Zlatý vek alebo útlak? Maďarsko-slovenské spolužitie v Rakúsko-Uhorsku (1. časť)


Obdobie dualizmu a rakúsko-maďarské vyrovnanie sa označuje aj zlatým vekom  maďarských dejín. Znamenalo však zlatý vek aj pre slovenský národ?

23. septembra 2019 sa uskutočnila v budove Maďarského inštitútu v Bratislave diskusia s názvom „Zlatý vek alebo úpadok? Maďarsko-slovenské spolužitie v poslednom polstoročí Rakúsko-Uhorska“. O menovanom historickým období a maďarsko-slovenskom spolužití diskutovali historici Márta Fülöp z Univerzity Komenského v Bratislave a Iván Bertényi, zástupca riaditeľa Collegium Hungaricum vo Viedni.

Do akej miery vystihuje realitu pojem zlatý vek? Alebo ide skôr len o mýtus?

Podľa historika Ivána Bertényiho by bolo ťažké poprieť fakt, že obdobie od 1870-tych rokov až po 1. svetovú vojnu bolo zlatým vekom v tom zmysle, že vo sfére materiálnej a duchovnej kultúry ako aj hospodárskeho rozvoja nastal dovtedy bezprecedentný pokrok. Hlavným dôvodom bol predovšetkým kapitalistický rozvoj – hospodársky rozkvet, ktorý sa pomaly dostal aj na územie Uhorska (Magyarország).

Za oveľa trvácnejší výsledok sa však považuje prvý veľký rozkvet maďarskej kultúry, literatúry, výtvarného umenia a vedy (a to nie len v maďarskom jazyku), čo sa takisto spája s týmto historickým obdobím. Z pohľadu Uhorska sa teda spomínaných niekoľko desaťročí javí ako pozitívny obraz a môže sa označovať aj termínom zlatý vek.

Kapitalizmus však nepriniesol pre každého materiálny či duchovný pokrok. Z Maďarska súčasne emigrovalo do Ameriky viac ako 1,5 milióna ľudí, pretože žili vo veľmi zlých životných podmienkach.

Ekonomicky prosperujúce Uhorsko

Podľa Bertényiho sú zmena, dynamika a modernizácia ďalšími dôležitými charakteristikami doby. Sem patria aj také dôležité procesy ako urbanizácia. Čoraz väčšia časť obyvateľstva žije v mestách, ktoré sú stále modernejšie (pouličné osvetlenie, vydláždené ulice, verejná doprava, kanalizácia atď.). Typické je aj zlepšenie infraštruktúry, súčasne sa v krajine vytvára mimoriadne dobrá železničná sieť.

Počnúc od 1870-80-tich rokov bol hlavným organizátorom tejto modernizácie samotný štát – Maďarské/Uhorské kráľovstvo. Na druhej strane je ale tento štát stále viac maďarským štátom, čiže je v rukách elity definujúcej sa maďarskej národnosti. V tom čase sa mení aj vzťah Maďarov a nemaďarov žijúcich na území štátu.

Pre Slovákov to nebol zlatý vek

Historička Márta Fülöp objasnila, že toto historické obdobie sa z pohľadu slovenskej literatúry určite nemôže označiť pojmom zlatý vek. Slovenská národná myšlienka na celej čiare odmieta toto obdobie, lebo sa pre nich spája výhradne len s Maďarmi.

V slovenskej narratíve sa toto historické obdobie opisuje ako čas, keď Slováci žili v biednych životných podmienkach a samotný štát ich nechcel uznať. Je to samozrejme jednostranný výklad. V slovenskej historickej pamäti utkvelo toto obdobie ako obdobie útlaku. V ponímaní Slovákov znamená koniec tohto obdobia záchranu slovenského národa.

Budapešť ako mesto hriechu a skazy

Stanislav Veselovsky

Márta Fülöp uviedla, že hoci Slováci boli účastníkmi rozvoja vtedajšieho hlavného mesta – Budapešti, samotné mesto v slovenskej literatúre však nevystupuje ako miesto prosperity.

