Trianon: Čo sa presne stalo 4. júna 1920?

Veľmoci vyznačujú trianonské hranice

„V dnešný deň nastal pre Maďarsko historický bod zlomu. Dnes sa podpíše tá mierová zmluva, ktorá vypovedá o rozdrobení nášho tisícročného štátu“ – s týmito slovami otvoril 4. júna 1920 (v deň podpísania Trianonskej mierovej zmluvy) svoj príhovor vtedajší predseda maďarského parlamentu István Rakovszky. Odvtedy zámok Trianon v Paríži pozná každý Maďar a po začutí slova „Trianon“ si Maďari spomenú nielen na menovanú mierovú zmluvu, ktorá ukončila 1. svetovú vojnu, ale aj následný trpký osud Maďarov. Napriek tomu, že hranice Maďarska neboli definované na tom mieste, avšak práve v tomto zámku došlo k vzájomnému podpísaniu mierovej zmluvy, čím Maďarsko uzavrelo mier s vojnovými nepriateľmi a oficiálne uznalo nové hranice.

V súčasnosti môžeme veľa počuť a prečítať si rôzne analýzy a výskumy o príčinách Trianonskej mierovej zmluvy, o jej následkoch a vplyvoch. O tom však už padne menej slov, čo sa vlastne v skutočnosti stalo v spomínaný deň. V nasledujúcich častiach podrobne predstavíme udalosti zo 4. júna 1920 na zámku vo Versailles. Čo sa presne udialo v tento čas v Paríži, respektíve v Budapešti, a ako bežný človek v krajine prežíval túto pre Maďarov šokujúcu udalosť.

Odkiaľ pochádza označenie „Trianon”?

Ako prvé treba spomenúť fakt, že miesto podpísania Trianonskej mierovej zmluvy sa v mnohých príručkách, publikáciách, ale aj v samotných dejepisných učebniciach udáva dodnes mylne. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (prezývaný „Kráľ Slnko“), iniciátor stavebného komplexu Versailles, vydal rozkaz na stavbu menšieho zámku s názvom „Porcelánový Trianon“, ktorý mal byť umiestnený do parku. Názov dostal zámok po maličkej dedine Triarnum, ktorá bola kvôli plánovaným stavebným prácam presťahovaná. Stavba začala v roku 1670, avšak kvôli rozmarom absolutistického kráľa sa plány zmenili: vynikajúci dvorný inžinier, Jules Hardouin-Mansart, tak v roku 1687 odovzdal už zámok obkladaný ružovým mramorom. Zámok sa odvtedy premenoval na Veľký Trianon (Grand Trianon), avšak kvôli svojmu vzhľadu sa označoval aj ako „Mramorový Trianon”.

Budova bola obľúbenou letnou rezidenciou kráľa Ľudovíta XIV. Neskôr sa stalo sídlom Madame de Maintenon (pôvodným menom Françoise d’Aubigné, manželka Paula Scarrona), ktorá bola milenkou panovníka. Za čias vlády Ľudovíta XV. (1715-1774) bol už zámok kráľovniným sídlom, a tak dal panovník postaviť len o niekoľko metrov ďalej nový zámok tzv. Malý Trianon (Petit Trianon), kde sídlila jeho milenka grófka Madame du Barry. Tento zámok nemá nič spoločné s podpísaním Trianonskej mierovej zmluvy.

Veľký Trianon, ktorý bol postupne zväčšovaný, však nasledujúci panovníci zanedbávali, počas francúzskej revolúcie ho dokonca aj vylúpili. Cisár Napoleon ho nechal zreštaurovať a určitý čas v ňom aj býval. Napokon ale koaličná armáda, ktorá vstúpila do Paríža, opäť značne spustošila budovu. Zámok bol využívaný od roku 1913 na rôzne štátne audiencie, vtedy si však ešte nikto nemyslel, že sa raz stane miestom osudových rozhodnutí.

4. jún 1920. Udalosti vo Versailles

Jeden z nepretržitej výmeny nôt medzi maďarskou a francúzskou vládou, ktorú poslal 22. mája 1920 premiér francúzskej vlády Alexandre Millerand (francúzsky socialistický politik, ktorý v januári 1920 nasledoval Clemenceaua) do Budapešti, určil za dátum podpisu mierovej zmluvy 4. jún 1920, za miesto zas stanovil Versailles. Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles, ostatné porazené štáty dostali pozvanie do iných parížskych predmestí.

Vtedajšia maďarská vláda vedená Sándorom Simonyi-Semadamom sa dostala do vážnej dilemy: koho má vyslať do Francúzska? Ktorý maďarský politik prevezme na seba úlohu podpísania takejto zmluvy? Gróf Albert Apponyi by sa bol chopil tejto úlohy, keďže svoje vlastenectvo už preukázal vtedy, keď v januári 1920 predniesol v Paríži svoju preslávenú obrannú reč a tým statočne bránil záujmy maďarského národa. Minister zahraničia, Pál Teleki, však s týmto návrhom nesúhlasil. Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života. Voľba tak padla na Ágosta Benárda (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister). Samotný Pál Teleki nemohol prísť do úvahy, keďže pochádzal zo Sedmohradska.

