Udalosti v Černovej a mýtus o maďarskom útlaku

2013-11-13_12-50

Ak skúmame históriu národov, ktoré žijú vedľa seba, v ich spoločných dejinách nie raz nájdeme smutné príbehy, v ktorých na ich vzájomné nepriateľské vzťahy poukazujú stovky či tisíce ľudských obetí (napr. srbsko-chorvátske, turecko-grécke, či nemecko-francúzske vzťahy).

V porovnaní s takýmito príbehmi je takmer tisícročný susedský vzťah Slovákov a Maďarov oveľa miernejší. Vyžiadal si oveľa menej obetí, a nemôžeme hovoriť ani o veľkom počte hromadných hrobov, ktoré by boli dôkazom krutostí jedného či druhého národa.
V priebehu tohto tisícročného vzťahu v najväčšej miere zomierali Maďari a Slováci nie v bojoch proti sebe, ale keď bok po boku obetovali svoje životy za spoločné ciele. Do roku 1918 totiž Maďari a Slováci žili v spoločnom štáte, ktorým bolo Uhorsko, a tak spoločne bojovali či už v Rákócziho vojne za nezávislosť, v revolúcii v rokoch 1848/49, či v bojoch počas prvej svetovej vojny.

V slovenských médiách, a bohužiaľ aj v slovenských učebniciach dejepisu sa nie raz nachádzajú zmienky o slovenských obetiach „tisícročného maďarského útlaku”. V tomto prípade je zavádzajúci nielen mýtus o tisícročnom útlaku, ale aj informácia o počtoch obetí, ktoré síce skutočne boli, ale na obidvoch stranách. Je však pravdou, že o maďarských obetiach slovenská literatúra často mlčí.

Udalosti v Černovej (maď. Csernova, v roku 1907, 15 obetí) a udalosti vo Veľkých Šuranoch (súčasné Šurany, maď. Nagysurány, v roku 1938, 1 obeť) sú pre každého známe. Sú to tragické udalosti, keď štátna moc (ktorou bola v tomto prípade Budapešť) brutálnymi prostriedkami prepadla svojich vlastných občanov, ktorí boli v tomto prípade Slováci. Tento prečin je samozrejme neospravedlniteľný.

O krvilačných udalostiach v Černovej, sa vďaka úspešnej propagande dozvedela celá Európa, ktorá tak zamerala pozornosť na nedoriešené národnostné otázky v Maďarsku. Treba však povedať, že žandári v Černovej, ktorí boli sami slovenskej národnosti, nestrieľali na dav preto, lebo boli Slováci, ale preto, lebo mali za úlohu zastaviť odporcov vládnej moci.

V čase dualizmu bolo na území Maďarska viac podobných udalostí, keď v streľbách zomreli Slováci, Srbi, Rumuni, a vo veľkom počte aj Maďari. Je však pravdou, že na pozadí konfliktu sa nachádza etnický motív. V prípade udalostí vo Veľkých Šuranoch už oveľa zreteľnejšie vidno, že išlo o etnický konflikt. Hovoríme totiž o slovenských demonštrantoch, ktorí sa postavili proti maďarským žandárom. Preto sa aj obeť tohto incidentu, ktorou bola Mária Kokošková, mohla stať symbolom zaslepenosti súdobej maďarskej národnostnej politiky.

Slovenskej verejnosti sú teda známe udalosti, ktoré si vyžiadali slovenské obete, ale o to menej sa hovorí o tých tragických udalostiach, kedy pričinením československej vlády zomreli maďarskí občania.

Ako prvé treba spomenúť streľbu v Prešporku (súčasná Bratislava, maď. „pozsonyi sortűz”) 12. februára 1919. V ten deň prešporskí robotníci zorganizovali mierovú demonštráciu voči nariadeniam vtedy vzniknutej česko-slovenskej vlády. I keď demonštrácia mala predovšetkým hospodársky a sociálny motív, keďže však v jej radoch boli Maďari a Nemci (v tom období to ani nemohlo byť inak, lebo Prešporok mal v tých rokoch predovšetkým maďarské a nemecké obyvateľstvo), nasadení česko-slovenskí legionári strelili do davu. V tejto streľbe zomrelo 7 ľudí a 23 sa zranilo.

O necelý mesiac, 16-teho marca 1919 košickí Maďari protestovali proti barbarskému činu, keď vandali na Hlavnej ulici zhodili sochu vojaka (maď. honvédszobor). Do davu na ulici strelila česko-slovenská hliadka, a zabila dvoch ľudí.

Tým sa však ešte neskončili streľby v roku 1919. Už 23-ho marca 1919 v Želiezovciach (maď. Zselíz) skupinka občanov mesta uskutočnila protest, vyjadriac tak svoje sympatie Maďarskej republike rád (maď. Magyar Tanácsköztársaság). Česko-slovenskí vojaci začali do tejto skupiny bezdôvodne strieľať, kedy zomrelo 5 ľudí.

V máji roku 1931, kedy sa vyhrocovala hospodárska kríza, sa postavila na odpor voči vláde ďalšia skupina občanov z obce Košúty pri Galante (maď. Nemeskosút). Nasadení žandári strelili do davu, ktorého členovia protestovali bez povolenia, a v streľbe zabili troch maďarských demonštrantov. Podobné streľby boli v tomto období aj na iných územiach Československa. A aj keď pri tragických udalostiach v Košútoch zomreli občania maďarskej národnosti, v tomto prípade nemôžeme hovoriť o etnickom konflikte.

V roku 1938 padli za obeť ľudia nielen vo Veľkých Šuranoch, ale aj na iných územiach dnešného južného Slovenska, ktoré obývali Maďari. Napríklad v Ožďanoch pri Rimavskej Sobote (maď. Osgyán) potom ako 2. novembra vyhlásili v rádiu, že podľa nariadenia viedenskej arbitráže sa aj Rimavská Sobota a Ožďany vrátia Maďarsku, miestni obyvatelia vyšli do ulíc oslavovať toto rozhodnutie. Práve vtedy ich zasiahla streľba československej vojenskej hliadky, keď zomrel jeden človek.
O niekoľko dní, 5. novembra 1938 sa stala dodnes neobjasnená tragická udalosť v obci Hontianska Vrbica (maď. Hontfüzesgyarmat). Odchádzajúci vojaci česko-slovenského oddielu pri miestnom vinohrade zastrelili troch ľudí.

Historik Attila Simon uzatvára túto tému názorom, že hore uvedené smutné udalosti, nie sú dôkazom nenávisti dvoch národov, ale skôr následkami nedostatočnej sebakontroly aktuálnej štátnej moci. Za obete, a zamlčanie ich príbehov nikdy nie je vinníkom druhý národ, ale vždy sú to konkrétne osoby, ktoré sa pričinili o to, aby tieto udalosti padli do zabudnutia.

Zdroj: Attila SIMON, PhD.: Sortüzek és áldozataik
Preložila: Anita Radi