V súčasnosti môžeme veľa počuť a prečítať si rôzne analýzy a výskumy o príčinách Trianonskej mierovej zmluvy, o jej následkoch a vplyvoch. O tom však už padne menej slov, čo sa vlastne v skutočnosti stalo v spomínaný deň. V nasledujúcich častiach podrobne predstavíme udalosti zo 4. júna 1920 na zámku vo Versailles. Čo sa presne udialo v tento čas v Paríži, respektíve v Budapešti, a ako bežný človek v krajine prežíval túto udalosť.
Trianon v maďarskom parlamente
Po smútočnej bohoslužbe sa maďarská národná rada zhromaždila v prítomnosti maďarského predsedu vlády Sándora Simonyi-Semadama. Predseda parlamentu, István Rakovszky, overil zápisnicu z predchádzajúceho rokovania a následne predniesol krátky prejav: „Pod tlakom sme podpísali túto takzvanú mierovú dohodu. Ale nikto nemôže byť prinútený ku splneniu nemožného…V tento smútočný deň dôverujme Božej prozreteľnosti, dôverujme húževnatosti nášho národa, ktorý skrze celé jedno tisícročie bol ochranným štítom Európy.“
Predseda parlamentu odkázal takmer 3,5 miliónom Maďarom, ktorí sa ocitli za hranicami nasledovné slová: „Krajinám, ktoré boli od nás odtrhnuté zas odkazujeme: po tisíc rokoch spolužitia sa musíme rozísť, ale nie navždy! Odteraz každá naša myšlienka, tlkot našich sŕdc sa bude vo dne v noci sústreďovať na to, aby sme sa znovu zjednotili v dávnej veľkosti a sláve.” Snáď najkratšia parlamentná schôdzka v maďarskej histórii bola po cca. 10 minútach jednohlasne ukončená.
Maďarské združenia a zväzy po celej krajine uverejňovali povzbudzujúce oznamy. „Vyslanci okupovaných žúp” t.j. podžupani a členovia župných zhromaždení, ktorí utiekli alebo boli vyhnaní z odčlenených území, zorganizovali schôdzu v Pešti. Tu adresovali manifest svetovej verejnosti, v ktorom protestovali voči nespravodlivému mieru a vyzývali na obranu vlasti.
V maďarskej tlači sa o trianonských udalostiach mohli ľudia prvýkrát dočítať len vo večernom denníku. Na bezradnosť jednotlivých maďarských redakcií poukazuje aj fakt, že mnohé udali ako nadpis len dátum podpísania trianonskej zmluvy. Historik Géza Buzinkay, ktorý skúmal dobovú tlač, poukázal na to, že vtedajšie maďarské denníky nezávisle od seba reprezentovali jednotné stanovisko až do takej miery, že keby niekto nepoznal ich politickú príslušnosť po prečítaní týchto článkov by ich nevedel kam zaradiť. V otázke podpísania trianonskej mierovej zmluvy zastávali teda všetci Maďari jednotné stanovisko.
Dokedy trvá Trianon?
Štátne hranice zakotvené v Trianonskej mierovej zmluve nikdy neboli úplne implementované. Dve tretiny maďarského štátu, o ktorom hovorila dohoda, boli už v lete 1919 takmer vcelku obsadené susednými národmi, anexiu (pričlenenie) uznali aj víťazné veľmoci. Z tohto pohľadu bolo teda podpísanie trianonskej zmluvy len formalitou. Na strane druhej, trianonský mier neodrážal aktuálny stav: napr. Baranské okolie (Baraňanská župa) bolo pod juhoslovanskou, kým južné Maďarsko pod maďarskou nadvládou, a tak veľmoci očakávali zmeny v prípade oboch území.
Maďarsko ako aj ďalšie príslušné štáty prijali trianonskú zmluvu do roku 1921. Súčasne sa začalo aj postupné vymedzovanie hraníc. Aj vďaka menovanému výboru boli trianonské hranice upravené v prípade dvoch obcí: k Maďarsku sa vrátili obce Somoskő a Somoskőújfalu. Nadnes ani v prípade rakúsko-maďarských hraníc neplatia trianonské hranice: v roku 1921 sa podarilo vybojovať 19 obciam (medzi nimi aj mestu Sopron), aby sa mohli samostatne rozhodnúť o tom, kam chcú byť pričlenené (5 obcí bolo tak pričlenené k Rakúsku a 14 obcí k Maďarsku). Dnešné hranice Maďarska majú svoje korene v mierovej zmluve pochádzajúcej z roku 1947. Na základe toho teda neboli obnovené trianonské hranice z roku 1920 (s výnimkou troch obcí), ale hranice z 1. januára 1938.
Preložené z originálu: Szilveszter Csernus: 1920. június 4.: egy gyásznap krónikája
