Územné spory, argumentácia národov a rozhodovanie veľmocí v roku 1919 (1. časť)


Bolo rozhodnutie veľmocí pred sto rokmi v Paríži dopredu dohodnuté a zaujaté, alebo sa prihliadalo na povojnové pomery? Aké faktory predurčili osud národov a štátov nachádzajúcich sa na území medzi Nemeckom a Ruskom? Boli mierové zmluvy diktátmi postihujúcimi porazených, alebo transformáciu východnej časti Európy umožnila skôr vojenská prevaha víťazov a ich strategické záujmy?

Existuje viacero vysvetlení na to, akým spôsobom sa dostalo na mapu východnej, juhovýchodnej a strednej Európy namiesto historických dynastických ríš najprv 12, a na dnes (spolu Kosovom) 21 národných štátov. Rozhodnutie víťazných veľmocí poslúžilo sebaurčeniu časti tu žijúcich národov, no súbežne aj tomu, že porazených sa pokúsili natrvalo vyradiť z radu vplyvných európskych veľmocí, zároveň takmer 30 miliónov ľudí vnútili do menšinového statusu. Je teda otázkou, či popri národnostných aspektoch mala za uplynulých sto rokov trvácnejší účinok štátotvorné úsilie rozhodujúcich činiteľov, alebo skôr opatrenia postihujúce porazených a menšiny.

Mechanizmus a slepá ulica mierovej konferencie

18. januára 1919 sa v zrkadlovej sieni vo Versailles začala mierová konferencia ukončiaca prvú svetovú vojnu, a to za účasti 32 víťazných, kooperujúcich a neutrálnych štátov. Bolo to presne 48 rokov potom, čo ruského kráľa Viliama I., ktorý porazil Francúzsko, korunovali za nemeckého cisára práve v tejto sieni, čím sa definitívne zahájil vznik jednotnej Nemeckej ríše. Paríž teda dal výberom dátumu jednoznačne najavo, aké je pre Francúzov dôležité potrestanie Nemecka.

Francúzsky prezident Raymond Poincaré súčasne prisľúbil spravodlivé rozsudky odvolávajúc sa na mierovú politiku amerického prezidenta T. W. Wilsona založenú na demokratických zásadách. Vo svojom príhovore, ktorým sa celá konferencia otvorila, prisľúbil uplatnenie rovnakého merítka: „Pokiaľ ide o zmenu mapy sveta, koná sa to v mene národov sveta pod podmienkou, že budú verne presadzovať priania národov, súčasne rešpektovať právo malých a veľkých národov na sebaurčenie, zosúladením posvätného práva národnostných a náboženských menšín“.

Zo zvučnej reči bol ale vynechaný ten dôležitý fakt, ktorý mimochodom už dopredu rozhodol o mnohých veciach, a teda že predstavitelia porazených štátov – Nemecka, Rakúska, Maďarska, Bulharska, Turecka a samozrejme Ruska (ktoré sa dostalo do rúk boľševikom), neboli vôbec pozvaní na mierové rokovania.  Mohli si prevziať len hotové návrhy zmlúv v paláci Quai d’Orsay francúzskeho ministerstva zahraničných vecí. V podstate tak len niekoľko týždňov pred podpísaním zmlúv mohli uviesť svoje písomné pripomienky, tie ale boli takmer vo všetkých prípadoch ignorované.

Spoločné rozhodnutia vedúcich predstaviteľov a ministrov zahraničia piatich víťazných veľmocí – USA, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Japonska sa zrodili v Najvyššie rade. Mimo toho sa viac ako päťdesiat výborov a podvýborov podieľalo na príprave územných, hospodárskych, právnych, vojenských, reparačných, menšinových rozhodnutí jednotlivých mierových zmlúv, v spolupráci so stovkami odborníkov. Preto tí, ktorí argumentujú v prospech oprávnenosti rozhodnutí mierovej konferencie, väčšinou vždy zdôrazňujú profesionálny charakter konferencie. Naopak, porazené štáty kritizovali pochybenia postavené na zaujatých a jednostranných rozhodnutiach.

Paralelné akcie a rozhodnutia

Spoločné vojenské zbory Najvyššej rady, Rady ministrov zahraničných vecí a víťazných veľmocí sa neustále miešali do priebehu sovietsko-ruských, maďarských, balkánskych a tureckých udalostí. Francúzski a talianski dôstojníci, na základe požiadavky novovzniknutých štátov, riadili vojenské operácie československej, rumunskej a juhoslovenskej armády zrealizované v severných a južných častiach Maďarska a v Sedmohradsku (Erdély). Respektíve, medzi aprílom a júlom 1919 aj vojenskú akciu proti Maďarskej republike rád (Magyar Tanácsköztársaság).

Po uzavretí prímerí na jeseň 1918 vypukli v mnohých štátoch pohraničné a občianske vojny. Vykreslenie mapy „novej Európy” sa snažili úzko spojiť s nastolením poriadku, izoláciou boľševizmu, ktorý sa dostal k moci v Rusku, porážkou maďarskej a nemeckej republiky rád, a pacifikáciou oblasti.

Paralelne s tým vlády novovzniknutých štátov pridružených k víťazných štátom urobili všetko pre to, aby ešte pred zvolaním mierovej konferencie presadili vlastné územné nároky, a tie mohli byť zahrnuté do francúzskych a britských mierových plánov. V tomto procese sa ukázal byť mimoriadne aktívnym československý minister zahraničia Edvard Beneš. Beneš, ktorý zastupoval československý štát uznaný za spojenca víťazných veľmocí, sa snažil zapojiť do parížskych rokovaní pripravujúcich mierovú konferenciu.

Počas toho ako sa víťazi v Paríži rýchlym tempom pustili do pacifikácie povojnovej Európy a jej územnej a štátoprávnej  reorganizácie; francúzska, talianska a britská vojenská diplomacia rad za radom vyznačovala tie demarkačné čiary, odkiaľ sa mali stiahnuť nemecké, maďarské, bulharské a turecké vojenské sily. Následne vojská východoeurópskych spojencov víťaznej Dohody od novembra 1918 rad radom obsadzovali tie územia, na ktoré si nárokovali národné štáty podporované víťaznými veľmocami.

Maďarská komisia pre prímerie (Magyarországi Fegyverszüneti Bizottság) tlmočila rozhodnutia a demarkačné línie z Paríža. V prípade Československa prišlo demarkačné rozhodnutie do Budapešti 23. decembra 1918. Rozhodnutie hovorilo o línii ťahajúcej sa po rieky Dunaj a Ipeľ, respektíve od Rimavskej Soboty po ústie rieky Uh a označovalo „historické hranice, ktoré československý štát požadoval naspäť”. Územia nachádzajúce sa severne od tejto línie muselo Maďarsko ihneď vojensky vyprázdniť. Kvôli vojenskému odzbrojeniu, ktoré sa stalo podmienkou mierových rokovaní, Nemecko, Rusko, ako aj ďalšie porazené štáty boli dlhé mesiace nútené sa bezbranne a nečinne prizerať skutočnému zámeru Wilsonovej „novej diplomacie” a francúzskej metódy nastolenia poriadku.

Pokračovanie nasleduje!

Preložené z originálu: Szarka László: Területi viták, nemzeti érvek, nagyhatalmi döntések 1919-ben