Št, 28. marca 2024.
Pered

Ešte jedno zamyslenie sa nad kauzou Pered

Ako píšeme na inom mieste, vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 16. októbra vyjadrila nesúhlas s návrhom obce Tešedíkovo o zmenu názvu obce na Pered, napriek tomu, že k tejto veci sa v obci uskutočnilo zákonné a platné miestne referendum. Hlavný argument vlády (respektíve Ministerstva vnútra, ktoré návrh odmietavého stanoviska predložilo) spočíval v odvolávke na ustanovenie čl. 2, ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého „názov obce a jej časti sa uvádza v štátnom jazyku“. Skúsim tu vyložiť niekoľko dôležitých aspektov, ktoré dané rozhodnutie vlády stavajú do trochu iného svetla.

1. Uvedená kauza je typickým príkladom kolízie dvoch právnych princípov. Ktorý z nich má mať prednosť? Žijeme v zastupiteľskej demokracii, kde „vôľa ľudu“ by mala byť najvyšším princípom. Vôľa ľudu bola vyjadrená v referende. Referendum bolo úspešné a platné. Podľa § 11a, ods. 1, písm. a) zákona o obecnom zriadení „obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o zlúčenie obcí, rozdelenie alebo zrušenie obce, ako aj zmenu názvu obce“. Podľa ods. (8) zákona „výsledky miestneho referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila aspoň polovica oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou platných hlasov účastníkov miestneho referenda.“ Všetky uvedené podmienky boli splnené.

Zákon ďalej, v čl. 1, ods. (6) uvádza obmedzenia, ktoré sa vzťahujú na zmenu názvu obce: „Neprípustný je názov obce a názov časti obce, ktorý je dlhý, duplicitný, urážajúci mravnosť, náboženské alebo národnostné cítenie alebo je nepriliehavý vzhľadom na historický vývin územia.“ Je jasné, že v danom prípade sa zmenou názvu obce neporušuje žiadna z týchto obmedzujúcich podmienok. Práve naopak, napĺňajú sa až nadmieru. Práve vzhľadom na „historický vývin územia“, na ktorom sa obec nachádza, je názov úplne adekvátny – veď sa jedná o pôvodný historický názov obce, ktorý bol zaužívaný 700 rokov.
Pre referendá platia aj iné, všeobecnejšie podmienky, zakotvené v ústave. Podľa čl. 92, ods. (3) nášho základného zákona „predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.“ Je evidentné, že ani tu o nejde o žiadnu kolíziu. Obec svojím referendom nepoškodila základné práva a slobody žiadnych iných subjektov.

2. Poďme ďalej. Podľa čl. 1, ods. (2) zákona o obecnom zriadení „názov obce určuje alebo mení vláda Slovenskej republiky nariadením: názov obce možno zmeniť iba so súhlasom obce.“ Vláda v tomto prípade určila (lebo potvrdila súčasný) názov obce, avšak nielen že bez súhlasu obce, ale priamo proti jej vôli. Paradoxné na celej kauze je to, že názov „Tešedíkovo“ bol obci Pered určený v roku 1948 Vyhláškou povereníka vnútra z 11. júna 1948 č. A-311/16-II/3-1948. Samozrejme, proti vôli, bez súhlasu obce a jej obyvateľov. Touto vyhláškou sa vtedy zhora, z Bratislavy, nadekrétovali nové názvy stovkám obcí na Slovensku, najmä na územiach obývaných národnostnými menšinami.

Určovanie nových, ideologicky motivovaných názvov pre miestne sídla je typicky boľševický, komunistický produkt. K takejto praxi sa neuchyľoval dokonca ani Napoleon a Hitler. Len Stalin a jeho nohsledi v komunistických krajinách. Aj v Maďarsku vznikol Sztálinváros a Leninváros, v Československu sa z večera do rána vykľuli Gottwaldov (Zlín), Stalinov štít (Gerlachovský štít), Švermovo (Telgárt) ap. Papaláši si však zgustli predovšetkým na obciach s prevahou maďarského obyvateľstva: Štúrovo (Parkan), Hurbanovo (Stará Ďala), Šafárikovo (Tornaľa), Kolárovo (Guta – tu sa povereník vnútra Okáli dokonca pomýlil v mene básnika a verejného činiteľa Jána Kollára, ten sa písal s dvoma l ), Hroboňovo (Dolný Štál), Palkovičovo (Sap), Jesenské (Feled), Tešedíkovo (Pered). Všetko významní slovenskí dejatelia, akurát že s uvedenými obcami nemali nič spoločné. Michal Miloslav Hodža, ďalší známy štúrovec, nedostal svoje mesto len preto, že jeho menovec Milan Hodža, bývalý ministerský predseda Československej republiky sa už medzitým dostal do nemilosti komunistov. Aby si ich ľudia náhodou neplietli. V opačnom prípade by sa nového názvu dočkalo možno aj Komárno, či Dunajská Streda. Nuž, takéto plošné premenovávanie geografických názvov s ideologickým nádychom je v histórii Európy i sveta skutočne ojedinelým javom.

