Uniformy rakúsko-uhorskej armády v roku 1914

2017-03-06_10-42

Uniformy rakúsko-uhorskej armády sú výsledkom stáročného vývoja, nespočetných vojen, a rôznych inovácií, na ktoré značne vplývali ľudové tradície ako aj vkus a móda doby. Práve tieto faktory ovplyvnili vznik tých uniforiem, ktoré si odeli naši predkovia na front v roku 1914.

Ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny upozornili negatívne skúsenosti z tzv. druhej búrskej vojny (1899-1902) a rusko-japonskej vojny (1904-1905) na ten dôležitý fakt, že farebné uniformy na bojiskách musia ostať raz a navždy minulosťou. Vojaci odetí v tradičnom červenom, tmavomodrom, tmavozelenom mundúre (t.j. vojenské šaty, rovnošata) sa stali ľahkým terčom pre súpera, ktorý bol vystrojený čoraz lepšími strelnými zbraňami, ktorými sa dalo strieľať oveľa presnejšie a do väčších diaľok.

Na základe týchto skúseností sa vojenské veliteľstvo väčšiny veľmocí snažilo zabezpečiť svojim vojakom také rovnošaty, ktoré z nich nespravili ľahký terč pre nepriateľa. Vojenské vedenie Rakúsko-Uhorskej monarchie sa rozhodlo pre zavedenie uniforiem v svetlošedomodrej farbe (maď. csukaszürke; nem. hechtgrau). Túto farbu nosili už aj predtým strelecké a technické jednotky.

Nové uniformy začali prideľovať jednotlivým skupinám od roku 1908, ako súpravu rezervovanú pre prípad mobilizácie. V čase vypuknutia vojny už bola veľká väčšina vojska pochodujúceho na front oblečená v nových rovnošatách. Výnimku tvorili vojaci slúžiaci v druhej línii a na zápolí, ktorí naďalej dostávali tradičný farebný mundúr.

Cisárske a kráľovské jazdectvo v roku 1898.

Cisárske a kráľovské jazdectvo v roku 1898.

Zmena uniforiem sa netýkala námorníctva, zároveň aj veľká skupina rakúsko-uhorských jazdcov si mohla ponechať svoje farebné odevy a k tomu patriace tradičné doplnky. Toto rozhodnutie však malo veľmi vážne následky počas rokov 1914 a 1915. Bohužiaľ nielen jazdci utrpeli vážne straty kvôli svojim farebným uniformám, ale aj oblečenie zvyšku armádnych síl do odevov svetlošedomodrej farby sa ukázalo byť fatálnou chybou. Síce odev splnil svoju úlohu na svetlom skalnatom horskom teréne, avšak na území Haliča, či na lesnatom teréne Karpát neposkytovalo dostatočné maskovanie pre vojakov. Oproti ruským vojakom, ktorí boli odetí v zemitej „khaki“ farbe, boli naši vojaci v teréne obzvlášť viditeľní.

Hlavným materiálom pre oblečenie vojakov bolo súkno z ovčej vlny, podobne ako tomu bolo aj v minulých storočiach. Súkno malo viacero výhod, predovšetkým odolnosť a vysokú schopnosť tepelnej izolácie, aj preto väčšina európskych armád uprednostňovala predovšetkým odevy zo súkna.

Väčšina vojakov rakúsko-uhorskej armády nosila charakteristickú čiapku s koženým šiltom. Tri oddiely jazdectva nosili naďalej svoje tradičné vojenské čiapky: husári nosili tzv. čákov (podobný prilbe rôznych farieb so vzpriameným čiernym chocholom z konských hrív), hulánske pluky (vojenskí jazdci; príslušníci poľskej kavalérie. V dobe po troch deleniach Poľska (medzi rokmi 1772-1795) pôsobili huláni aj v habsburskej armáde) poľskú čiapku (konfederatka); dragúnske pluky zas meďou zdobenú železnú prilbu (šišak – druh vojenskej čiapky).

Súkno v svetlošedomodrej farbe (maď. csukaszürke; nem. hechtgrau).

Súkno v svetlošedomodrej farbe (maď. csukaszürke; nem. hechtgrau).

Väčšina vojakov nosila poľnú čiapku zo súkna a z koženého šiltu, ktorá mala skladacie boky. Na čákov a vojenskú čiapku pribudla aj hodnosť vojaka. Počas pochodu sa vojenská čiapka zahalila poťahom svetlosivej farby (viď. obrázok).

Čákov 9. husárskeho pluku a k nemu patriaci plátenný poťah.

Čákov 9. husárskeho pluku a k nemu patriaci plátenný poťah.

Sanitný oddiel pechoty Cisárskeho a kráľovského spoločného vojska v uniformách svetlošedomodrej farby

Sanitný oddiel pechoty Cisárskeho a kráľovského spoločného vojska v uniformách svetlošedomodrej farby

Vrchný odev vojaka tvorila blúza, ktorá mala štyri vrecká, dve na hrudi zakryté záklopkami s dvojitým oblúkovým výstrihom a dve všité po bokoch pod pásom. V páse bola všitá šnúrka, ktorá umožňovala jeho zúženie. Golier bol pevný, stojatý, ušitý. Nohavice vojakov sa mohli líšiť v závislosti od príslušnej skupiny. Maďarská časť pechoty spoločnej armády (t.j. Cisárske a kráľovské pešie pluky), ako aj príslušníci pešieho pluku honvédov nosili tzv. magyarnadrág (slov. „maďarský typ nohavíc“), ktoré boli úzke nohavice s našitým okrasným šnurovaným vzorom, ktorý bol prevzatý z maďarského ľudového oblečenia. Ostatní príslušníci pechoty nosili hlavne dlhé nohavice tzv. pantalóny (maď. pantalló).

 

K oblečeniu všeobecne prislúhali aj plátenné dlhé spodné nohavice a plátenná spodná košeľa s dlhými rukámi, ktoré boli v tejto dobe veľmi rozšírené predovšetkým preto, lebo súkenný materiál po dlhom nosení spôsoboval podráždenie pokožky.

Husárka, hulánska a dragúnska prilba

Husárka, hulánska a dragúnska prilba

image8

Poľná uniforma uhorského kráľovského honvédstva (1911) – tzv. magyarnadrág a blúza

Ako obuv nosila pechota kožené baganče so šnurovaním a koženou podrážkou. Podrážka bola vybitá železnými klincami, aby sa menej odierala. Jazdci nosili čižmy vyhotovené podobnou technikou. Vojaci nosili spolu s topánkami aj onucu (maď. kapca;  kus látky na ovinutie holej nohy do čižiem alebo do topánky namiesto ponožiek).

image9

Obuv uhorského kráľovského honvédstva – baganče a čižmy

V prípade chladného počasia nosila pechota dvojradový dlhý súkenný kabát (kepeň), ktorý siahal po kolená. Jazdci mali svoje vlastné typy kabátov, ktorý bol podšitý kožušinou a za pomoci šnúry sa nosil visiac na ľavom ramene. Taktiež mali k dispozícii aj kepeň, ktorý ale používali len za daždivého počasia. V čase veľkej zimy používali vojaci rôzne pletené zimné doplnky (napr. spodný odev, rukavice, ľadvinový pás atď.).

image10

Poľná uniforma uhorského kráľovského honvédstva (1911) – kabát/kepeň.

Preložené z originálu: Ferenc Bálint: Az osztrák-magyar hadsereg egyenruhái 1914-ben