I keď nájdeme aj výnimky, akým bol napr. Ján Palárik, predstaviteľ Novej školy (skupina sa snažila spolupracovať s Maďarmi. Verili tomu, že Uhorsko je naša spoločná vlasť a na jej prosperite musíme spoločne pracovať); no pre ostatných slovenských autorov akými boli napr. Vajanský, Kukučín, či Tajovský (čiže slovenská elita spisovateľov) bolo mesto, práve naopak, stelesnením hriechu, úpadku a skazy. Akési multikultúrne prostredie, kde sa stráca národná identita a hodnoty.

Práve Vajanský bol ten, v dielach ktorého vystupuje Budapešť ako mesto, odkiaľ sa väčšina Slovákov vracia domov ako Maďaróni (pomaďarčený). Slovenskí autori používajú veľa expresívnych výrazov vo svojich dielach: pomaďarčenie zmrzačí slovenskú dušu, z takých ľudí sa stanú príživníci, morálne zlyhávajú.

Kukučín zas píše o tom, ako sa ich Slováci vracajú z „hriešneho mesta” domov na vidiek, no nemajú čisté svedomie: slovenské ženy si nezarobili peniaze tvrdou prácou, ale inými nemorálnymi spôsobmi. Budapešť je teda v slovenskej národnej literatúre miestom hriechu a skazy, od ktorého sa musí správny slovenský vlastenec držať nabok, inak stratí svoju čistú slovenskosť.

Kontrast skazeného mesta a čistého vidieku

Na jednej strane teda existuje liberálne, kozmopolitné (židovské, nemecké, maďarské, slovenské, srbské atď.) mesto, ktoré sa nepopierateľne pomaďarčuje. Toto kapitalistické mesto je domovom modernizácie, dynamickosti a rýchlo nadobudnutých majetkov. Oproti nemu stojí vidiek, tradičný svet kresťanstva, roľníckej jednoduchosti, dobrých mravov a čistej lásky medzi mužom a ženou.

Toho, kto sa pokúsil zúročiť svoj talent v rámci Maďarského/Uhorského kráľovstva (napr. Nová škola) nepovažovali predstavitelia turčiansko-sväto-martinského národného hnutia za skutočne dobrého Slováka. Kto v ich ponímaní spolupracoval s „hriešnou” Budapešťou (čiže maďarským štátom), ktorá ohrozuje mravných Slovákov, môže byť síce úspešný, no dobrý Slovák už nie – vysvetlil Bertényi.

Slovenské hnutie odmietlo modernizáciu

Slovenskí lídri sa teda rozhodli pre vidiek: budeme skôr dobrými a mravnými Slovákmi, ako prosperujúcimi. Odvtedy sa krivo prizerali na každého, kto sa snažil spolupracovať s maďarským rozkvetom.

Predstavitelia slovenského hnutia sa vyznačovali tým, že celkovo odmietali modernizáciu. Napríklad keď toho času sa maďarský štát rozhodol vystavať železnicu do Brezna, mesta s prevahou slovenského obyvateľstva, miestni predstavitelia slovenského národného hnutia urobili všetko preto, aby železnica nebola postavená. Báli sa totiž toho, že im prídu do mesta Maďari.

Márta Fülöp tiež súhlasí s tým, že slovenské národné hnutie razantne odmietalo všetko maďarské. A to aj za cenu toho, že tým odmietli aj také veci, ktoré by im mohli byť osožné. Súvisí to s formovaním slovenského národa. Slovenský národný obraz sa totiž formoval na pozadí toho maďarského. Keď Ján Kollár definoval vlastnosti slovenského národa (napr. mierumilovnosť, spevavosť, láska k materinskému jazyku atď.), veľmi ostro sa ohradil voči všetkému, čo je maďarské.

V slovenskej literatúre sa to neskôr prejavuje tak, že po čase odmietajú už nielen to, čo je maďarské, ale aj to, čo je uhorské (patrí sem napr. odmietnutie liberálneho veľkomesta). Tradičný slovenský obraz sa definuje ako vidiecky, plebejský, kresťanský, nebojovný a nerebelujúci.

Pokračovanie nasleduje!

 Preložené z originálu: Aranykor vagy elnyomás? Magyar-szlovák együttélés a Monarchiában