Ut, 19. marca 2024.

Zlatý vek alebo útlak? Maďarsko-slovenské spolužitie v Rakúsko-Uhorsku (2. časť)

Obdobie dualizmu a rakúsko-maďarské vyrovnanie sa označuje aj zlatým vekom  maďarských dejín. Znamenalo však zlatý vek aj pre slovenský národ?

Kto boli Maďaróni?

Pojem Maďarón je pejoratívne označenie takých Slovákov, ktorí prijali maďarskú národnú myšlienku do takej miery, že sa nielen stali Maďarmi, ale to aj popularizujú v spoločnosti – vysvetlila Márta Fülöp.

Slovenské národné povedomie pokladalo Maďarónov za jednoznačných zradcov. Na základe tohto ponímania vystupujú v slovenskej literatúre: Slováci ako dobrí, Maďari ako zlí, a potom sú tu Maďaróni – absolútne opovrhnutiahodný odpad, pliaga a vnútorní nepriatelia. V literatúre je totiž národná príslušnosť tak úzko spätá s jedincom, že ak ju niekto zradí a prijme inú identitu, zradí tým sám seba.

Aj keď boli aj takí Slováci, ktorí prijali „uhorskú” identitu a hľadali možnosti spolupráce s Maďarmi, no ešte aj oni na celej čiare odmietali Maďarónov.

Slovenský obraz v maďarskej literatúre

Dobová maďarská literatúra neuznáva národný štatút Slovákov – povedala Márta Fülöp. Slovákov pokladá za ľud, za etnickú skupinu v rámci maďarského národa, ktorá mala určité špecifiká, za akýchsi domorodcov. Existuje však len jeden národ – maďarský.

Maďari prizerajú na Slovákov ako na takých, o ktorých sa treba postarať. V maďarskej literatúre sa tento pohľad veľmi často objavuje (napr. v dielach Jókaiho).

Slovenská elita, ktorá však samu seba pokladá za samostatný národ sa takýmto spôsobom cíti ohrozená. Preto ani nerozmýšľala o spolupráci. Maďarská aj slovenská literatúra teda poskytuje taký obraz, že Maďari neprijali Slovákov za samostatný národ, alebo žeby mohli mať nejaké politické požiadavky. Slováci naopak zobrazujú seba ako samostatný národ.

V spojení s tým historik Bertényi upozornil na fakt, že to nemusí nevyhnutne znamenať, že Maďari považovali Slovákov za neexistujúce spoločenstvo. Skôr vtedajší Maďari nechceli uznať politicko-spoločenské požiadavky Slovákov.

V menovanom historickom období sa totiž pod pojmom národ – a v tom sa diametrálne líši slovenský a maďarský pohľad v 19. storočí – rozumelo spoločenstvo občanov. Národ bol totožný s občanom (jeden štát jeden národ). Ak sa od Bretónca opýtali do ktorého národa patrí, určite odpovedal, že je súčasťou slobodného francúzskeho národa. A to aj napriek tomu, že možno po francúzsky ani nehovoril.

V ponímaní vtedajšej liberálnej maďarskej elity teda neexistuje slovenský národ, lebo neexistuje ani slovenský štát. Preto ak v tom období sa niekto chcel prihovoriť v mene slovenského národa, Maďarom to pripadalo poburujúce. Pre nich to evokovalo nasledovnú vec: ak je slovenský národ, musí byť aj slovenský štát, ktorý by bol kde inde, ako na území Maďarského kráľovstva – vysvetľoval Bertényi.

Historik dodal, že vtedajšia maďarská elita interpretovala Slovákov ako etnické, etnografické spoločenstvo, ktorým skutočne trochu pohŕdali. Maďarská elita bola toho času mestskou elitou. Išlo o príslušníkov najmodernejšej, najbohatšej vrstvy, zastávajúcej zväčša riadiace pozície. V Slovákoch videli roľníkov. Ale nezabúdajme ani na fakt, že Slováci sa sami takto definovali v slovenskej literatúre. Teda ako vidiecki, jednoduchí, čistí, mierumilovní ľudia, kresťania a roľníci.

