, druhý najslávnejší beťár Uhorska (umrel ako 27 ročný), ktorý aj napriek tomu, že úradoval v horách, v lesoch a v župách Zadunajska (Vas, Zala, Győr), kde ani koňa nepotreboval, a podľa prameňov, ani nesedel na koni, lebo nevedel jazdiť. Ale dejiny a ľudová predstavivosť ho zaradili do kasty beťárov na koni.
Potom boli beťári-zbehovia (futóbetyár). Väčšinou to boli osoby, ktorých prenasledovali žandári a úrady, mladí chlapci, ktorí museli utiecť z domu, a boli v stálom pohybe, žili z podpory a z láskavosti obyčajných ľudí. Nemali presne určené miesta svojho pôsobenia, ako napríklad spomínaní beťári na koňoch, ale žili ako beťári, podľa zákonov však ešte mali šancu zaradiť sa do spoločnosti. Najviac bolo obyčajných beťárov (közönséges betyár), ktorí neboli ani slávni, ani známi, nepotrebovali publicitu, aby mohli žiť svoj vlastný beťársky život. Uživiť sa s pomocou obyčajných ľudí, pomáhať im, ako sa pomáha navzájom pri spolužití vyhnanca a domáceho obyvateľstva. Puto mali silné: odpor proti moci, proti útlaku, proti žandárom a zložkám zákona. Beťárstvo sa úzko spája s pastierskym životom a vôbec, s dedinským životom. Mestá a mešťanov nijak neohrozovali beťári, okrem prípadov, keď prepadli nejaký cestovný koč a olúpili občanov. Žili slobodne na územiach pusty Alföld alebo v lesoch pohoria Bakony a Mátra. Aj beťársky život, aj príbehy a celá beťárska romantika žije ďalej v ľudových tradíciach a slovesnosti, a stala sa súčasťou národného folklóru.
Najslávnejší beťár – realita
Najchýrnejší z maďarských zbojníkov Sándor Rózsa sa narodil v juhomaďarskom Szegede v roku 1813. Pravdou je, že pochádzal z chudobnej rodiny, otca mu v detstve zabili za opakovanú krádež koní, matku zavraždil zbojník, proti ktorému vypovedala. Sándora odsúdili prvý raz ako 23-ročného za krádež dvoch kráv. Dostal dva roky, ale po desiatich mesiacoch utiekol z väzenia. Stal sa beťárom-zbehom. Väčšinou pôsobil na Alfölde a v okolí Szegedína, kradol dobytok, vykrádal panstvá. Úspešne pôsobil ako beťár až do vypuknutia revolúcie v roku 1848.
Rózsa a jeho spoločníci, približne 150 chlapov a chlapcov sa pripojili k maďarskej armáde. Vytvorili zvláštny oddiel ľahkej jazdy. Bojovali ako beťári, vo vlastnom pastierskom oblečení a protivníka desili okrem pušiek aj tradičnými zbraňami: valaškou a dlhým bičom. Kvôli nezvládnuteľnosti a krutosti beťárov (v novembri 1848 vyrabovali dedinu Ezeres a zabili niekoľko občanov) ich oddiel rozpustili.
Sándor sa usadil v jednej dedine, oženil sa, živil sa ako pastier koní. Po porážke revolúcie niektorých beťárov prenasledovali, aj uväznili. Aj Rózsa mal skončiť v žalári, pri zatykaní zabil dvoch vojakov. Ušiel na pustu, tam sa skrýval. Na jeho hlavu vypísali obrovskú odmenu (až 10 tisíc strieborných forintov), a nakoniec ho dolapili. V Budíne ho odsúdili na smrť, ale nakoniec na tlak verejnosti mu zmenili trest na doživotné väzenie. Amnestiu dostal až po politickom vyrovnaní v roku 1867. Chcel sa vrátiť k poctivému životu, žiadal aj o úrad mestského pandúra, ale nepochodil, a nakoniec sa vrátil k beťárstvu.
