Územné spory, argumentácia národov a rozhodovanie veľmocí v roku 1919 (3. časť)


Bolo rozhodnutie veľmocí pred sto rokmi v Paríži dopredu dohodnuté a zaujaté? Alebo sa prihliadalo na povojnové pomery? Aké faktory určili osud národov a štátov nachádzajúcich sa na území medzi Nemeckom a Ruskom? Boli mierové zmluvy diktátmi postihujúce porazených, alebo skôr vojenská prevaha víťazov a ich strategické záujmy umožnili transformáciu východnej časti Európy?

„Spravodlivé a účelné hranice“

Hranice medzi víťaznými a porazenými štátmi sa pokúsila koordinovať a zhrnúť Ústredná teritoriálna komisia na čele s francúzskym diplomatom Andrém Tardieum, a to na základe požiadaviek víťazných štátov, ktoré predniesli na tento účel vytvorené špeciálne teritoriálne komisie. Vo výbore, kde rokovali o územných a hraničných požiadavkách víťazných štátov boli prítomní aj francúzski, americkí, britskí a talianski delegáti. O nových hraniciach Maďarska sa rozhodovalo na československej a rumunsko-juhoslovanskej teritoriálnej komisii. Respektíve o západnom Maďarsku v spojitosti s rakúskou mierovou zmluvou na Najvyššej Rade.

Diplomati československej teritoriálnej komisie veľmi dobre poznali a využili počas posledných dvoch rokov vojny materiály amerických, britských a francúzskych odborných orgánov pripravujúcich mierové dohody, ktoré intenzívne pripravovali aspekty mierových zmlúv. Tak napríklad Charles Seymour, člen americkej delegácie, si bol presne vedomý toho, že na území Žitného ostrova, pozdĺž rieky Ipeľ či pozdĺž Tisy dominuje maďarské etnikum. Zároveň ale dobre videl aj ekonomické, dopravné, strategické a vojenské záujmy na pozadí československých a rumunských územných nárokov a práve tieto boli pre neho smerodajnými.

Oficiálne návrhy hraníc amerických mierových plánov obsahovala tzv. Čierna kniha, ktorá bola dokončená v januári 1919. Vzniklo osobitné zhrnutie na základe správ „o spravodlivých a účelných hraniciach v rámci Rakúsko-Maďarska”. Je zaujímavé, že tieto materiály považovali za „účelné” prijatie hraníc riek Dunaj a Ipeľ.

Súčasne časť americkej diplomacie sa prikláňala k tomu východiskovému stanovisku, že pri vytváraní československo-maďarských a rumunsko-maďarských štátnych hraníc treba ponechať Maďarsku pohraničné oblasti (alebo ich väčšiu časť), kde prevažuje maďarské obyvateľstvo. Takáto bola situácia aj u československej teritoriálnej komisie v prípade Seymoura. Od roku 1917 viedli aj Francúzi a Briti intenzívne odborné prípravy na presadenie svojich aspektov, argumentov a záujmov do mierových zmlúv.

Československá teritoriálna komisia

V prípade hraníc Maďarska boli rozhodujúce rozhodnutia československej, respektíve rumunsko-juhoslovenskej komisie. Komisia, ktorá prerokúvala československé hranice pod predsedníctvom francúzskeho diplomata Julesa Cambona zasadala desaťkrát od 27. februára po 5. máj 1919. Mala za úlohu definitívne ustanoviť územie Československej republiky, ktorá bola síce Američanmi, Britmi a Francúzmi uznaná už medzi júlom-augustom 1918, ale bola oficiálna vyhlásená v Prahe len 28. októbra 1918.

V komisii, ktorú tvorili traja francúzski, traja britskí, dvaja americkí a dvaja talianski diplomati, už hneď počas prvého zasadnutia (27. februára) vznikli vážne spory ohľadom mnohonárodnostnej štruktúre krajiny. Seymour a Talian Salvago Raggi považovali za znepokojujúci predovšetkým vysoký počet Nemcov. Naopak francúzsky člen komisie, Laroche si myslel, že menšinová otázka môže byť v tomto prípad zvládnuteľné právnymi prostriedkami.

Komisia uznala, že základ nového československého štátu tvorí Česko a Morava, ku ktorému sa pripájajú územia označené ako Slovensko a Zakarpatsko, ktoré budú odtrhnuté od Maďarska. Viac ako trojmiliónovú nemeckú menšinu na území nového štátu navrhli znížiť na základe príkladu z Alsasko-Lotrinska. Urgovali tak premyslenú legislatívu, napr. zavedenie práva opcie spojené so slobodným získaním nemeckého občianstva, ako aj korektné uplatnenie menšinových práv.

Nasledujúci deň, ako aj počas rokovaní 3. a 4. marca bola na programe otázka hraníc Slovenska. Ostré spory sa vyhrotili predovšetkým ohľadom hraníc pozdĺž riek Dunaj a Ipeľ, ohľadom dvoch hraničných úsekov a otázky železnice pozdĺž Žitného ostrova a Ipľa, respektíve prípad mesta Sátoraljaújhely; a to medzi Francúzmi, ktorí súrili československé riešenie, respektíve medzi Američanmi a Britmi, ktorí sa spočiatku správali ako prívrženci maďarského riešenia, nevynímajúc nerozhodných Talianov.

Taliani skúmali otázku československých hraníc hlavne v kontexte plánov československo-juhoslovenského koridoru. Najťažšie otázky týkajúce sa Žitného ostrova a železníc ponechali podvýboru, ktorý bol vytvorený osobitne na vyriešenie týchto sporných otázok, kde ale francúzski diplomati, predovšetkým Le Rond, odzbrojili americké a britské kritické ohlasy podporujúce názor, aby Žitný ostrov bol ponechaný Maďarsku.

Na komisii 13. marca 1919 už prelúskali najťažšie otázky týkajúce sa hraníc nového štátu: uznanie historických hraníc českých provincií vrátanie tu žijúcej trojmiliónovej nemeckej menšiny, problém rozdelenia mesta Těšín obývaného Poliakmi a okolitej banskej oblasti, spojenie územia Česka, Slovenska a krajiny Ruténov (Ruténföld), vyznačenie južných hraníc Slovenska. Americký delegát A. W. Dules, a francúzsky Laroche po preskúmaní československých hraníc navrhnutých komisiou zdôraznili, že v mnohonárodnostnom Československu „budú mimoriadne dôležité tie opatrenia, ktoré slúžia na ochranu práv menšín”.

V prípade Žitného ostrova (Csallóköz) uskutočnil posledný korekčný pokus od Britov juhoafrický generál Jan Christian Smuts, člen britského vojenského kabinetu na rokovaní v Prahe 3. marca.  Smuts sa ujal prípadu Žitného ostrova na podnet Nicolsona. Nicolson predniesol pred teritoriálnu komisiu nasledujúci pozmeňujúci návrh, a to potom, ako odsledoval zhovievavosť Masaryka: „Komisia vychádza z toho, že Grosse Schütt (Žitný ostrov) nebude súčasťou územia Česko-Slovenska v prípade, ak výmenou za ňu dostane nová Republika malé územie oproti Pressburgu”. Komisia však 5. mája potvrdila svoje predošlé rozhodnutie.

Pokračovanie nasleduje!

Preložené z originálu: Szarka László: Területi viták, nemzeti érvek, nagyhatalmi döntések 1919-ben