Vazul a Slováci

2017-08-14_11-05

Poznáte vtip o tom, ako dvaja Slováci stretnú Vazula? Podľa najnovších slovenských učebníc dejepisu to však nie je vtip ale skutočnosť: rodí sa podivný mýtus o spojenectve Vazulových Maďarov a „starých Slovákov”.

Keď sa v 19. storočí uskutočnili prvé vážnejšie pokusy o skomponovaní hlavných kapitol slovenskej národnej histórie, zvyčajne sa slovenskí intelektuáli pridržiavali pomerne jasnej  schémy:  na základe toho pred tisíc rokmi existovala slávna veľkomoravská minulosť, neskôr národné obrodenie v 18.-19. storočí a medzi týmito dvoma historickými udalosťami sa ako obrovský prázdny priestor tápalo obdobie maďarskej nadvlády. Zo skupiny raných „narátorov“ slovenských dejín sa v závislosti od ich temperamentu hodnotia spomínané maďarské storočia ako obdobie tisícročného útlaku, historická smola, prípadne trest osudu pre nejednotnosť Moravanov. Nezávisle od toho však väčšina z nich súhlasila s lakonickou poznámkou Ľudovíta Štúra, najväčšej postavy slovenského národného hnutia v 19. storočí: „Od tej doby nemáme vlastné dejiny“.

Aj napriek tomu sa však už od začiatku rodia a kolujú také slovenské historky, ktoré sa snažia vybudovať mýtus o prežití Slovákov v rámci Uhorského kráľovstva a zdôrazňujú akési ich osamostatnenie sa v rámci štátu. Takéto príbehy napríklad s veľkou záľubou titulujú legendárnych vojvodcov Svätého Štefana, Honta a Poznana za Slovákov. Najnovšie však môžeme byť svedkami posilňovania sa takého mýtu, ktorý zdôrazňuje, že vo vnútorných bojoch Maďarov zohrávali Moravania, teda predkovia dnešných Slovákov, významnú úlohu.

Vazul (* asi 990, † 1037) bol bratranec Štefana a nitrianske knieža z dynastie Árpádovcov, kandidát na uhorský trón po smrti Imricha, syna kráľa Štefana. Štefan I. nechal Vazula uväzniť v Nitre, keďže na trón chcel po smrti svojho jediného syna Imricha dosadiť Petra Orseola. Tým mal obísť oprávnené nároky členov árpádovského rodu, z čoho neskôr vzniklo mnoho sporov a vojen. Aby zaistil nástupníctvo Petrovi Orseolovi nechal Štefan I. Vazula oslepiť a jeho synov vyhnal z Uhorska. Vazulovými synmi boli: Levente; Ondrej I. (uhorský kráľ v rokoch 1046-1060/61); a Belo I. (uhorský kráľ v rokoch 1060-1063).

Podľa inej verzie v roku 1031, t. j. krátko po smrti svojho syna Imricha (nástupníka trónu), dala Gizela, druhá, nemecká manželka sv. Štefana, oslepiť Štefanovho bratranca Vazula, pretože bol po jej mŕtvom synovi Imrichovi jediným vážnym kandidátom na uhorský trón. Obrázková kronika (Chronicon pictum, kap. 69) zaznamenáva o tom nasledovné:

„S veľkým zármutkom ho (t. j. Imricha) oplakával kráľ sv. Štefan i celé Uhorsko. Bôľny žiaľ spôsobil sv. Štefanovi veľmi ťažkú chorobu… Medzitým ho začala opúšťať telesná sila a ťažila ho veľká ochablosť. Preto poslal rýchlo posla Budu, Egiruchovho syna, aby priviedol z nitrianského žalára Vazula, bratranca, ktorého dal kráľ zavrieť pre jeho mladícku roztopašnosť a pochabosť, a tak mu dal možnosť polepšiť sa. Ešte pred svojou smrťou ho chcel ustanoviť za kráľa. Keď sa o tom dopočula kráľovná Gizela, poradila sa so zločinným mužom Budom a urýchlene poslala do väzenia, kde zadržiavali Vazula, Budovho syna Šebeša. Šebeš teda predišiel kráľovského posla, vylúpol Vazulovi oči, do ušných dutín mu nalial olovo a potom ušiel do Čiech. Keď dorazil kráľov posol, našiel Vazula bez očí a s ranami v ušiach ho priviedol ku kráľovi. Pri pohľade naňho, na jeho biedne dokaličenie, vyhŕkli kráľovi sv. Štefanovi slzy, no ťažká choroba mu nedovolila zaslúžene potrestať zločincov…». Uhorským kráľom sa roku 1039 stal Peter Orseolo. Bol synom Štefanovej sestry, ktorá sa vydala za benátskeho Ota Orseola.“

Tento druh komplikovaného (a dobovými historickými prameňmi nedoloženého) rozprávania predtým nebolo prítomné vo verejnom rozhovore; teraz sa ale bohužiaľ objavilo na tom najvplyvnejšom mieste a to v učebniciach dejepisu určených pre slovenské gymnáziá (rok vydania 2011). Na základe tejto knihy v 10. storočí Michal, brat kniežaťa Gejzu, sídlil v Nitre, kde si „získal na svoju stranu slovenských veľmožov“ a tu spoločne budovali kresťanstvo. Michala odsunul knieža Gejza preto, lebo sa obával narastania jeho moci. Toto územie mohli znovu vlastniť Michalovi potomkovia, medzi nimi Vazul, vďaka vpádu poľského kniežaťa Boleslava I. Chrabrého. Vazula dokázal Svätý Štefan odsunúť len po vytlačení poľskej nadvlády, následne potom dal Vazula uväzniť a oslepiť. Teda na základe slovenskej učebnice dejepisu sa vetva Árpádovcov, ktorá sa postavila proti Gejzovi a Svätému Štefanovi, zahniezdila na zvyšky moravského kniežatstva a nitrianski Slovania by mali tvoriť ich mocenskú základňu. Vnútorné nezhody medzi ranou dynastiou Árpádovcov tak získavajú „etnický podtón“.

Zlou správou je, že maďarskí historici mali už aj doposiaľ oprávnené a odôvodnené výhrady voči teórii o moravsko-slovenskej kontinuite (nie sú totiž žiadne známky toho, žeby sa slovenské národné povedomie vytvorilo ešte pred tureckou nadvládou), teraz sa však tieto nezhody a protiklady ešte viac posilnili. Takéto príbehy však budú kvôli svojej nedokázateľnosti pravdepodobne len zvyšovať frustráciu Slovákov a zároveň len odpútajú pozornosť slovenských historikov od oveľa zaujímavejších oblastí a to týkajúcich sa slovansko-slovenského etnického vývoja v stredoveku a v období tureckej nadvlády.

Preložené z originálu: István Kollai: Vazul és a szlovákok