V roku 1868 uskutočnil prvú vlakovú lúpež v Uhorsku, prepadli vlak a ukradli cennosti cestujúcich. Táto metóda sa im zapáčila, naďalej prepadávali poštové a cestovné koče, vlaky. Pri jednom prepade, kde sa snažili uskutočniť lúpež vykoľajením vlaku, ho zranili a uväznili. Dostal vyše 20 rokov ťažkého žaláru, ale ušiel z väzenia. Vtedy sa už aj úrady rozhodli skoncovať s beťármi. Pripravili rozsiahle prenasledovanie, pozvali aj krutého kráľovského komisára, vládneho zmocnenca Gedeona Rádayho, ktorý vyčistil okolie Segedína od beťárov, a v roku 1878 uväznil aj Rózsu. Rózsu opäť odsúdili na smrť. Vtedy už bol ťažko chorý, a trest mu zmenili na doživotie. Zomrel na tuberkulózu vo väznici v dnešnej Gherle v Rumunsku.
Sándor Rózsa – legendárny beťár ľudu
Postavu beťárov v maďarskom folklóre, ale aj v romantickej literatúre 19. storočia nájdeme nielen v idealizovanej, ale až v mytologicko-rozprávkovej podobe. Romantická predstava revolúciou a potom rakúskymi represáliami skúšaného ľudu povýšila týchto zbehov na rytierov sŕdc a práva utláčaných.
Idealizácia v ľudovej kultúre prinášala nové umelecké, folkloristické diela, a to najmä v ľudových pesničkách, baladách a rozprávkach. V maďarskej ľudovej tvorbe nájdeme nielen pesničky o beťároch a zbehoch, ale aj samotné beťárske balady a piesne, ktoré opisujú svet a život beťárov. Romantický obraz nič nerobiaceho beťára, ktorý sedí v čárde a popíja víno, a obklopujú ho pekné devy inšpiroval aj spisovateľov ako Zsigmond Móricz, Mór Jókai alebo Gyula Krúdy.
O Sándorovi Rózsovi existuje legiend ako maku, príbehov od jeho narodenia až po smrť.
Podľa legiend bol jeho osud predurčený okolnosťami jeho narodenia: prišiel na svet uprostred veľkej búrky, a rozkopal svoju kolísku. Podľa ďalšej legendy ho guľka nikdy netrafila (v skutočnosti bol viackrát postrelený), lebo bol dieťaťom šťasteny, narodil sa v čepčeku.
Rózsov obraz národného hrdinu, ktorý bojoval za slobodu sa v očiach obyčajného ľudu už navždy spája s povesťou o tom, že na zavolanie Lajosa Kossutha sa okamžite vydal do boja.
Ďalšia povesť hovorí o tom, že Rózsa mal aj svojich anjelov strážnych. Keď ho zradila žena a dcéra majiteľa usadlosti, a Sándora chytili žandári, ako trest za túto zradu anjeli zariadili, aby žena oslepla, a jej dcéra zomrela.
Legenda o tom, ako nesmierne miloval svojho koňa, ktorý mu pomáhal pri útekoch, a preto sa mohol dlho skrývať hovorí aj o tom, že kôň mal podkovy na nohách obrátene, aby zmiatol svojich prenasledovateľov.
Stopy doby
Legendy sú však len legendami, a realita je iná. Nie je síce taká pekná, ako by sme chceli, a práve preto vytvárame ideály, hrdinov, a obdivujeme ich aj napriek ich chybám. Možno maďarský „Robin Hood“ umrel zostarnutý, chorý v base, kde šil ponožky ( a to je realita), ale v srdciach ľudu žije dodnes ako fúzatý, švárny šuhaj na koni s neodmysliteľným klobúkom na hlave a bičom v rukách. Okrem slávneho maďarského televízneho seriálu z roku 1971 (réžia: Miklós Szinetár) jeho postavu použili aj českí filmári v miniseriáli Slavné historky zbojnícke z roku 1985. Okrem neho venovali jeden diel aj už spomínanému druhému najväčšiemu beťárovi, Jóskovi Sobrimu.
Kossár