Maďarská delegácia sa vydala na cestu 31. mája a do Paríža dorazila 3. júna. Medzi členmi delegácie boli aj Iván Praznovszky, gróf István Csáky (neskorší minister zahraničia), diplomati János Wettstein a Arnó Bobrik, respektíve novinári György Ottlik a Albert Barabás. Na železničnej stanici v Paríži ich čakal podplukovník Henry, ktorý ich odprevadil do Hôtel des Réservoirs vo Versailles, kde boli ubytovaní. Pred polrokom boli práve na tomto mieste ubytovaní aj nemeckí delegáti. Následne si vymenili poverovacie listiny a už vtedy sa opečiatkoval jeden exemplár mierovej zmluvy. Druhý deň sa tak podpisovala už len druhá časť dokumentov.

 

Miestnosť Galérie des Cotelle.

Na 4. jún už dala francúzska vláda vyzdobiť jednu z miestností Veľkého Trianonu, ktorá mala slúžiť na podpísanie zmluvy. Išlo o miestnosť pomenovanú ako Galérie des Cotelle, ktorého steny zdobilo čalúnie s kvetinovým motívom a maľby Jeana Cotelleho, po ktorom bola miestnosť aj pomenovaná.

Delegácia pod vedením Benárda dorazila o 16:15. Keď boli odprevadení do príslušnej miestnosti, očakávali ich už tam predstavitelia víťazných veľmocí. Medzi pozvanými boli aj maršal Ferdinand Foch, generál Franchet d’Esperey ako aj grécky kráľ Alexander I. (vláda 1917-1920). Za vrchstolom sedel Alexandre Millerand, vedľa neho francúzski diplomati Maurice Paléologue a Jules Cambon.

Ágost Benárd prichádza s maďarskou delegáciou na zámok Veľký Trianon (4. jún 1920).

Keď ohlásili príchod Maďarov, všetci sa postavili, následne odprevadili členov maďarskej delegácie na ich miesta oproti portugalskej delegácii. Millerand vtedy vystúpil s krátkym príhovorom, kde vyslancov požiadal o podpísanie zmluvy. Najprv podpísali zmluvu Benárd a Drasche-Lazár, ktorý na znak protestu podpísal dohodu postojačky. Po maďarskej delegácii podpísali mierovú zmluvu predstavitelia piatich víťazných veľmocí, následne podľa abecedného poradia ďalšie štáty.

Po skončení 1. svetovej vojny podpísalo tu s Maďarskom mierovú zmluvu 17 štátov, ktoré boli vo vojenskom spore s Rakúsko-Uhorskou monarchiou. Výnimku tvorili Spojené štáty americké, keďže americký prezident Woodrow Wilson odmietol podpísať takúto mierovú dohodu. Neskôr USA uzavreli osobitný mier s Maďarskom.

Celá udalosť trvala asi štvrťhodinu. Podpísanie zmluvy bolo ukončené krátkym prejavom Milleranda, následne ako prví opustili miestnosť maďarskí vyslanci. Veľká časť maďarskej delegácie už v ten deň odcestovala domov.

Čierny piatok

Kým 4. jún 1920 bol v Paríži slnečným dňom, v Budapešti bolo zamračené a daždivé počasie. Mnohí vraveli: Aj nebo smúti spoločne s Maďarskom. V deň podpísania Trianonskej mierovej zmluvy bol na základných a stredných školách, respektíve na úradoch vyhlásený smútok, zástavy boli spustené na pol žrde. Obchody boli zatvorené, otvorili sa jedine predajne potravín. Ľudia ešte vtedy nevedeli presný čas podpisu mierovej zmluvy, a tak sa občania zhromažďovali na smútočný obrad už od rána. Na Námestí hrdinov v Budapešti sa zišli desaťtisíce ľudí odetí v čiernom, mnohí z nich boli maďarskí utečenci spoza hraníc. Na základe toho sa zoskupovali pod tabuľami s označením „Severné Maďarsko”, „Južné Maďarsko”, a „Východné Maďarsko”.

Protesty v Budapešti v roku 1920 proti podpísaniu Trianonskej zmluvy.

Pochod začal ráno o desiatej hodine z ulice Andrássy út a pokračoval cez okolité ulice až smerom k bazilike. Medzitým sa smutným tónom spievala maďarská hymna, Szózat, ako aj známe Kossuthove pesničky. Ľudia skandovali heslá ako „Antanta preč”, či „Spravodlivosť Maďarsku!”.

O desiatej hodine zazvučali všetky zvony v Budapešti, ozvali sa smútočné sirény, električky a autá sa zastavili. V celej krajine sa pozastavil život. Všetci robotníci a úradníci zložili pracovné prostriedky a zahalili sa do tichého smútku. Súdy v ten deň prerušili pojednávania, budapeštianske mestské zhromaždenie vyhlásilo hodinovú prestávku. Po celej krajine sa v tento čas na 5-10 minút zastavili aj vlaky.

Budapešťania sa v tento deň zúčastnili aj modlitebných bohoslužieb v kostoloch. Budapeštianska univerzita zorganizovala omšu vo svojom vlastnom kostole. Kňazi počas príhovorov zdôrazňovali slová ako túžba po živote, vzkriesenie a dôležitosť národného boja.

Pokračovanie nasleduje!

 

Preložené z originálu: Szilveszter Csernus: 1920. június 4.: egy gyásznap krónikája.