Maďarizácia a pomaďarčovanie

Podľa dnešnej maďarskej historickej vedy existovalo pomaďarčovanie (magyarosítás), ale proces, ktorý zasiahol oveľa viac ľudí bola maďarizácia (magyarosodás). Medzi týmito dvomi pojmami je obrovský rozdiel – vysvetľoval Bertényi.

Maďarizácia (magyarosodás) je dobrovoľný (možno nevedomý) proces zmeny. Maďarizácia alebo mierová asimilácia prebehla napr. v prípade tých Slovákov, ktorí sa zúčastnili stavebných prác v Budapešti a dostali sa tam do kultúry maďarského jazyka. Aby sa vedeli uplatniť, museli sa naučiť maďarský jazyk a pomaly sa z nich stali Maďari.

Naopak pri slove pomaďarčovanie (magyarosítás) je už cítiť násilie. Ide o zmenu, ktorá prebehla proti vôli danej osoby. O pomaďarčovaní sa hovorí predovšetkým vtedy, keď maďarský štát prijíma rôzne zákony na podporu maďarského jazyka na školách.

Čo sa zo slovenskej strany najčastejšie vyzdvihuje je práve koniec tohto procesu, alebo jeho najradikálnejší krok: Apponyiho školské zákony z roku 1907. Je vhodné sa však pozrieť na tento proces v celom kontexte a zároveň vidieť, o čo sa maďarská elita týmto krokom vlastne snažila.

Maďari toho času zdôrazňovali, že každý Maďar (t.j. každý maďarský občan) má povinnosť ovládať úradný jazyk štátu. Mnohé osoby z multietnického obyvateľstva Uhorska/Maďarska to vtedy považovali za krivdu a vnímali ako útlak.

Dnes už napríklad aj na Slovensku ľudia vedia, že sa len ťažko uplatnia bez znalosti štátneho jazyka. Teda to, čo je z dnešného pohľadu prirodzenou požiadavkou zo strany štátu – nauč sa jazyk krajiny v ktorej žiješ –  nebolo vo svete, ktoré sa len práve začalo modernizovať, celkom samozrejmé. Preto sa dá pochopiť, prečo voči tomu namietali Slováci, Rumuni alebo Srbi.

Pomaďarčovanie v realite

Hore spomínaný cieľ sa snažili Maďari dosiahnuť rôznymi nástrojmi. V roku 1879 musel byť na každej škole predmet maďarský jazyk, dovtedy to nebolo povinné. Neskôr sa prišlo na to, že sa maďarský jazyk dá najlepšie šíriť a učiť pre deti, ak aj samotní učitelia vedia po maďarsky. Preto v inštitúciách na vzdelávanie učiteľov zaviedli čoraz viac predmetov v maďarskom jazyku. Neskôr zaviedli, aby na prácu na školách dohliadal maďarský inšpektorát. Ten sa zameriaval predovšetkým na to, či už deti vedia po maďarsky. Na školách však učitelia vedeli prísne zákony veľmi šikovne obísť dokonca aj pred samotnou inšpekciou a deti po maďarsky nenaučili.

Lex Apponyi teda treba chápať v tomto kontexte – vysvetlil Bertényi. Menovaný zákon zasahuje do tejto sféry už z viacerých uhlov. Zároveň aj z finančnej stránky podnecuje školy na výučbu maďarského jazyka a sťažuje obchádzanie predpisov. Tieto zákony teda neboli radikálnejšie než predošlé, skôr len oveľa premyslenejšie a účinnejšie. Je treba ale zdôrazniť, že Lex Apponyi bol v účinnosti 11 rokov z tých päťdesiatich rokov, o ktorých teraz hovoríme.