Akože by nie? Mohli by sa ozvať niektorí naši slovenskí priatelia. A Uhorsko? V Uhorsku sa dialo predsa presne to isté! Nuž, určite nie. V Uhorsku sa písali názvy obcí do druhej polovice 19. storočia v pôvodnej verzii, v prípade viacjazyčných miest si každé etnikum používalo rovnocenne svoj vlastný názov (Pressburg, Pozsony, Prešporok). Áno, koncom 19. storočia aj v Uhorsku nastúpil ošiaľ „štátnotvornosti“ a „štátnojazyčnosti“. Mená aj čisto slovenských obcí sa začali písať maďarskou ortografiou (napr. Hnyilcsík – Hnilčík), a ešte neskôr sa názvy, ktoré v tejto podobe nezneli príliš maďarsky, dostali nový šat (napr. Hnyilcsík sa zmenil na Szepespatak – Spišský Potok, Dubnica nad Váhom na Máriatölgyes – Dubnicasv. Márie). Nikdy však na slovenskom etnickom území nevznikla žiadna Kossuthfalva, Petőfifalva, Deákfalva, Aranyfalva, Széchenyifalva, ani nič podobné.  A keby to aj bolo tak, nemohlo by to slúžiť ako žiadne ospravedlnenie pre súčasnú prax. Veď žijeme v dobe demokracie a ľudských práv, a nie v 19. storočí.

3. Takže jediným esom v rukáve vlády ostalo ustanovenie z čl. 1, ods (2) zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého „názov obce a jej časti sa uvádza v štátnom jazyku“, čiže presne rovnaké ustanovenie, ktoré sa nachádzalo aj v uhorskom zákone z konca 19. storočia.

Toto ustanovenie je súčasťou zákona, čiže samozrejme, je potrebné ho dodržiavať. Poďme sa však najprv pozrieť, či ono samotné je demokratické a spravodlivé. Jedným z kritérií demokratickosti je už spomínaná vôľa ľudu. Nuž, vôľa ľudu je iná: ľud, čiže obyvatelia obce chcú pôvodný názov a neriešia, či slovo „Pered“ v slovenčine niečo znamená. V súčasnej slovenčine toto slovo neznamená nič, ale  neznamená nič ani v maďarčine. Takže sa nedá povedať ani to, že tento názov je slovenský, alebo maďarský, a teda v tomto prípade nesúlad so zákonom o štátnom jazyku ani nemôže nastať. Je to proste historický názov, ktorý chcú občania obce späť. U veľkej časti obcí na Slovensku je nemožné jednoznačne určiť, či je názov „slovenský“, „maďarský“, „nemecký“, alebo „latinský“, a preto úzkostlivé trvanie na podmienke slovenského pôvodu názvu je nezmyselné, a nerealizovateľné. Iná vec by bola, keby obyvatelia Peredu chceli názov Gyömbérfalva, čiže nejaké plnovýznamové maďarské slovo. Vtedy by bolo pochopiteľné, keby vláda názov neuznala, a navrhla by názov Ďumbierovo, pričom Gyömbérfalva by sa určilo ako označenie v jazyku menšiny.

Lenže ani postup podľa tohto pravidla neodráža reálnu administratívnu prax. Veď na Slovensku existuje mnoho úradných názvov obcí, ktorých pôvod je evidentne neslovenský, pričom o tom niet najmenších pochýb. Napríklad Telgárt je nemecký názov, a predsa je oficiálny. Meder (Megyer) je názov jednoznačne maďarského pôvodu, nehovoriac už o Bučuháze (neďaleko Šamorína). V medzivojnovej Československej republike boli všetky pôvodné názvy obcí na južnom Slovensku oficiálne, akurát sa písali väčšinou slovenskou ortografiou. (Napr. Diószeg sa písal Diosek, v roku 1948 sa z neho stalo Sládkovičovo.) Takže nakoniec ustanovenie o povinnosti uvádzať úradné názvy obcí v „štátnom jazyku“, čiže v slovenčine, je gumové pravidlo, ktorého jediným zmyslom je zabezpečenie možnosti voluntaristického rozhodovania štátnych orgánov, podľa toho, ako sa im to práve hodí, a to aj proti vôli občanov.

Druhým kritériom demokratickosti je porovnanie s demokratickou praxou iných krajín. A demokratická prax iných krajín svedčí o tom, že aj samotná podmienka uvádzania názvov obcí v štátnom, či väčšinovom jazyku je príliš striktná, rigidná a obmedzujúca. V Amerike predsa nikdy nikto nepremenoval Los Angeles na The Angels, San Francisco na Saint Francis, Saint Louis na Saint Lewis, Rio Grande na Great River, Baton Rouge na Red Stick. A nikdy nikoho to ani nenapadlo a nikomu to nevadí. Dokonca ajtí prehnane národne precitlivení a centralistickí, na Nemcov večne nabrúsení Francúzi ponechali úradné názvy obcí v Alsasku v pôvodnom nemeckom znení: Niederbronn, Hagenau, Schiltigheim, Lautenbach, Guebwiller, Metzeral, Schirmeck, Molsheim … Do názvu Strassburg pridali len jedno „o“: Strassbourg …Len slovenská vláda je pápežskejšia ako pápež. A menšiny sa tu majú cítiť ako doma… Alebo vlastne ani nie …

Petőcz
FOTO: ujszo.sk

    Related Posts

    Pered
    Tešedíkovo alebo Pered?
    Namiesto kríža svätá koruna – nevšedný kostol v obci Balog na Ipľom
    Katedrála svätého Martina
    Posonium – Pozsony – Pressburg – Bratislava