Podľa Bertényiho, všetko mimo toho, čo slovenská strana označuje ako násilná maďarizácia, je prehnané a nie je objasnené v celom kontexte. Historik pripomenie prípad pamätnej tabule v Bratislave, ktorá spomína na tie slovenské detí, ktorých kedysi „deportovali” (v slovenskom texte použili slovo „deportácia“) z trenčianskej a nitrianskej župy na maďarské územia a pomaďarčili.

Z pamätnej tabule ale chýba celý kontext príbehu. Tieto deti nezobrali odtiaľ preto, lebo bol v tom čase v Uhorsku akýsi teror. V menovaných regiónoch pustošila cholera a hladomor a tieto deti by boli umreli, keby ich neodviezli do lepšie situovaných regiónov. Možno sa z nich neskôr stali Maďari, ale nebol to hlavný dôvod, prečo ich odviezli. Márta Fülöp zároveň dodáva, že menovanú udalosť pripomína aj Vajanský v jednom zo svojich diel a to ako veľmi krvavú udalosť a tiež ju vníma ako deportáciu.

Prečo boli zatvorené slovenské gymnáziá?

Gymnáziá boli v tom období miesta na vyškolenie elity podobné dnešným vysokým školám. V tých časoch len približne 1-2 percent obyvateľstva skončilo strednú školu a malo maturitu. Ak niekto v 1860-70-tich rokoch navštevoval slovenské gymnázium, s veľkou pravdepodobnosťou išlo o dorast pre slovenské národné hnutie – povedal Bertényi.

Tu teda už hovoríme o politickom súboji: určité maďarské kruhy chceli prekaziť to, aby sa slovenské národné hnutie posilnilo o dobre vyškolenú mladšiu slovenskú generáciu, vychovanú v slovenskom národnom duchu. Znamenalo to však len dočasné riešenie, keďže zámožnejšie slovenské rodiny s národným cítením poslali svoje deti študovať do Česka.

Panslavizmus

Toho času odznelo z maďarskej strany pomerne často obvinenie Slovákov z panslavizmu. Ide o politicko-ideologický smer v 19. storočí, ktorého hlavný obsah tvorilo úsilie o zjednotenie slovanských národov. Zahrňujúc aj ruské vedenie, keďže v tom čase nezávislý slovanský štát mimo ruského neexistoval.

Kto bol teda prívržencom myšlienky slovanskej reciprocity, považoval sa za priateľa Rusov. Maďari považovali Rusov za svojich odvekých nepriateľov (Rusi porazili maďarský boj za slobodu v roku 1849, boli rivali a nepriatelia maďarského národného hnutia, Ruská ríša zas bola najkonzervatívnejším absolutizmom v celej Európe a tak nepriateľ každého liberálneho hnutia).

Ak sa niekto ukazoval byť priateľom Rusov v Uhorsku/Maďarsku v 19. storočí, toho považovala maďarská politická a duchovná elita za vlastizradcu. Keď slovenské gymnázia v rokoch 1874-75 zatvorili, bolo to preto, lebo boli obvinené z panslavizmu. Problém teda nebol v tom, že sa tam vyučovalo po slovensky. Učiteľský zbor škôl obviňovali z toho, že deti vyučujú v duchu panslavizmu. V tom čase to bolo synonymum vlastizrady. Najväčší zločin, ktorý sa dá vykonať proti maďarského štátu – vysvetľoval Bertényi. Márta Fülöp zároveň dodala, že aký negatívny obraz je o Maďarónoch v slovenskej literatúre, taký istý negatívny a odsúdeniahodný obraz nájdeme o panslávoch u Maďarov.

Zároveň je potrebné si uvedomiť, že slovenské národné hnutie v podstate ani nemalo inú možnosť ako hľadať pomoc u slovanských bratov – povedala Márta Fülöp. Napríklad Ľudovít Štúr pred ani po revolúcii nebol vôbec naklonený myšlienkam panslavizmu. Po revolúcii sa ale vzdal toho, že Slováci môžu niečo dosiahnuť v rámci Uhorska. Napíše dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, kde už dôrazne hovorí o tom, že iná možnosť ako Rusko nie je. Pocit ohrozenia sa teda u oboch strán posilnilo.

Fülöp spomenie aj to, že v maďarskej literatúre vystupujú mimo domácich panslávov, aj zahraniční panslávi, ktorí sa snažia o rozbitie Rakúsko-Uhorskej monarchie a sú platení Rusmi (napr. maďarský spisovateľ Kálmán Mikszáth poznamenáva, že jediným nepriateľom Slovákov je ruský rubeľ).

Voči panslávom po celý čas tvrdo vystupujú a stíhajú ich rôzne retorzie. Od 1840-tich rokov sú považovaní za hlavných nepriateľov maďarského národného hnutia. Z tohto dôvodu tu existuje základný pocit nedôvery voči druhej strane.

Slováci boli sklamaní z cisára

V roku 1949 sa Štúrovci ocitnú na strane víťazov. Slovenská národná légia vstúpi do Uhorska/Maďarska po boku cisárskych vojsk. Toto je z pohľadu maďarského národného hnutia jednoznačná zrada.

V mýte maďarského národného hnutia sú revolučné roky 1848-49 ústrednou udalosťou: kto bol vtedy na dobrej strane, je dobrým Maďarom, kto bol na druhej strane, je zradca a nepriateľ. Medzitým z radu obyčajných Slovákov mnohí bojovali na strane maďarskej vlády (napr. v bitke pri Branisku). Napriek tomu predstavitelia slovenského národného hnutia stáli na strane cisára.

Bertényi poznamenáva, že istá delegácia v roku 1849 žiadala vo Viedni to, aby sa v regiónoch obývanej Slovákmi vytvorila osobitná korunná provincia, ktorá by už existovala nezávisle od Uhorského/Maďarského kráľovstva. Toto sa v očiach maďarskej politickej elity považovalo za vlastizradu, keďže niekto požadoval od cisára porušenie jednoty územia štátu. Cisár však Slovákom pomoc neposkytol.

Z tohto pohľadu je rok 1867 veľmi dôležitým obratom. Cisár, František Jozef I. sa v tomto spore stavia jednoznačne na stranu Maďarov. Ani nepomýšľa nad tým, žeby ochránil Slovákov, alebo vyhovel ich žiadosti. Cisár je prívržencom spolupráce s Maďarmi, veď o tom je vlastne rakúsko-maďarské vyrovnanie.

Slováci teda strácajú svojho spojenca. Od viedenského dvora nemôžu očakávať ochranu pred maďarizáciou a krokmi maďarského národného hnutia. Preto hľadajú inú zahraničnú pomoc, ktorým sú najprv Rusi a neskôr Česi – povedal Bertényi.

Podľa Márty Fülöp viedenský dvor vedel veľmi pekne hrať s národnostou kartou voči Maďarom. Aj slovenské gymnáziá vznikli práve preto, lebo to bol mocenský nástroj v ruke cisára na to, aby akékoľvek maďarské vzbury potlačil.

Zmizli už predsudky medzi Slovákmi a Maďarmi?

Historička Márta Fülöp ako slovenská Maďarka sa domnieva, že možno sa emócie trochu utíšili, ale problém je ešte stále pod povrchom. Moderný slovenský národ totiž definuje sám seba na pozadí toho maďarského, ako jeho protiklad. Preto aj dodnes je veľmi silné ohradenie sa od Maďarov, čo je priam zakódované v Slovákoch a je dodnes živým fenoménom.

Preložené z originálu: Aranykor vagy elnyomás? Magyar-szlovák együttélés a Monarchiában.

    Related Posts

    Ivan Korčok: „Slovensko nie je Felvidék!“
    Korčok, Kövér a odpustenie
    Slávnostne otvorili zrekonštruovaný Rákócziho kaštieľ v Borši